Z ulice k mangrovom

Architekt Bud Brannigan navrhol túto rezidenciu v duchu dvoch prepletených, vzájomne sa striedajúcich a na seba nadväzujúcich motívov architektonickej reči. Do domu sa vstupuje cez ľahký, polopriehľadný kubus verandy, zasunutý v bloku domu. Na verande sa začína nielen cesta domom, ale aj prvý motív domu – motív priehľadnosti, ktorý sa ďalej rozvíja na dome a v dome do všemožných podôb.

Ľahká latková stena verandy, cez ktorú vidieť oblé tvary stoličiek, farby obrazov, obrysy postáv a svetlá lámp, nehraničí ostro s hmotným múrom. Najprv skĺzne do pásu z mliečneho plastu a na bočných fasádach do matne sa lesknúcich zinkových platní. Na druhej strane domu sa latovanie zopakuje v balkónových clonách.

Cestičky pre chápavé oko

Druhý motív sa takisto začína už na verande, ďalej sa však nevyvíja. Jeho podstata je v stabilnosti. Prvý dojem z domu, ktorý si človek urobí už na chodníku, je – eukalyptové drevo. Od chvíle, keď prejdete pár krokov po trávniku a vonkajších schodoch k vstupu, zanikajúcemu v latovaní verandy, sa vám červeno-hnedo-zelenkavosivá plocha nestratí z očí, až kým sa na opačnom konci domu neobrátite chrbtom k dvom ramenám schodov do záhrady. Vtedy zaujme pozornosť výhľad na pokojnú hladinu Moretonského zálivu Koralového mora.

Pri pohľade zblízka prevažujú na západnej fasáde otočenej k zálivu industriálne prvky – exponovaná vlnitá krytina strechy, prosté trámy. Čokoládovohnedé stupne dreveného schodiska a sklená elegancia poschodia príjemne zjemňujú industriálnu drsnosť.		Polopriehľadný latkový kubus verandy je včlenený do bloku domu. Pri príchode z ulice sa verandou vstupuje priamo na vrchné poschodie, na ktorom sú všetky obytné miestnosti. Jednotlivé fasády domu sú odlišné a zároveň v mnohom podobné – napríklad motívom úzkych podstropných okien, ktoré sa opakujú na troch stranách budovy. Obracajú sa aj na vstupnú verandu a osvetľujú schodisko.

Tri terasy zeleninovej záhrady na konci parcely oddeľuje od vody – pravda, iba v čase odlivu – mangrovový lesík. Obojživelné kríky a stromy so zvláštnymi dýchacími koreňmi obklopujú takmer celú kosu polostrova, na ktorom veľa miesta na pláže neostalo. K moru sa terén zvažuje pomerne prudko – z tejto strany pribudlo domu podlažie a dojem je až monumentálny. Prirodzene, kde inde by mohol vrcholiť motív priehľadnosti než tu, na záhradnej fasáde. Veľkými plochami je obrátená k nepretržitému divadlu hladiny, oblohy a horizontu so severnými pobrežnými štvrťami Brisbane a najväčším austrálskym jachtovým prístavom. Preto na terasách horného podlažia prevzali aj funkciu zábradlí dokonale priehľadné plochy zo sklených tabúľ.

Vstupovanie do domu i vychádzanie z pracovne do záhrady je rituálom štyroch krokov po schodoch. Opakuje sa aj na verande otočenej do ulice, cez ktorú sa vchádza do domu – kráča sa v tieni ľahkej latkovej fasády okolo starožitnej pohovky k vstupným dverám vedúcim priamo do obývacieho priestoru.		Kuchyňa je hneď pri vstupe do domu. Farebnými akcentmi sú tu umelecké diela, preto sú farby kuchynského ostrova nenápadné, v neutrálnej čierno-bielej kombinácii.

Výhľad zo sklenenej kazety

Dom nie je rozľahlý ani pôdorysne komplikovaný. Záhradná časť nie je oveľa väčšia ako zatrávnená plocha pred domom, ktorá by sa dala nazvať anglickým trávnikom – taká je udržiavaná, ibaže by to bolo nepresné vzhľadom na rastlinstvo. Všetky obytné miestnosti sú na jedinom podlaží (ktoré je z jednej strany prístupné z ulice, z druhej otvorené výhľadu) a celý interiér tvoria len tri celky. Na ústredný obytný priestor s kuchyňou a jedálňou na poschodí nadväzuje súkromná časť s dvoma spálňami, šatníkom a kúpeľňami, všetko lemované terasou s výhľadom na záliv. Schodmi sa schádza do pracovnej časti, kde je garáž, pracovňa a byt pre personál.

Štyri diela od troch špičkových austrálskych maliarov – dvoch spojených so Sydney, jedného s Melbourne. V čele knižnice, oddeľujúcej chodbu od schodiska, je na figurálnom stolíku model tohto domu (pohľad od jedálne cez obytný priestor smerom k spálňam).		Vo veľkej pracovni na spodnom podlaží je legendárna stolička od Achilleho Castiglioniho. Ani sa nechce veriť, že ju vytvoril presne pred 50 rokmi.

Keďže nijaká miestnosť na poschodí nemohla ostať bez kontaktu s morskou krajinou, prevažuje v hornej polovici záhradnej fasády sklo. Záplavu veľkých sklených plôch (najmä silný akcent vysunutej sklenenej kazety obytného priestoru) však bolo potrebné kompozične vyvážiť. Branniganovi sa hodilo, že v pravom dolnom rohu, kde je garáž, mohol nechať veľkú prázdnu plochu múru. Osvetlenie a vetranie garáže vyriešil na opačnej strane – v podlahe vstupnej verandy – svetlíkom, ktorý prekrýva odolný makrolon.

Galéria dýchajúca súkromím

Sklenená kazeta ukazuje, kde je srdce domu. Do obytnej časti sa otvára jedálenský, kuchynský a študijný priestor. Celý dom je plný umeleckých diel, no v tejto priestrannej spoločenskej časti sú tie najvzácnejšie. Visia tu obrazy austrálskych klasikov, ktorí by dozaista dostali čestné miesto v národnej galérii v Canberre, a medzi nimi stoja legendy z dejín dizajnu, najmä jedálenský stôl Reale Table od Carla Molina z moreného orechového dreva (Zanotta, 1946), ktorému robia spoločnosť viac-menej súčasné stoličky od Charlesa Eamesa zladené obdobím vzniku aj materiálom – orechovou dyhou, ktorá je v tomto prípade skombinovaná s lešteným hliníkom.

Najcennejšími kusmi nábytku sú zrejme stôl od talianskeho búrliváka Carla Molina a stoličky od Charlesa Eamesa, zladené obdobím vzniku aj materiálom.		Dve jedálne na dva spôsoby: vnútri klasika z konca 40. rokov minulého storočia, vonku súčasná špička od Driade, stoličky Deauville od Christopha Pilleta z obdobia dokončenia domu a stôl Thali od Mikiho Astoriho (1999)

Umelecké diela z obdobia azda i dvoch storočí vynikajú v neutrálnom prostredí jednotnej podlahy, bielych stien a sklených plôch. Branniganove architektonické náznaky tento rámec decentne takpovediac animujú: tesne vedľa veľkého plátna v jedálni je zeleň v prírodnom obraze orámovanom oknom. Vďaka podobným pointám dýcha interiér súkromím. Vlastne ani nie je poznať, že je podriadený kolekcii. Je zrejmé, na čom sa zakladá renomé architekta ako tvorcu projektov galérií.

Tradičné anglické, takzvané hosťovské kreslo v klasickej úprave antique burgundy deep buttoned je pravdepodobne dobre uváženým doplnkom k starším častiam umeleckej zbierky.		Spodné podlažie asi nebýva často prázdne. Spája dom so záhradou otočenou k zálivu a stojan plný túb identifikuje tento odľahlý, ale atraktívny kút domu ako miesto na hobby. Aj preto sa tu ocitli kreslá, ktoré sú vhodné na exponované miesta.

Moretonský záliv je v Austrálii pojmom v oblasti vodných športov a rybolovu, je zvečnený v názve veľmi zaujímavého mohutného figovníka a pomerne drahej a chutnej langusty. Industriálne prvky domu rozhodne nesúperia s malebnosťou okolia. Sú drsné príjemne a nevtieravo, v rôznych podobách a mierke – od neprehliadnuteľných na záhradnej fasáde až po detaily, ako napríklad oceľové zábradlie schodiska, na vnímanie ktorých je potrebný nielen pohľad, ale aj dotyk. Bud Brannigan nepotrebuje nápadné efekty. Atmosféra jeho nápadov priťahuje zrak rovnako, ak nie viac.

Karol Klanic
Foto: David Sandison