Veže rastú do neba
Dá sa povedať, že výškové stavby súvisia s ľudskou povahou a snahou smerovať hore, do výšky. Človek, pevne pripútaný k zemi, vždy túžil vidieť ďalej. Preto vystúpil na vŕšok alebo horu, prípadne si na rovine postavil vyhliadku či pozorovateľňu – zvyčajne v tvare veže.
Ďalšia známa stavba smerujúca k nebu, Cheopsova pyramída z roku 2580 pred Kristom, dosiahla výšku 146,5 m a niekoľko tisícročí bola nedostižným vzorom a dôkazom ľudského majstrovstva. Mezopotámske vežovité stavby však nie sú ojedinelým javom. Veže vedeli stavať aj stredoamerickí Mayovia, Indovia alebo moslimovia. Najstarší známy minaret pochádza z 10. storočia. Je vysoký 27 m, má tvar špirály a volá sa al-Malavíja. Minaretom sa v minulosti po stránke estetickej venovala mimoriadna starostlivosť. Svedčí o tom Hasanova veža v marockom Rabate alebo veža Giralda v Seville.
Maják v nílskej delte na ostrove Faros postavili podľa plánu gréckeho architekta Sóstrata na príjazde do prístavu Alexandria už pred rokom 280 pred Kristom. Staroveký Faros sa mal vďaka tejto monumentálnej stavbe stať symbolom moci a kultúrneho poslania helenistickej ríše. Už v čase svojho vzniku sa považoval za jeden zo siedmich divov sveta. Pôdorysom stavby bol štvorec so základňou 180 až 190 m. V každom rohu štvorca stála bašta a z jeho stredu sa do neba, až do výšky 80 m, týčila postupne sa zužujúca štvorhranná veža, z ktorej vystupovala užšia mramorová veža zakončená mramorovou plošinou. Na nej stála stĺpová sieň, ktorá bola zo všetkých strán otvorená, a chránila oheň. Na samom vrchole veže bola socha boha mora – Poseidóna.
Zámer človeka priblížiť sa Bohu je dodnes zjavný na architektúre gotických chrámov. Oproti románskym a byzantským stavbám sa počet ich veží redukuje iba na jednu alebo dve, zato ich výška doslova ohromí. Spomedzi viacerých veží vyniká veža v meste Ulm na Dunaji v Bavorsku (152 m). Veže kostolov, hradov a mestských pevností slúžili tiež na obranné a vojenské účely. Mali funkciu pozorovateľní, hlásateľní a posledného útočiska. V 19. storočí pribudla výškovým stavbám ďalšia praktická funkcia – odvádzali dym z ohniska (komín v škótskom Glasgowe je vysoký 140 m) alebo zvyšovali tlak rozvádzanej vody.
Výšková hranica rastie
Nové technológie a materiály posúvali (a stále posúvajú) výškovú hranicu rýchlo hore. Limity udávajú najmä finančné možnosti investorov. Symbolom moci, bohatstva a technickej úrovne Francúzska sa koncom 19. storočia stala 320-metrová Eiffelova veža. Bola výsledkom komplexnej spolupráce meteorológov, ekonómov-manažérov a technikov. Stavala sa v mraze v roku 1889. Do konštrukcie sa zapustilo pol milióna nitov. Eiffelovka si svoju rekordnú výšku udržala 40 rokov – až kým ju so svojimi 333 m (a polovičnou hmotnosťou) neprevýšila vyhliadková veža pri Tokiu, na stavbu ktorej sa použilo iba 1 200 nitov!
V polovici 19. storočia pribudli do rodiny vysokých budov burzy, stanice a výstaviská. Radar, rozhlas a televízia si vynútili stavbu menej nákladných a menej hmotných konštrukcií veží a stožiarov. Sú výrazom ľudských schopností a symbolom súčasnej techniky.
Svetový almanach vydaný v roku 1959 v New Yorku obsahuje zoznam amerických výškových budov; 381-metrový Empire State Building na Piatej avenue v Manhattane (aj s televíznou nadstavbou je vysoký 448 m) má 102 poschodí, do ktorých nemusíte vystúpiť po 1 860 schodoch – vyvezie vás 73 výťahov, a to iba za 45 sekúnd. V tejto budove sa nainštalovalo 96 km vodovodného potrubia a 5 600 km telefónnych káblov. Budova má spolu 6 500 okien. O jej pevnosti svedčí aj to, že 28. júla 1945 narazil (pre zlú viditeľnosť v hmle) do 72. poschodia bombardér B 25.
V dôsledku nárazu a požiaru prišlo o život trinásť ľudí, ale mrakodrap prežil bez väčšej škody – na rozdiel od známych Dvojičiek, ktorých zrútenie po náraze lietadiel bolo pre mnohých prekvapením. Manhattan je známy ako štvrť s najväčším počtom výškových budov a Dvojičky so 110 poschodiami a výškou 411 m boli do roku 1972 šampiónom spomedzi všetkých mrakodrapov. Tienistou stránkou je skutočnosť, že išlo o betónové artefakty ctižiadostivých architektov. Navyše, okolie, kde nevidieť východ ani západ slnka, ostalo pre nedostatok miesta bez zelene.
Newyorské mrakodrapy sa čoskoro dostali do tieňa chicagskej „katedrály obchodu“ Sears Tower – vtedajšej najvyššej obytnej kancelárskej budovy od Harryho B. Helmsleya. Tá má štvorcový pôdorys s rozmermi 68,4 × 68,4 m a výšku 443,17 m. Smerom hore sa stupňovito zužuje a na jej vrchole je maják. Stavalo ju 3 400 robotníkov 13,5 mesiaca; 109 poschodí obsluhuje 103 výťahov. Ak by niekde v budove začalo horieť, snímače automaticky vypnú cirkuláciu vzduchu na ohrozenom mieste. Fasádu z čierneho eloxovaného hliníka prerušujú bronzovo zafarbené a automaticky umývateľné okná. Podľa počasia budova čnie až nad oblaky alebo z hmly – teda právom sa jej hovorí mrakodrap.
Tiene mrakodrapov
Všimnime si tiež niektoré nedostatky výškových budov. Sears Tower má 87 výťahov, ale iba 40 šachiet. Človek bez tréningu neznáša veľké zmeny vertikálnej rýchlosti. Problémom je aj výtlak vody do vyšších poschodí, prípadne naopak splachovanie odpadovej vody – keď voda dopadne, pôsobí ako bomba. Riešením je rozdelenie budovy napríklad po 40 alebo 50 poschodí s vlastnou hydraulikou, klimatizáciou a kanalizáciou. A spracovanie odpadu? Pred pol storočím zaviedli sklári revolučnú metódu – liatie pevných sklenených tabúľ na hladine roztaveného kovu (float proces). Začala sa výroba veľkorozmerných tabúľ rôznych farieb.
Architekt Gordon Brunshaft tento spôsob využil na obloženie svojho 24-poschodového Lever House (podobne ako aj v Prahe 6 v štvrti Petřiny architekt Karel Prager na sklenenej fasáde Ústavu makromolekulárnej chémie). Do týchto sklenených „škatúľ“ sa zaľúbila väčšina architektov. Výšková budova sa vďaka zrkadleniu rozplýva v okolí a cez noc sa zásluhou vnútorného osvetlenia mení na svetelnú mozaiku. Tienistou stránkou výškových budov je rozkyv, pri ktorom sa voda vylieva z umývadiel a zo sklenených budov lietajú črepiny. Preto sa museli v roku 1972 vymeniť všetky sklenené tabule (10 344 kusov!) mrakodrapu Johna Hancocka. Dnes sa sklenené steny sklápajú ako vzdušné deflektory. Na vyváženie kmitania budov sa na strechy pripevňujú ťažké závažia na valivých ložiskách; napríklad na Giticorp Centre v New Yorku sa umiestnilo závažie s hmotnosťou 429 ton. Sklenené budovy vykazujú tiež obrovské tepelné straty. Z tohto dôvodu sa stavajú maximálne do výšky 300 m.
Systém inžiniera Charlesa Thorntona a architekta Harryho Weeseho z Chicaga rozvíja princíp kotviacich lán, ktoré prestupujú celou konštrukciou oceľovými profilmi a sú uchytené v teréne. Priťahujú k zemi tú stranu budovy, proti ktorej duje vietor. Thornton navyše prepracoval metódu obrovského kyvadla umiestneného vnútri budovy, ktoré by svojím usmerňovaným kývaním tlmilo jej kmitanie. Na druhej strane by však ubudlo vnútorného využiteľného priestoru.
Pri rekordne vysokých budovách hrozí zrútenie vplyvom vlastnej hmotnosti. Projektanti sa usilujú znížiť nebezpečenstvo pomocou štruktúr podobných tkaninám alebo použitím oceľových rúr vložených do obvodového muriva. Fasáda tvorená radom trojuholníkov a spevnená niekoľkými diagonálne umiestnenými profilmi je nezvyčajne pevná, lebo tento geometrický tvar odoláva deformáciám.
Vyššie a vyššie
Za najvyššiu voľne stojaciu konštrukciu na svete sa od roku 1975 považovala kanadská veža Canadian National Railways Tower v Toronte vysoká 533,17 m. V lete narastie vplyvom teploty o štvrť metra. V priereze má tvar písmena Y. Skladá sa z dvoch častí – spodná, betónová časť leží na 6,3 m vysokom základovom oceľobetónovom bloku, pod ktorým sa vyťažilo 62 000 ton zeminy, prevažne bridlice. Horná časť je de facto masívnym televíznym stožiarom s výškou 106 m. Za jasného počasia z nej vidieť až do diaľky 160 km. Výťahy prepravia 1 600 osôb za hodinu. So stavbou sa začalo 6. februára 1973 a do prevádzky ju uviedli 1. októbra 1976.
Ostankinskej veži na Ruskej rovine v Moskve stačí na prenos televízneho vysielania pri teplote 20 °C výška 537 m. Jej základy majú priemer 63 m, veža má hmotnosť 55 000 ton. Do výšky 285 m je z oceľobetónu. Nadstavba je z oceľových rúr rozličných priemerov. Otáčavé reštaurácie pre 399 hostí sú vo výškach 328, 331 a 334 m, vyhliadkové plochy pre 200 osôb zasa vo výškach 147, 269 a 337 m. Z diaľky sa stožiar podobá rakete stojacej na desiatich nohách. V prudkom vetre sa otáčanie automaticky zastaví, lebo vrchol antény má rozkyv 7 m. Projektanti ani stavitelia tejto veže netušili, že ich stavba bude neskôr slúžiť na iné účely. Vedci umiestnili na obvode vo výške 261 m dvanásť snímačov, ktoré slúžia na štúdium kmitania vysokých stavieb za silného vetra, aké sa v umelých podmienkach robí iba v tuneloch na modeloch.
Parížsky televízny obor na predmestí Puteaux je oveľa vyšší. Poskytuje výhľad na okolie z reštaurácie vo výške 640 m.
Najvyšší kotevný stožiar s najsilnejšou rozhlasovou vysielačkou v Európe majú v Konstantinowe pri Varšave. Stožiar je vysoký 648,35 m. Je zvarený z kusov s dĺžkou 7,5 m. Jeho stavba trvala 22 mesiacov a váži 600 ton.
Televízna veža v parížskom Quartier de la Défense dosiahla 725 m a prekonala viac ako dvojnásobne počas necelého storočia svoju staršiu parížsku družku Eiffelovku.
Pri takých výškach sa už museli riešiť problémy spojené nielen s vetrom a námrazou, ale aj so zemetrasením a na severnej pologuli aj s krútením štíhlych stavieb proti smeru hodinových ručičiek vplyvom otáčania Zeme.
Dva už neexistujúce osemhranné vežiaky newyorského World Trade Centra vysoké 762 m sa vo vetre rozkývali o 3 m a do východiskovej polohy sa vracali až po 10 sekundách. Takýto rozkyv sa rieši hlbokým zabudovaním do skaly, stavbou na betónovej doske alebo keramikou s uhlíkovými vláknami.
Nedávnych výškových rekordmanov – taiwanskú vežu Tchaj-pej International Centre 101 so 101 podlažiami, mrakodrapové dvojičky malajzijskej naftárskej spoločnosti Petronas v Kuala Lumpure (postavené v roku 1996 a s výškou 452 m), šanghajské finančné centrum (460 m) od amerického projektanta Caesara Pelliho so 77 000 m2 sklenených tabúľ, vežiak v Sao Paule (s výškou 482 m) a vežu v Toronte (výška 548 m) – čoskoro prevýšia arabské stavby.
Dosiaľ najvyšší hotelový mrakodrap Burj al-arab našiel víťazného súpera: Burj Dubaj a Dubajskú vežu. Obidve stavby stoja v metropole Spojených arabských emirátov. Burj Dubaj presahuje výšku 700 m najmenej o 5 m, ale aj tento rekord bude čoskoro prekonaný – predpovedá to Robert Booth, riaditeľ spoločnosti Emaar Properties, ktorá stavbu realizuje.
Obytné vežiaky sú určite veľkým úspechom techniky, ale prinášajú so sebou aj rad nových netechnických problémov, napríklad v oblasti sociálnych vzťahov. Okrem toho nepôsobí dobrým estetickým dojmom hladkosť, bezfarebnosť a závratná výška stavby, v ktorej sa človek akoby stráca. Nie je teda lacnejšie postaviť niekoľko nízkych budov namiesto jednej vysokej?
Americký architekt Frank Lloyd Wright plánoval pre štát Illinois administratívnu budovu Mile Building s výškou jednej míle (1 609 m) s 528 podlažiami. Sám s obavami prehlásil: „Ako sa budú správať ľudia, to mám strach si predstaviť.“ Táto stavba sa napokon nerealizovala.
My máme zasa strach, že japonská stavebná firma Óbajaši v spolupráci s americkým architektom Normanom Forsterom chce v tomto smere triumfovať stavbou so strechou vo výške 762 m a neskôr aj 2 001 m vysokým mrakodrapom pre 300 000 osôb pracujúcich na 500 poschodiach. V niektorom z poschodí má prírodu suplovať umelý lesík a vodopád. Vo výške okolo 1 300 m majú byť záhrady. Eventuálne požiare vraj uhasia roboti. Nie je jasné, ako sa bude budova v tejto zemetrasnej oblasti a vo vetre správať. Pri možnom rozkyve vyše 30 m by vraj pri existujúcich materiáloch určite popraskali steny, okenné výplne alebo rúry a nie každý žalúdok by to zniesol.
Ponúka sa otázka, kedy sa to predháňanie o najvyššiu budovu skončí. Nejde iba o bezúčelové stavby ovplyvnené túžbou po sláve a pýchou? Jedno je isté – prestížny súboj a posadnutosť výškami v Amerike a Eurázii pretrváva. Aby sme v takýchto stavbách mohli aj bývať, treba ponúknuť pevnú konštrukciu, vonkajšiu príťažlivosť, pohodlie a príjemné okolie.
Lubomír Linhart
Foto: autor, Allied Architect International, archív spoločnosti Česká Doka
