VAL: Slovenská architektonická poézia, ktorá oponuje realite

Členovia VAL šli ďaleko za komfortnú zónu svojej éry. Tvorili v druhej polovici 20. storočia. Prečítajte si viac o žilinskej skupine a o ich najimpozantnejších projektoch.

„Ľutujem každého, kto žije len v prísnych hraniciach reality a stratil zmysel pre vzletnú silu myšlienky.“ Nič neopisuje víziu umelecko-architektonického zoskupenia VAL lepšie, ako tieto slová. Sú z predslovu architekta Alexandra Valentoviča k jednej z výstav trojice rojkov – výtvarného umelca Alexandra Mlynárčika a architektov Viery Meckovej a Ľudovíta Kupkoviča.

Tí v časoch socializmu tvorili utopistické projekty ako zo starého sci-fi filmu. Z takého, ktorý sa ešte na budúcnosť pozeral optimisticky. Prečítajte si viac o žilinskej skupine VAL a o ich najimpozantnejších projektoch.

Hlavou v oblakoch, nohami na zemi

Názov VAL vychádza z francúzskej frázy Voies et Aspects du Lendemain, čo v preklade znamená Cesty a aspekty zajtrajška. Zhodou náhod je VAL tiež spojením iniciálok prvých mien všetkých troch členov.

Na rozdiel od iných umelecko-architektonických zoskupení zostali projekty VAL vždy len v konceptuálnej rovine. Všetky navyše vznikli bez honoráru. Trojica autorov to však nikdy nepovažovala zaniečo, čo by ich odradilo. Išlo im o čistú vášeň k spojeniu umenia a architektúry. Chceli vytvoriť niečo odlišné. Aj preto svoju tvorbu nazvali architektonickou poéziou.

Členovia VAL šli ďaleko za komfortnú zónu svojej éry. Tvorili v druhej polovici 20. storočia. V čase, keď všetko malo svoje presné pravidlá a vymykanie sa z normy nebolo žiaduce, sa odvážili nazrieť za oponu. Počas socialistického režimu vystavovali vo Francúzsku, po roku 1990 v Taliansku, Anglicku, Litve, Bulharsku.

Aj keď sa zdá, že v skupine VAL majú hlavu vysoko v oblakoch, nohami vždy stoja pevne na zemi. Zdanlivo priveľmi ambiciózne projekty autori konzultovali s množstvom špecialistov a odborníkov. Aj keď sa tak nikdy nestalo, teoreticky boli všetky diela v praxi realizovateľné.

Heliopolis: Olympijské mesto na tatranskom štíte

Heliopolis je pravdepodobne najznámejším dielom skupiny VAL. Jeho návrh vznikal šesť rokov (1968 – 1974). Mal byť utopistickým riešením pre blížiacu sa olympiádu v roku 1984. Usadený takmer bezdotykovo na vysokotatranskom štíte nad Žabím plesom, v nadmorskej výške 2 150 metrov, pripomína futuristické vtáčie hniezdo.

Koncept obrovského prstenca má 60 poschodí a priemer 1,2 kilometra. Celková úžitková plocha zaberá 4 milióny metrov štvorcových a ponúka priestor na rekreáciu pre približne 50 000 návštevníkov a 10 000 stálych obyvateľov. Súčasťou návrhu sú aj promenádové terasy, ktoré zaberajú 200 000 m².

Rozsiahla dokumentácia projektu nehľadí na to, že návrh je iba konceptuálny. Ponúka podrobné dopravné, energetické, funkčné a ekologické riešenia. Heliopolis je odrazom éry kozmického veku, snom o reforme, o budúcnosti urbanizmu.

Istroport: Umelecký prístav na Dunaji

Mal byť mestom v meste aj umeleckým prvkom Bratislavy. Tri gigantické, 690 metrov vysoké kruhovité objekty situované v oblasti, kde dnes stojí most Apollo, sú kritickou reflexiou vtedajšej urbanistickej tvorby.

Návrh z roku 1976 je odmietnutím jednotvárnosti a monotónnosti a tiež reakciou na v tom čase dokončené bratislavské projekty Mostu SNP, budovy Slovenského rozhlasu či Slovenskej národnej galérie. Istroport by bol až šesťkrát vyšší ako vtedy najvyššia bratislavská veža, budova tvorby programu RTVS.

Pri návrhu Istroportu je zásadná jeho sociálna a spoločenská funkcia. Každá z konštrukcií má kapacitu ubytovať 40 000 obyvateľov. Jedna nemôže fungovať bez druhej, až všetky tri spolu tvoria funkčné vybavenie mesta. Nachádzajú sa v nich školy, kultúrne a spoločenské priestory, výskumné inštitúcie, obchody, športoviská, rekreačné priestory, továrne aj nemocnice.

Istroport by sa týčil do výšky, ale pokračoval by aj 210 metrov pod zemou. Práve tam by ste našli aj centrum mesta – Cité. Celý projekt je navrhnutý ako ubytovací komplex pre 120 000 ľudí na výnimočne skromnej ploche 0,68 km². V bežnom konceptuálnom riešení miest takéto množstvo obyvateľov zaberie približne 7 km². V rozvoľnenej zástavbe, akou je napríklad bratislavská Petržalka, by to mohlo byť až 9 km².

Akustikon: Nadpozemský hudobný zážitok

Akustikon je inšpirovaný sériou portrétov slečny Pogany od kubistického umelca Constantina Brancusciho. Navrhli ho v roku 1971 a na rozdiel od dvoch predošlých návrhov nemal byť situovaný na Slovensku, ale na námestí San Marco v talianskych Benátkach. Má tvar prevráteného vajca s výškou 18 metrov a vo svojej najširšej časti so šírkou 13 metrov.

Akustikon je jedinečnou kineticko-akustickou koncertnou sieňou. Programovaným hudobným nástrojom. Elektromagneticky ukotvený k základni pomocou závažia. Je obklopený vodnou hladinou a pôsobí, akoby levitoval v otvorenom priestore.

Už na prvý pohľad vyzerá ako niečo, čo vypadlo zo sci-fi príbehu. V interiéri sa tento pocit len umocňuje. Zvukovo-svetelný systém, tvorený popretkávanými lúčmi, zapĺňa celé vnútro Akustikonu. V strednej časti koncertnej siene je upevnený oscilátor, ktorý reaguje na pohyb.

Návštevníci sa prechádzajú po pohyblivej eliptickej vzostupnej a zostupnej rampe, čím prerušujú svetelné lúče a tie sa odrážajú v reakcii oscilátora. Sériu tónov, ktoré vzniknú, tak vytvárajú priamo účastníci koncertu. Druh a výška tónov, vytvorených svetelným prerušovaním, rovnako ako reakcia oscilátora, sa dá vopred naprogramovať skladateľom.

Akustikon sa do istej miery dočkal realizácie. V Miláne vznikla výstava päťdesiatich umelohmotných vajíčok (v. 70 cm) s pečiatkou „Flirt slečny Pogany“. Návštevníci expozície sa medzi nimi mohli prechádzať a rozkmitať ich, čím sa mechanizmus vo vajíčkach rozozvučal.

Národné zhromaždenie Argillia: Oáza mieru v tropickom raji

Futurizmus ide vždy ruka v ruke s budúcnosťou ľudstva. Argillia na ostrove Bora-Bora na ňu nahliada optimisticky. Má byť fantáziou života v mieri, oázou porozumenia, kde svetoví veľvyslanci v pohodlí vyriešia potenciálne konflikty. Kto by už chcel bojovať obklopený prírodou Francúzskej Polynézie? To je práve nosná myšlienka návrhu – hľadať cestu k zmiereniu sa dá iba v prostredí, kde sa cítime príjemne.

Členovia VAL sa s myšlienkou vymyslieť a navrhnúť Agriliu pohrávali celých štrnásť rokov. Návrh dokončili až v roku 1994. Tvaroslovie návrhu je poctou projektu La Maison des Gardes Agricoles at Maupertuis od francúzskeho architekta Claudea-Nicolasa Ledouxa. Agrilliu tvorí guľa s priemerom 230 metrov a konkávny pologuľový objekt s priemerom 400 metrov, ponorený pod morskou hladinou.

Guľový objekt nad morskou hladinou obsahuje dve siene pre svetové parlamentné zhromaždenia. Prvou je lóža pre veľvyslancov národov – takzvaná horná snemovňa s kapacitou viac ako 4 000 miest. Druhú časť tvorí lóža vyslancov národností – dolná snemovňa, kde môže zasadať vyše 15 000 zástupcov. V priestoroch oboch snemovní sú tiež vlastné fóra či multimediálny informačný komplex, ktorý informuje o aktuálnom dianí vo svete.

Komplex nie je len na politické diskusie. Sú tu aj spoločenské priestory. Sály, kaviarne, reštaurácie, miesta na oddych. Pologuľa pod hladinou je obytnou časťou, no našli by ste tam aj kultúrne inštitúcie a športoviská. So zámerom posilniť atmosféru mieru je celá pologuľa transparentná. Pri premýšľaní o budúcnosti sveta, potenciálnej utópii či antiutópii, tak veľvyslanci môžu pozorovať podmorský život.

Scarabea: Vesmírna spása pre neobývateľný svet

Tak ako sme sa projekt po projekte presúvali zo Slovenska do Talianska a z Talianska do Francúzskej Polynézie, teraz prechádzame za hranice atmosféry. Scarabea je najutopistickejším projektom trojice z VAL. Zatiaľ čo Argillia odkazuje na budúcnosť v mieri a harmónii, projekt Scarabea počíta s menej idealistickým scenárom. Ponúka riešenie v prípade, že Zem už viac nebude miestom vhodným na život.

Scarabea, ktorej návrh dokončili v roku 1989, je koncipovaná ako orbitálna stanica krúžiaca na obežnej dráhe Zeme. Tvoria ju dve časti – otáčajúci sa rotor v tvare cievky s kužeľovým nadstavcom a nepohyblivý stator. Úlohou rotora je vytvárať umelú gravitáciu pomocou odstredivej a dostredivej sily. Vnútri tým vzniká ilúzia, že objekt stojí na mieste.

Rotujúca časť Scarabey má obytnú a voľnočasovú časť, centrum a takzvanú Galileovu pasáž. Ubytovanie tvoria rôzne usporiadané jednotky so zelenými plochami. Vo voľnočasovej zóne by ste našli športoviská, parky, promenády a centrum venované kultúre. Aj tie presahujú do budúcnosti. Okrem klasických divadiel či koncertných siení sú tam navrhnuté priestorovo-časové simulátory a hologramy, ktoré ponúkajú virtuálne zážitky.

V kužeľovom nadstavci rotora sa nachádza spomenutá Galileova pasáž, cez ktorú obyvatelia prejdú z umelej gravitácie rotora do beztiažového stavu statora. Ten slúži ako vesmírny prístav s riadiacim centrom, osobnou či nákladnou dopravou, výrobnými priestormi a skladmi.

Asi najfascinujúcejším prvkom orbitálnej stanice je Astralium. Guľa, ktorú so Scarabeou spája vestibul. Autori ju nazývali miestom senzitívnej kontemplácie. Miestom, kde sa môžete stratiť v priestore zvukov ajticha, v priestore samoty aj kontaktov či v priestore svetla, tmy a farieb. Všetky sa vzájomne prepájajú. Majú za úlohu potlačiť racionalitu a dať priestor zmyslovosti. Tak ako koniec koncov každý projekt skupiny VAL.