Pritzkerova cena pre Jeana Nouvela

Šanca od Mitterranda

Kde hľadať novátorstvo Jeana Nouvela? „V jeho originalite a súčasne enormnej snahe o zapojenie jeho stavieb do kontextu okolia,“ odpovedá vplyvný svetový teoretik architektúry Bill Lacy, ktorý bol v rokoch 1988 až 2005 výkonným riaditeľom Pritzkerovej ceny. „Som presvedčený, že architekt je človek, ktorý dokáže niečo povedať,“ znie leitmotív autora. Nouvel koncom 70. rokoch vtrhol na architektonickú scénu ako víchor, odmietol estetiku moderny a postmoderny. Jeho projekty vždy ťažili z miesta, kde vyrastali – aj preto sa tak často stávali výraznými mestotvornými prvkami. Súčasne však urbanistický pôdorys pretvárali svojím nástojčivým konceptom.

Keď začiatkom 80. rokoch vyhlásil François Mitterrand svoj program veľkých projektov pre Paríž, Jean Nouvel medzi oslovenými architektmi nemohol chýbať. Jeho Inštitút arabského sveta, ktorý dokončil v roku 1987, katapultoval rodáka z juhozápadného francúzskeho mestečka Fumel na výslnie svetovej architektúry. Svetové autority, ale aj široké publikum, označili Inštitút za jednu z najkrajších pôct západnej architektúry arabskej kultúre. V invenčne zvládnutej polyfunkčnej stavbe nechýba múzeum, knižnica, priestory na výstavné projekty, miestnosti pre workshopy detí, dokumentačné centrum, výpravné hľadisko s multifunkčnou scénou a reštaurácia navrchu stavby. Najväčšiu pozornosť však pritiahla fasáda, ktorá svojim dekorativizmom odštartovala projektovanie v štýle ars elektronica.

Architekt ako filmový režisér

Inštitút bol však len jedným z približne 200 projektov Jeana Nouvela, ktoré vyzdvihla porota pod vedením medzinárodne uznávaného patróna londýnskej architektúry Lorda Palumba. Ďalším bol napríklad Divadlo Guthrie v Minneapolise, ktoré prináša „splynutie a kontrast so svojím okolím. Je priateľské k mestu a vedie dialóg s neďalekou riekou Mississippi. Súčasne je výrazom teatrálnosti a magického sveta predstavení“. Slovo teatrálnosť však ani náhodou nie je omylom, či ironickou poznámkou preslávenej poroty. Nouvel veľmi často prirovnával svoju pozíciu k role filmového režiséra. V rozhovore pre El Croquis (2002) povedal: „Všetko je teatrálne. Dlho som pracoval ako scénograf a vtedy som pochopil, že scénografia je vzťahom medzi objektom a materiálom, ktorý chceme ukázať niekomu, kto sa na to chce pozerať.“ V inom rozhovore išiel dokonca ešte ďalej: „Architektúra existuje, podobne ako film, v rozmere času a pohybu. Vymyslenie konceptu stavby a jej čítanie sa podobá následnosti filmových sekvencií. Postaviť budovu je predpovedať a hľadať efekty kontrastov a zapojenie takých predností okolia, ktoré nemusí každý vidieť.“

Ľudo Petránsky
Foto: Gaston Bergeret, Georges Fessy, Roland Halbe