Oľga Miháliková: Architektúra potrebuje odborný dialóg, nie nevyhnutne zhodu
Denisa Kureková Pohybuje sa tam, kde sa architektúra stretáva s pravidlami, verejnými politikami aj so spoločnosťou. Po dlhoročnom pôsobení v Slovenskej komore architektov dnes vedie výkonnú agendu Medzinárodnej únie architektov (UIA) v Paríži. Nominantka na ocenenie ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2026 Oľga Miháliková hovorí o tom, prečo kvalitnú architektúru nestačí iba vytvárať a oceňovať, ale treba jej význam vedieť aj vysvetliť, prečo by mal byť architekt partnerom už na začiatku rozhodovania a aké výzvy prináša profesii klimatická zmena, umelá inteligencia či meniaca sa spoločenská zodpovednosť.
Dvanásť rokov ste zodpovedali za koncepciu a manažment Ceny za architektúru CE ZA AR. Ktoré rozhodnutia alebo zmeny boli podľa vás kľúčové, aby si cena vybudovala dnešný rešpekt?
Poslaním Ceny za architektúru Slovenskej komory architektov (CE ZA AR) bolo od začiatku nielen oceňovať kvalitnú architektúru, ale aj popularizovať ju smerom k širokej verejnosti. Významným posunom bolo zavedenie televízneho vysielania slávnostného udeľovania cien, za ktorého koncepciu a produkciu vtedy zodpovedala Design Factory (Zuzana Zacharová a Martin Paško).
Ďalším míľnikom bol prechod k formátu krátkych dokumentárnych filmov o nominovaných dielach, ktoré predstavili architektúru vizuálne príťažlivým a zrozumiteľným spôsobom (Peter Nuñez, réžia Petra Vavro). Neskôr pribudla nová vizuálna identita (Ľubica Segečová) a viaceré sprievodné podujatia.
Spoločnou líniou všetkých týchto rozhodnutí bolo postupné pochopenie, že nestačí kvalitnú architektúru iba oceniť. Ak má mať cena širší význam a dosah, musí vedieť vysvetliť, čo oceňuje, prečo to oceňuje a prečo by to malo byť dôležité aj pre človeka, ktorý nie je architektom.
Čo je podľa vás dôležitejšie – aby architektonická cena presne odrážala názor odbornej poroty alebo aby dokázala ovplyvniť aj to, ako architektúru vníma verejnosť?
Nemyslím si, že tieto dva aspekty sú protichodné. Odborná cena musí v prvom rade autenticky odrážať názor nezávislej medzinárodnej poroty. V momente, keď by sme začali rozhodovanie prispôsobovať tomu, čo bude zrozumiteľnejšie, populárnejšie alebo prijateľnejšie pre verejnosť, cena by strácala svoju integritu a hodnotu.
Rovnako dôležitým aspektom je schopnosť tento názor a rozhodnutia poroty verejnosti vysvetliť. Opakovane pripomínať, že kvalita architektúry nie je iba otázkou estetiky, že významne ovplyvňuje kvalitu prostredia, v ktorom žijeme, jeho udržateľnosť, efektivitu využívania verejných zdrojov, ale aj to, ako sa v priestore cítime a ako ho dokážeme používať.
Pre mňa je ideálny taký stav, keď je rozhodovanie poroty úplne nezávislé a odborné, pričom výsledok a kritériá tohto rozhodovania sa zrozumiteľne sprostredkujú aj laickej verejnosti. Aj keď je to veľmi náročné, práve vtedy sa z profesijného ocenenia môže stať nástroj kultivácie verejnej diskusie o architektúre.
Dvadsaťdva rokov ste pôsobili v SKA, od roku 2021 ako riaditeľka úradu SKA. Akú úlohu by mal mať úrad SKA v súčasnom architektonickom prostredí?
Úrad SKA vnímam predovšetkým ako odborné a výkonné zázemie profesijnej samosprávy. Samozrejme, jeho základnou úlohou je zabezpečovať kompetencie, ktoré komore vyplývajú zo zákona.
Na druhej strane, je zjavné, že kvalita architektúry nezávisí iba od kvality služieb samotných architektov a ich výkonu. Veľmi výrazne ju ovplyvňuje prostredie, v ktorom pôsobia: legislatíva, spôsob zadávania zákaziek, verejní aj súkromní investori, ale aj to, akú hodnotu spoločnosť architektúre a kvalitnému vystavanému prostrediu vôbec pripisuje.
Prečítajte si rozhovor s ďalším nominovaným
SKA vstupuje do diskusie so štátom, samosprávami a s ďalšími partnermi a prináša do nej skúsenosť a odbornosť architektov z praxe. Nie iba vtedy, keď je potrebné hájiť záujmy profesie. Regulácia povolania a existencia komory majú zmysel predovšetkým preto, že chránia verejný záujem a kvalitu prostredia, v ktorom všetci žijeme.
Úrad vnímam aj ako miesto, ktoré prepája. Architektov medzi sebou, profesiu so štátom a samosprávami, s ďalšími odborníkmi, ale aj s verejnosťou. Za tie roky som sa mnohokrát presvedčila, že veľká časť problémov nevzniká preto, že by jednotlivé strany nechceli dosiahnuť dobrý výsledok, ale preto, že spolu nedostatočne komunikujú, alebo si navzájom nerozumejú.
Do akej miery môže podľa vás profesijná organizácia ovplyvňovať kvalitu architektúry, ak rozhodujú investori, samosprávy a štát?
Máte pravdu, o výsledku rozhoduje viacero aktérov: investor, samospráva, štát, spôsob zadania, legislatívne prostredie, dostupné financie a v prvom rade samotný architekt. Napriek tomu si myslím, že SKA sa musí snažiť ovplyvňovať podmienky, v ktorých architektúra vzniká. Záleží na tom, v akom prostredí architekt pôsobí, ako je zákazka zadaná, či vie investor správne definovať svoje očakávania, či chránime architektonické dedičstvo a či je vytvorený priestor na konštruktívny dialóg o architektúre.
Práve tu vidím priestor pre profesijnú organizáciu: môže presadzovať kvalitné architektonické súťaže a transparentné spôsoby výberu architektov, pripomienkovať legislatívu, pripravovať metodiky, vzdelávať a ponúkať odbornú pomoc samosprávam aj verejným či súkromným investorom. To všetko SKA aj robí.
Kde podľa vás najčastejšie vznikajú nedorozumenia medzi architektmi a verejnou správou?
Architekt prirodzene premýšľa o kvalite výsledku, o priestore, kontexte a dlhodobej hodnote riešenia a služieb, ktoré poskytuje. Verejná správa väčšinou primárne rieši rozpočet, termíny, verejné obstarávanie, politickú zodpovednosť a množstvo procesných obmedzení.
Veľmi často sa stáva, že verejný investor jednoducho nemá dostatočnú kapacitu na kvalitnú prípravu zákazky. Dôvodov môže byť viacero: nemá dostatočný časový priestor, financie alebo odbornosť. Bez dobrej prípravy a pochopenia procesu je len veľmi ťažké dospieť k dobrému výsledku.
Na druhej strane sme vo verejnej správe a najmä v samosprávach stretli aj veľa kompetentných a motivovaných ľudí, ktorí mali úprimný záujem o kvalitu vytvoreného prostredia alebo zásahov do krajiny. Preto by som bola opatrná pri jednoduchom rozdelení na „architektov“ a „úradníkov“. Oveľa dôležitejšie je podľa mňa vytvárať medzi týmito prostrediami dôveru a priestor na dialóg, aspoň tam, kde je dobrá vôľa.
Architektonické komory v Európe fungujú veľmi rozdielne. Ktoré modely považujete za najinšpiratívnejšie a prečo?
Možno by som to trochu otočila. Už samotná možnosť mať samosprávnu profesijnú organizáciu, akú máme na Slovensku, je hodnotou a aj v európskom kontexte vôbec nie samozrejmosťou. Reguláciu môže vykonávať aj štát alebo trh. Dobrým príkladom hodnoty, ktorú nám zahraniční kolegovia často závideli, je Cena za architektúru CE ZA AR: najmä jej dosah a priestor na komunikáciu so širokou verejnosťou.
Za dôležitý úspech SKA považujem aj presadenie architektonickej politiky štátu. Je to výsledok dlhodobej práce a spolupráce viacerých aktérov a dôkaz, že profesijná organizácia môže byť relevantným partnerom verejného sektora a prispieť k tomu, aby sa kvalita architektúry a vystavaného prostredia stala súčasťou verejných politík.
Preto by som nehľadala jeden konkrétny zahraničný model, ktorý by sme mohli nasledovať. Pokračovala by som v preberaní dobrej praxe a skúseností zo zahraničnej spolupráce, tak ako sa to deje v rámci ACE a ENACA, ktorých je SKA členom.
Prečítajte si rozhovor s ďalším nominovaným
Po nástupe do UIA ste získali globálnejší pohľad na profesiu. Ktoré témy dnes dominujú medzinárodnej diskusii a na Slovensku im zatiaľ nevenujeme dostatočnú pozornosť?
Neviem, či im na Slovensku nevenujeme dostatočnú pozornosť. Ide skôr o témy, na ktoré sa v UIA pozeráte z inej perspektívy. Jednou z nich je umelá inteligencia a s ňou spojená otázka autorských práv. Nejde len o to, ako AI zmení prácu a pracovný trh architektov.
Otvárajú sa zásadnejšie otázky: z akých dát sa tieto systémy učia, ako pracujú s autorskými dielami, kde sa začína a končí autorstvo architekta a kto nesie zodpovednosť za výsledok vytvorený pomocou umelej inteligencie. Technologický vývoj je pritom podstatne rýchlejší ako legislatíva aj naše tradičné chápanie autorstva.
Silnou témou je aj etika výkonu povolania v kontexte globálnych konfliktov. V UIA sa stretávajú architekti z krajín s veľmi odlišnými skúsenosťami, niektorí priamo zasiahnutí vojnou. Hovorí sa o deštrukcii miest, ochrane kultúrneho dedičstva, vysídľovaní obyvateľstva, ale aj o úlohe architektov pri povojnovej obnove. Je to citlivá diskusia bez jednoduchých odpovedí.
Mimoriadne naliehavou témou je klimatická zmena – dôraz sa kladie na odolnosť miest a komunít, adaptáciu na meniace sa podmienky, hospodárenie s vodou, prehrievanie miest a využívanie lokálnych materiálov. Zaujímavé je v tomto kontexte aj skúmanie tradičných stavebných metód a remeselných znalostí. Nie ako romantický návrat do minulosti, ale ako schopnosť prepájať tradičné poznanie so súčasnou vedou a s technológiami.
S klimatickou zmenou úzko súvisí aj pripravenosť na prírodné katastrofy. V mnohých regiónoch architekti riešia in situ, ako pripraviť budovy, mestá a komunity na dôsledky klimatickej zmeny.
Povodne, požiare, extrémne horúčavy či sucho ukazujú, že odolnosť prostredia sa stáva jednou zo základných tém architektúry – nielen v prevencii, ale aj v schopnosti obnovovať prostredie po katastrofe tak, aby nebolo pri ďalšej udalosti rovnako zraniteľné.
V čom sa podľa vás líši postavenie architekta na Slovensku od postavenia architekta vo vyspelých európskych krajinách?
Rozdiel vidím najmä v podmienkach výkonu profesie a v tom, aké postavenie architektom v procese výstavby priznáva spoločnosť. V krajinách s vyspelejšou architektonickou kultúrou je bežné vnímať architekta ako partnera, ktorý je pri procese od začiatku a prináša doň kľúčovú expertízu.
S tým súvisí aj spôsob obstarávania služieb architekta. Vo väčšine krajín rozhodujú kvalitatívne kritériá, u nás stále často dominuje cena. Tá pritom tvorí len malú časť nákladov na výstavbu a ešte menšiu časť životného cyklu budovy, hoci vplyv architektúry na výsledok je zásadný. V spojení s výzvami, ktorým architekti čelia, ako aj so zložitou a často sa meniacou legislatívou je ich postavenie na Slovensku jednoznačne ťažšie.
Počas rokov ste boli pri množstve odborných diskusií. Zmenila sa kultúra odborného dialógu v slovenskom architektonickom prostredí?
Určite sa zmenila a myslím si, že v mnohých ohľadoch k lepšiemu. Mám pocit, že je dnes otvorenejšia, rozmanitejšia a existuje oveľa viac platforiem, na ktorých sa o architektúre diskutuje.
Do profesie vstúpila generácia architektiek a architektov, ktorá má prirodzenejšiu medzinárodnú skúsenosť, je zvyknutá spolupracovať naprieč profesiami a oveľa otvorenejšie hovorí o témach, ktoré kedysi neboli samozrejmou súčasťou architektonickej diskusie – o klimatickej zodpovednosti, sociálnych otázkach, participácii, kvalite verejného priestoru či o zodpovednosti architekta voči spoločnosti.
Súčasne som sa naučila, že odborný dialóg nemusí znamenať zhodu. Naopak, rozdielne názory sú pre profesiu veľmi dôležité. Podstatné je, či dokážeme nesúhlasiť vecne, argumentovať a zároveň počúvať druhú stranu. To platí vnútri profesie rovnako ako pri diskusii so štátom, samosprávami, s developermi alebo verejnosťou.
