V Petržalke vzniká fascinujúci vnútroblok: kruh, žltá a miesto pre slobodu

Sídliskový mikrosvet ma formuje dodnes, hovorí umelec, režisér a fotograf Lousy Auber. Jeho autorský vnútroblok pod názvom Stredobod sa objaví v projekte Slnečnice Nové viladomy v bratislavskej Petržalke. S Lousym sme sa rozprávali o tom, ako môže umenie vstupovať do architektúry a verejného priestoru.

Lousy Auber sa do širšieho povedomia dostal v roku 2018 projektom Hotel Kyjev Deconstructed, keď počas Slovakia Street Art Festivalu premenil fasádu ikonického hotela Kyjev na veľkoformátovú intervenciu inšpirovanú motívom kruhu.

V roku 2024 predstavil v Starej tržnici v Bratislave projekt Keep Your Bubble, ktorý následne pokračoval spoluprácou so Superstudio na Milan Design Weeku, kde sa v roku 2026 dostal medzi finalistov prestížnej ceny Fuorisalone Award a zaradil sa medzi dvanásť najlepších inštalácií podujatia.

Dnes v spolupráci s architektonickým štúdiom Compass Architekti navrhuje vnútroblok Stredobod v projekte Slnečnice Nové viladomy. Práve ten úplne zmení šedivú plochu medzi domami na farebné, atraktívne, bezpečné a živé miesto.

Od nekonečných dní medzi panelákmi k medzinárodnému úspechu v Miláne a k spolupráci s „compasákmi“. Aj tak by sa dal veľmi, ale naozaj veľmi stručne opísať doposiaľ rozpísaný príbeh skvelého „týpka“, oficiálne vo svete uznávaného umelca. S Lousym sme sa rozprávali o tom, ako môže umenie vstupovať do architektúry a verejného priestoru, meniť naše vnímanie známych miest a postupne sa stať súčasťou ich identity.

Vrátili sme sa k monumentálnemu dielu Hotel Kyjev Deconstructed, jeho odkazu aj miestu v kolektívnej pamäti Bratislavy. Hovorili sme aj o tzv. site-specific inštaláciách, medzinárodne úspešnom projekte Keep Your Bubble a o tom, prečo umenie nemusí vždy prinášať jednoznačné posolstvo, ale môže byť predovšetkým silným zážitkom.

Veľkou témou rozhovoru bol verejný priestor a spôsob, akým ovplyvňuje každodenný život. Rozprávali sme sa o kruhu ako opakujúcom sa motíve tvorby, o farbe ako nositeľke identity a o návrhu vnútrobloku Stredobod v Slnečniciach, ktorý má ľuďom ponúknuť priestor na stretávanie, pohyb, hru aj oddych bez toho, aby im presne určoval, ako ho majú používať.

Dotkli sme sa aj osobných spomienok na detstvo medzi sivými panelákmi, na nekonečné letné dni a vôňu rozpáleného betónu – zážitkov, ktoré možno dodnes ovplyvňujú vzťah autora k farbám, vnútroblokom a miestam, kde sa odohráva každodenný život.

Na fasáde ikonického hotela Kyjev ste vytvorili monumentálne dielo Hotel Kyjev Deconstructed, ktoré je dodnes považované za najväčšiu streetartovú realizáciu v strednej Európe a výrazne sa zapísalo do vizuálnej identity Bratislavy. Ako sa na tento projekt pozeráte s odstupom rokov? Zmenilo sa vaše vnímanie jeho umeleckého odkazu, spoločenského významu či spôsobu, akým vstúpil do kolektívnej pamäti mesta?

Toto dielo ma stále veľmi teší a s odstupom rokov ho vnímam veľmi pozitívne. Asi najviac preto, že dnes vidím, ako rezonuje s mladšou generáciou a ako si postupne našlo svoje miesto v kolektívnej pamäti mesta. V čase vzniku som sa sústreďoval najmä na samotnú realizáciu a jej technické či konceptuálne výzvy. Dnes ma viac zaujíma život diela po jeho dokončení – ako si ho ľudia pamätajú, ako o ňom hovoria a aké významy mu spätne pripisujú.

Zmenil sa aj môj pohľad na architektúru a umenie, ktoré vznikali počas minulého režimu. Stále mám veľký rešpekt ku kvalitnej architektúre bez ohľadu na dobu jej vzniku, no s pribúdajúcim vekom si čoraz intenzívnejšie uvedomujem, že mnohé stavby sú zároveň aj výpoveďou spoločenského a politického systému, v ktorom vznikli. A k tomu ja osobne nemám práve nostalgický vzťah.

Práve preto je pre mňa dnes čoraz dôležitejší motív kontinuity. Hotel Kyjev je architektúra, ktorá prežila niekoľko spoločenských období a výkladov. Či chcem, alebo nechcem, moja intervencia do jeho fasády sa stala súčasťou príbehu tejto budovy. Nevnímam ju už len ako samostatné umelecké dielo, ale ako jednu z vrstiev, ktoré sa na tomto mieste postupne usadili. A to je na verejnom priestore fascinujúce – autor síce niečo vytvorí, ale čas si z toho aj tak nakoniec spraví vlastné dielo.

Keď sa dnes na projekt pozerám, menej ma zaujíma jeho veľkosť alebo rekordné parametre a viac to, že sa stal súčasťou dialógu o meste, jeho histórii a premene. To považujem za jeho najväčšiu hodnotu.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu pracovať s takouto monumentálnou mierkou a výrazným gestom? Akú úlohu zohrávala monumentalita v koncepte diela a aký dialóg ste prostredníctvom nej chceli nadviazať s architektúrou, mestom a jeho obyvateľmi?

Monumentalita nebola primárnym cieľom, ale prirodzeným dôsledkom práce s monumentálnou budovou. K projektu som sa dostal prostredníctvom Slovakia Street Art Festivalu v Bratislave, ktorý ma pozval do súťaže, môj návrh bol napokon vybraný na realizáciu. Od začiatku bolo jasné, že pracujeme s obmedzeným rozpočtom, čo ma paradoxne priviedlo k riešeniu, ktoré bolo veľmi jednoduché a úsporné. A práve táto jednoduchosť sa nakoniec stala jednou z hlavných kvalít projektu.

Dielo som nevnímal ako streetartovú maľbu v tradičnom zmysle slova. Skôr ma zaujímala architektonická intervencia, ktorá by vychádzala zo samotnej podstaty budovy. Snažil som sa čo najviac vzdialiť od klasického chápania „murálu“, kde fasáda funguje len ako plátno pre obraz. Zaujímalo ma skôr to, ako pracovať s architektúrou samotnou a ako z nej urobiť tému diela.

Úprimne povedané, v tom čase som príliš neuvažoval nad tým, aký dialóg budem viesť s mestom alebo jeho obyvateľmi. To sú interpretácie, ktoré často vznikajú až neskôr. Mojou ambíciou bolo vytvoriť niečo, čo bude pre budovu prirodzené, akoby to tam odjakživa patrilo, a zároveň do jej vážnosti vniesť určitý vizuálny vtip. Hotel Kyjev je veľmi racionálna modernistická stavba a mňa bavila predstava, že ju symbolicky „rozoberiem“ a ukážem jej vnútornú logiku priamo na fasáde.

Možno práve preto ma dodnes baví, že výsledok pôsobí pomerne samozrejme. Nemám rád intervencie, pri ktorých je na prvý pohľad vidno, ako veľmi sa autor snažil byť originálny. V prípade hotela Kyjev som sa skôr snažil nájsť riešenie, ktoré vychádza z logiky samotnej budovy.

Ak tam vznikol nejaký dialóg s mestom alebo jeho obyvateľmi, tak skôr nepriamo – cez schopnosť ľudí na chvíľu sa zastaviť a pozrieť sa na známu budovu trochu inak. Niekedy stačí veľmi málo. Architektúra je už sama osebe dosť komplikovaná disciplína, netreba jej ešte zbytočne pridávať ďalšie problémy.

Prečo práve takéto rozsiahle inštalácie, špecifické pre dané miesto a priestorové intervencie vo verejnom a architektonickom kontexte?

Myslím si, že to vyplynulo celkom prirodzene z môjho spôsobu uvažovania o tvorbe. Vždy ma zaujímalo nielen samotné dielo, ale aj prostredie, v ktorom sa nachádza. Architektúra, verejný priestor alebo krajina už majú svoj charakter, svoju históriu a vlastnú logiku. Baví ma hľadať spôsoby, ako na to reagovať, a niečo do toho citlivo pridať.

Pri rozsiahlejších intervenciách ma fascinuje najmä to, že sa stávajú súčasťou každodenného života. Ľudia ich nemusia navštíviť ako výstavu alebo si na ne kúpiť vstupenku. Stretnú sa s nimi cestou do práce, pri prechádzke, alebo keď sa hrajú s deťmi. Takéto situácie sa mi zdajú veľmi zaujímavé, pretože umenie sa v nich stáva prirodzenou súčasťou prostredia a nie niečím oddeleným od bežného života.

Dôležitý je pre mňa aj samotný proces. Každé miesto je iné a vyžaduje si inú odpoveď. Často sa snažím najprv pochopiť, čo je pre daný priestor charakteristické, a až potom hľadať formu zásahu. V ideálnom prípade by výsledok nemal pôsobiť ako niečo násilne vložené zvonka, ale ako prirodzená súčasť miesta. Možno práve preto ma priťahujú projekty vo verejnom a v architektonickom kontexte. Ponúkajú možnosť vytvárať nielen objekty, ale aj situácie, vzťahy a zážitky.

Nedávno ste zaznamenali významný medzinárodný úspech, keď sa vaša inštalácia Keep Your Bubble dostala medzi 12 najlepších projektov v rámci Fuorisalone Award 2026, jednej z najprestížnejších svetových prehliadok súčasného dizajnu a umenia. Aké posolstvo toto dielo prináša, aké témy reflektuje a na aké spoločenské či individuálne fenomény sa snaží upozorniť?

V prvom rade ma veľmi potešilo, že sa projekt dostal do finálneho výberu Fuorisalone Award. Je to jedno z najvýznamnejších podujatí svojho druhu a už samotná nominácia bola pre mňa veľkým ocenením.

Keep Your Bubble vznikol podobne ako mnohé moje projekty z pomerne jednoduchej myšlienky. Pri veľkorozmerných inštaláciách človek veľmi rýchlo narazí na realitu produkcie, logistiky a rozpočtu. Často hovorím, že pri takýchto projektoch nie je umením len niečo vymyslieť, ale predovšetkým nájsť spôsob, ako to naozaj zrealizovať. Rozpočet, technické limity či časové obmedzenia nevnímam ako prekážky, ale ako prirodzenú súčasť tvorivého procesu.

Pokiaľ ide o posolstvo, možno by som samotnú otázku trochu otočil. Nemyslím si, že hodnota umeleckého diela musí byť nevyhnutne odvodená od témy, ktorú komentuje, alebo od spoločenského problému, na ktorý upozorňuje. Takéto očakávanie je v súčasnom umení pomerne rozšírené, no existuje aj iná tradícia tvorby, ktorá kladie dôraz na skúsenosť, vnímanie a bezprostredný kontakt človeka s priestorom.

V tomto smere bola pre mňa vždy veľkou inšpiráciou tvorba Christa a Jeanne-Clauda. Ich projekty nevnímam primárne ako nositeľov konkrétnych posolstiev, ale ako udalosti, ktoré dokázali na určitý čas zmeniť spôsob, akým ľudia vnímali známe miesta a situácie. Dôležitý bol samotný zážitok, moment prekvapenia, stretnutia alebo objavenia niečoho nového.

Podobne uvažujem aj pri projekte Keep Your Bubble. Oveľa viac než formulovanie jednoznačného odkazu ma zaujíma vytváranie situácií, ktoré ľudí vtiahnu do priestoru a ponúknu im možnosť vlastnej interpretácie. Ak si niekto z diela odnesie konkrétnu myšlienku, je to výborné. Ak si však odnesie len silný estetický alebo priestorový zážitok, považujem to za rovnako hodnotný výsledok.

Myslím si, že na zážitku nie je nič povrchné. Práve naopak. Spôsob, akým si pamätáme miesta, ľudí alebo umelecké diela, je veľmi často založený práve na intenzite prežitej skúsenosti, nie na tom, či sme si správne osvojili ich interpretáciu.

Vo vašej tvorbe sa motív kruhu objavuje opakovane a stáva sa jedným z jej charakteristických prvkov. Čím vás táto forma dlhodobo priťahuje a aké významy či kvality v nej nachádzate? Mení sa vaše vnímanie kruhu v kontexte verejného priestoru, kde vstupujú do hry aj sociálne interakcie, pohyb ľudí a spôsob využívania miesta?

Kruh sa v mojej tvorbe objavuje pomerne často, pretože je to forma, ktorá ma fascinuje svojou jednoduchosťou. Nemá začiatok ani koniec, nemá hierarchiu ani preferovaný smer. Je zároveň veľmi elementárny, a pritom dokáže fungovať v mnohých rôznych významových rovinách.

Vo verejnom priestore ma na kruhu zaujíma najmä jeho schopnosť organizovať vzťahy medzi ľuďmi. Prirodzene vytvára miesta stretnutí, pohybu alebo hry bez toho, aby ich priamo predpisoval. Je to forma, ktorá ľudí spája, ale zároveň im ponecháva slobodu, ako ju budú používať.

Občas ma pobaví, keď sa o kruhu rozprávame ako o hlbokom archetype ľudskej civilizácie. Je dosť možné, že časť pravdy je aj v tom. A časť pravdy je možno len to, že po dvadsiatich rokoch sa človeku nechce začínať odznova s iným tvarom.

Momentálne spolupracujete s architektonickým ateliérom Compass Architekti na návrhu vnútrobloku s názvom Stredobod v projekte Slnečnice Nové viladomy. Aké princípy a idey stoja za jeho urbanistickým a krajinárskym konceptom a akým spôsobom sa premietajú do výslednej podoby tohto priestoru?

Pri návrhu Stredobodu sme sa spolu s ateliérom Compass Architekti snažili vytvoriť viac než len súbor funkčných prvkov medzi bytovými domami. Zaujímalo nás, ako navrhnúť priestor, ktorý bude prirodzenou súčasťou každodenného života obyvateľov a ktorý si budú môcť postupne privlastniť.

Jedným z hlavných princípov bolo vytváranie rôznorodých situácií pre rôzne vekové skupiny a rôzne spôsoby využívania priestoru. Niektoré zóny majú jasne definovanú funkciu, iné zostávajú otvorené a umožňujú ľuďom rozhodnúť sa, ako ich budú používať. Tento moment slobody považujem za veľmi dôležitý, pretože práve v ňom vznikajú tie najzaujímavejšie a najprirodzenejšie formy života vo verejnom priestore.

Významnú úlohu zohráva aj motív kruhu, ktorý sa stal nielen vizuálnym prvkom, ale aj nástrojom organizácie celého priestoru. Pomohol nám vytvoriť sériu vzájomne prepojených miest s vlastnou identitou, pričom celý vnútroblok zostáva čitateľný a kompaktný.

Dôležitá bola pre nás aj snaha vytvoriť miesto s jasným charakterom. Dnes vzniká veľké množstvo kvalitných rezidenčných projektov, no často používajú rovnaký jazyk a podobné riešenia. My sme sa snažili navrhnúť priestor, ktorý bude funkčný, ale zároveň zapamätateľný. Miesto, ku ktorému si obyvatelia vytvoria vzťah a ktoré bude mať vlastnú identitu aj niekoľko rokov po dokončení.

Môžete priblížiť svoju prácu s tvaroslovím mobiliára? Aj v jeho riešení sa opakovane objavujú motívy kruhu, nedokončeného kruhu či plynulých vlnoviek. Aký význam pre vás tieto formy nesú a prečo sa práve kruh stal jedným z určujúcich prvkov aj v tejto časti návrhu?

Pri návrhu mobiliára sme sa nesnažili vytvárať samostatné dizajnové objekty, ale prvky, ktoré budú prirodzenou súčasťou celého priestoru. Motív kruhu, nedokončeného kruhu či plynulých línií preto nadväzuje na celkovú logiku vnútrobloku a pomáha vytvárať jeho jednotnú identitu.

Zaujímal nás aj spôsob, akým tvar ovplyvňuje správanie ľudí. Oblúkové a otvorené formy pôsobia prirodzenejšie, podporujú stretávanie a ponechávajú väčšiu slobodu v tom, ako ich ľudia používajú. Dobrý verejný priestor by podľa nás nemal všetko predpisovať, ale ponúkať možnosti. Aj preto sme sa snažili vyhnúť katalógovým riešeniam a navrhnúť mobiliár, ktorý bude jedinečný a pomôže vytvoriť miestu vlastný charakter.

V čom sú tieto priestorové intervencie vo verejnom a v architektonickom kontexte špecifické pre dané miesto?

Vždy sa snažím vychádzať z konkrétneho miesta. Zaujíma ma jeho charakter, architektúra, mierka, spôsob používania aj ľudia, ktorí ho budú využívať. Nehľadám univerzálne riešenia, ktoré by sa dali bez zmeny presunúť na iné miesto.

Práve naopak, snažím sa, aby návrh vznikal z podmienok, ktoré sú pre daný priestor jedinečné. Myslím si, že najlepšie „site-specific“ projekty sú tie, ktoré si po realizácii už nevieme predstaviť nikde inde.

Vo viacerých vašich realizáciách sa farba nestáva len estetickým prvkom, ale priam nositeľom identity diela a jeho charakteru. Čím vás tento výrazový prostriedok fascinuje a akú úlohu podľa vás zohráva farba pri formovaní atmosféry, významu a vzťahu človeka k priestoru?

Farbu nevnímam len ako estetický prvok, ale predovšetkým ako veľmi účinný nástroj na formovanie identity priestoru. Dokáže ovplyvniť atmosféru miesta, spôsob orientácie aj to, ako si ho ľudia zapamätajú. V tomto zmysle je farba často rovnako dôležitá ako tvar, materiál alebo samotná architektúra.

Aj pri riešení Stredobodu sme hľadali farbu, ktorá by prirodzene doplnila intenzívnu zeleň, a voľba padla na výraznú žltú. Tá nám v návrhu slúžila ako vizuálny prostriedok na dotváranie priestoru. Navyše nás v tomto rozhodnutí utvrdzovalo aj to, že žltá je základnou farbou identity Slnečníc.

Zároveň ma fascinuje, ako relatívne jednoduchý zásah dokáže zásadne zmeniť vnímanie priestoru. Farba má schopnosť aktivovať emócie, vytvárať kontrasty, zdôrazňovať vzťahy medzi jednotlivými prvkami alebo, naopak, prepájať veľmi rozdielne časti do jedného celku. Preto sa v mojich projektoch často stáva nositeľom identity, nie iba dekoráciou. Niekedy mám pocit, že sa nás súčasný svet snaží presvedčiť, že béžová je emócia. Možno má pravdu, ale zatiaľ tomu nerozumiem.

Vaše projekty vytvárajú nové formy interakcie medzi umeleckým dielom, divákom a prostredím. Aké konkrétne diela môžeme vidieť v parku vo vnútrobloku Slnečníc v časti Nové viladomy?

Pri tomto projekte sme sa nesnažili vytvoriť umelecké dielo, ktoré by ľudia pozorovali zvonku. Oveľa viac nás zaujímalo, ako vytvoriť prostredie, ktoré sa stane prirodzenou súčasťou ich každodenného života.

Interakcia tu preto nevzniká len medzi človekom a priestorom, ale najmä medzi samotnými obyvateľmi. Kruh ako základný motív vytvára miesta stretávania, sedenia, hry či oddychu a prirodzene podporuje sociálny kontakt. Dôležitú úlohu zohráva aj centrálna vodná plocha, okolo ktorej sa priestor organizuje. Voda priťahuje ľudí prirodzeným spôsobom, vytvára príjemnejšiu mikroklímu a zároveň prináša do vnútrobloku ďalší rozmer pohybu, odrazov a zmien v priebehu dňa či ročných období.

Súčasťou vnútrobloku bude aj komunitné námestie, ihrisko, vŕbový altánok a cvičebná zóna navrhnutá v spolupráci s crossfitovými trénermi. Verím preto, že práve rôznorodosť situácií a možnosť používať priestor vlastným spôsobom budú tým, čo mu časom dá jeho skutočný charakter.

Máte rád, keď vaše diela nazývajú napríklad „dizajnový vnútroblok“? V čom spočíva podstata tohto vnútrobloku? Ako prepája moderné mestské bývanie s výtvarným umením?

Priznám sa, že nad označením „dizajnový vnútroblok“ som sa nikdy veľmi nezamýšľal. Je to skôr vec pomenovania než podstaty projektu. Pre nás bolo dôležitejšie vytvoriť kvalitný verejný priestor s vlastnou identitou, ktorý nebude fungovať len ako plocha medzi domami, ale ako miesto na stretávanie, oddych, hru aj každodenný život obyvateľov.

Ak sa v ňom objavujú prvky výtvarného uvažovania, nie je to preto, aby pôsobil ako galéria pod holým nebom, ale preto, že umenie aj architektúra sa snažia pracovať s podobnými témami – s priestorom, mierkou, emóciou či so skúsenosťou človeka. Ak sa nám podarilo tieto svety prirodzene prepojiť, som rád. Oveľa dôležitejšie však bude, či sa tam budú ľudia cítiť dobre aj o päť alebo desať rokov.

Ako bude podľa vás vplývať na obyvateľov? Aké pocity v nich môže vyvolať?

Nerád predpovedám, čo by mali ľudia pri stretnutí s priestorom cítiť. Každý si do neho prináša vlastné skúsenosti a očakávania. Verím však, že kvalitný verejný priestor dokáže spríjemniť každodenný život aj bez toho, aby na seba neustále upozorňoval.

Ak sa nám podarilo vytvoriť miesto, kde sa budú ľudia radi stretávať, tráviť čas s rodinou, oddychovať alebo sa len na chvíľu zastaviť počas bežného dňa, tak svoj účel splní. Mám rád priestory, ktoré si človek postupne osvojí a stávajú sa prirodzenou súčasťou jeho života. Možno práve to je najväčší kompliment, aký môže verejný priestor dostať.

Ako ste trávili čas počas leta ako dieťa? Tiež vo vnútroblokoch?

Áno, vyrastali sme vo vnútroblokoch medzi panelákmi. Dnes sa o sídliskách často hovorí ako o urbanistickom probléme, ale pre nás to bol jednoducho svet, v ktorom sme vyrastali. Sídliskový mikrosvet ma formuje dodnes. Keď si na to obdobie spomeniem, vybaví sa mi najmä sloboda, nekonečné letné dni a vôňa rozpáleného betónu.

Väčšinu detstva sme pritom strávili obklopení sivými nezateplenými panelákmi. Možno aj preto mám dnes rád farby. A možno aj preto sa stále trochu podozrievavo pozerám na snahu presvedčiť nás, že béžová je emócia. Zatiaľ som tomu neprišiel na chuť.