Ľudovít Oelschläger: Obchodná a priemyselná komora v Košiciach
Ľudovít Oelschläger je jedným z mnohých pozoruhodných autorov medzivojnového obdobia, ktorých meno takmer upadlo do zabudnutia. Zrejme aj preto, že jeho dielo je situované mimo niekdajších, ale aj terajších väčších hospodárskych a kultúrnych centier, a tým mimo hlavných sfér odborného i laického záujmu. Ako autor mnohých kvalitných medzivojnových architektonických realizácii v Košiciach, na východnom Slovensku, Ukrajine a v Maďarsku, si tento skvelý architekt pozornosť určite zaslúži.
Ľudovít Oelschläger bol mimoriadne plodný architekt a so svojským rukopisom patril k najzaujímavejším osobnostiam košickej architektonickej scény medzivojnového obdobia s najpočetnejšie zastúpenými realizáciami.
Jeho rané práce možno charakterizovať ako monumentálnu expresívno-puristickú architektúru s kubistickým detailom, čo bolo pravdepodobne dôsledkom budapeštianskeho štúdia, ale aj samotného autorovho expresívneho vnímania okolitých podnetov. Postupne výrazný český modernistický vplyv transformoval vo svojej tvorbe vlastným spôsobom a pretavil ho do elegantných funkcionalistických kompozícií.
Projekt Obchodnej a priemyselnej komory na nároží terajšej Hlavnej ulice č. 112 a Bačíkovej ulice č. 2 pochádza pravdepodobne z obdobia pred rokom 1930, pretože náčrt situácie umiestnenia objektu, pôdorysné schémy a tiež prvá variácia čelnej fasády sa nachádzajú v dobovej publikácii autorových prác, ktorá vyšla v tridsiatych rokoch minulého storočia. Neskôr projekt architekt prepracoval do terajšej, abstraktnejšej puristicko-monumentálnej podoby.
Trojpodlažný objekt bol riešený dispozične v tvare „L“, obrátený kratšou časťou na Hlavnú ulicu, pričom nárožie je akcentované štvrťkruhovým vybratím, ktoré má v strede zakrivenia dominantný stĺp. Hlavný vstup pre klientov je z Hlavnej ulice, pre zamestnancov Obchodnej a priemyselnej komory (teraz VÚB) z Bačíkovej ulice. Už v situácii nakreslenej v dobovej publikácii autor naznačuje predpokladané budúce rozšírenie priestorov, a to osovým preklopením dispozície smerom do Bačíkovej a Mäsiarskej ulice, čím by budova získala dispozične blokový tvar „U“. Plánovaná severná fasáda by tým získala dĺžku celej terajšej Bačíkovej ulice.
Prístavba sa napokon realizovala až v päťdesiatych rokoch minulého storočia, ale iba v obmedzenej dĺžke, a to tak, že severná fasáda sa stala takmer symetrickou. Do stredu kompozície sa tak dostal pôvodne bočný vstup prekrytý monumentálnym rizalitom prvého a druhého podlažia objektu nesený šiestimi mohutnými stĺpmi zužujúcimi sa netypicky smerom dole, s jemne naznačenou pätkou a tenkou prehnutou hlavicou z umelého kameňa. Tento mohutný rizalit vertikálne člení sedem vysokých a pomerne úzkych okien presvetľujúcich veľký dvojúrovňový priestor, ktorý je za nimi.
Na celom priečelí môžeme sledovať ďalšie charakteristické prvky autorovho rukopisu – úzke, husto radené a oblúkovo zaklenuté okná i tmavočervenú farbu fasády. Hlavná uličná fasáda je jednoduchá, elegantná. Členia ju spomínané symbolické horizontály prvého poschodia, uzučké lemovanie vysokých vertikálnych okien s polkruhovým uzáverom a uzatvárajúci pás atikovej rímsy. Všetky nárožia nad touto rímsou sú zdôraznené priestorovým segmentom, tzv. lastovičím chvostom. Nárožie Hlavnej a Bačíkovej ulice v úrovni prízemia má časť hmoty vybratú a línia prieniku dvoch fasád pokračuje v dominantnom hladkom stĺpe bez pätky a hlavice z travertínu, ktorým je obložené aj celé prízemie. Prvky balkónových a schodiskových zábradlí a ozdobné mreže v parteri sú kovové, natreté nabielo. Budova je ukončená plytkou šikmou strechou, aby sa z pohľadu chodca javila ako moderná, plochá.
Moderná a súčasná je aj z pohľadu svojej terajšej funkcie (Všeobecná úverová banka), ktorá sa od tej pôvodnej veľmi nevzdialila. Bez väčších zásahov do pôvodnej jednoduchej dvojtraktovej dispozície a pri zachovaní existujúcich stavebných materiálov (travertín, umelý kameň, jemne štruktúrovaná dvojvrstvová omietka, kovové prvky na fasáde, zábradlia z ušľachtilého kovu) a dobových konštrukčných detailov v interiéri aj exteriéri slúži k spokojnosti zamestnancom ako aj klientom. Objekt je významným reprezentantom moderny v Košiciach.
| Ľudovít Oelschläger – narodil sa v roku 1896 v Košiciach ako najstarší z troch synov obchodníka a podnikateľa Ľudovíta Oelschlägera pochádzajúceho z Nálepkova zo Spiša. Strednú školu skončil vo svojom rodnom meste v roku 1914, vysokú školu technickú v Budapešti pre vojnu až v roku 1921. Svoju profesionálnu kariéru začal v Budapešti ako riaditeľ architektonickej kancelárie, krátke obdobie pôsobil v Mukačeve, až sa usadil v Košiciach. Po roku 1938 až do svojej smrti v roku 1984 žil v maďarskom Miškolci a používal meno Öry. |
Ing. arch. Adriana Priatková
Foto: archív autorky; ateliér Gyory&Boros; archív Východoslovenského múzea
Ing. arch. Adriana Priatková pracuje na Katedre architektúry Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, venuje sa výskumu architektúry Košíc medzivojnového obdobia.
Príspevok vznikol na Katedre architektúry FU Technickej univerzity v Košiciach v rámci výskumného projektu VEGA č. 1/3292/06.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
