Jana Gregorová: Pamiatka nie je limit, ale výzva

Jana Gregorová sa dlhodobo venuje obnove architektonického dedičstva, jeho identite, autenticite a prepájaniu výskumu s reálnou praxou. Ako vedúca Katedry UNESCO pre obnovu architektonického dedičstva na SvF STU presadzuje prístup, v ktorom pamiatka nie je prekážkou tvorby, ale východiskom pre citlivý a kvalitný návrh. Nominantka na ocenenie ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2026 v rozhovore hovorí aj o tom, prečo sa vzťah k dedičstvu musí formovať už od detstva a ako možno jeho ochranu zladiť so súčasnými nárokmi na energetickú hospodárnosť a klimatickú adaptáciu.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

HLASUJTE ZA ASB OSOBNOSŤ ARCHITEKTÚRY A STAVEBNÍCTVA

Na SvF STU vediete Katedru UNESCO pre obnovu architektonického dedičstva. Akú úlohu má dnes pri prepájaní výskumu, vzdelávania a praxe?

Vzhľadom na to, že sme ako druhé architektonické pracovisko na STU Bratislava získali akreditáciu na trend v architektúre, ktorý programovo pracuje s pojmom stavebnej kultúry, zamerali sme našu pozornosť na také fenomény v oblasti obnovy  architektonického dedičstva, ktoré súvisia nielen s obnovou pamiatok, ale zámerne pracujú s identitou, archetypmi a identifikáciou, ochranou, prípadne obnovou charakteru miesta.

S týmto zámerom vznikol na Katedre architektúry SvF v nadväznosti na akreditované štúdium Projekt Katedry UNESCO pre obnovu architektonického dedičstva. Tento trend sa nám prostredníctvom výuky, vypracovaných projektov, publikácií a konferencií darí dostávať do praxe prostredníctvom konkrétnych zákaziek.

Ako sa výsledky vedeckého výskumu premietajú do reálnej obnovy historických stavieb?

Pri obnove historických stavieb sa v navrhovaní využíva princíp metodického projektovania. V praxi to znamená, že po identifikácii hodnôt historického kontextu (budovy, verejného priestoru…) sa pri navrhovaní obnovy inšpirujeme pôvodným kontextom, ktorý je narušený.

Pracuje sa s variantmi, pričom miera narušenia nevplýva na spôsob návrhu náznaku zaniknutého. Popri metóde náznakovej rekonštrukcie sú často využívané moderné a súčasné umelecké stratégie a postupy interpretujúce minulosť.

Ako možno študentov viesť k tomu, aby pamiatku nevnímali iba ako súbor obmedzení, ale aj ako východisko pre kvalitný návrh?

Na študentov platí, že majú radi nové výzvy, ktoré vedia praktizovať v reálnom živote. Dostatočne jasné a zaujímavé prednášky, projekty zadávané konkrétnymi investormi ako aj exkurzie či workshopy v teréne im umožnia pochopiť význam daného smerovania.

Ak sa stotožnia s podstatou problému (ktorú nebudú chápať ako limit ale ako výzvu) kreativite už nič nestojí v ceste. Kvalita návrhu tak nesúvisí iba s inovatívnosťou, ale aj s empatiou voči architektonickému dedičstvu predkov, ktorého špecifikum analýzami skutkového stavu dostatočne spoznajú.

Do akej miery by mala byť obnova pamiatok konzervátorskou disciplínou a do akej miery priestorom pre súčasnú architektúru?

Kultúrna komunita, ktorá má pozitívny vzťah k dedičstvu predkov, nepotrebuje prísne limity zo strany pamiatkovej starostlivosti. Kontinuitou v stavebnej kultúre je zabezpečený postupný proces údržby, či dopĺňania narušených častí. Proces obnovy môžeme v zásade definovať z hľadiska materiálového a ideového.

V pamiatkovej praxi je treba vopred definovať rámcovú metódu pamiatkovej obnovy vzhľadom na obe hľadiská. Môže sa jednať o synteticko-rekonštrukčnú metódu obnovy (kedy sa chýbajúce časti dotvárajú tak, aby boli podobné alebo zhodné so zaniknutými časťami, na čo sa používa princíp náznaku), alebo o analyticko-modernistickú metódu obnovy (kedy sa originálne časti iba konzervujú, a nové časti sa navrhujú tak, aby vyjadrovali súčasné architektonické trendy, na čo sa využíva princíp novotvaru).

Je zrejmé, že tieto dva prístupy generujú odlišné výsledky a dávajú rôzne príležitosti pre využitie súčasných architektonických trendov. Veľmi inšpiratívne realizácie náznakov zaniknutého môžeme nájsť aj v zahraničí. Vznikajú ako reakcia na unifikovaný globalizovaný svet, ktorý prostredníctvom mediálnej kultúry ohrozuje kultúrnu rozmanitosť. Opätovnou reinterpretáciou zaniknutého sa hľadajú pôvodné korene, čím sa obnovuje identita mesta či miesta.

Obnova architektonického dedičstva často balansuje medzi ochranou pôvodných hodnôt a potrebou nového využitia. Kde podľa vás leží hranica medzi citlivou adaptáciou a stratou autenticity?

Ako už bolo spomenuté, obnova má v  ponímaní projektanta dve dimenzie (materiálovú a ideovú) . Preto je aj v pamiatkovej praxi uvádzaná autenticita materiálu a autenticita diela. Správnu obnovu treba brať komplexne a flexibilne. Treba zvažovať únosnosť nových intervencií, preto ani presné určenie hranice optimálnosti vlastne nie je možné.

Je zrejmé, že nie vždy sa podarí obnoviť historickú budovu tak, aby sa príliš nenarušil ani jeden druh autenticity. V takýchto prípadoch sa volia reverzibilné konštrukčné riešenia, ktoré rešpektujú aspoň autenticitu materiálu tak, že minimálne narušia fyzickú podstatu originálu. Je to možno alibistický prístup, ale v niektorých prípadoch zachránia originál, ktorý sa neskôr (pri optimálnejších podmienkach adaptácie) môže obnoviť citlivejšie.

Má verejnosť na Slovensku dostatočné povedomie o hodnote architektonického dedičstva, alebo sa jeho význam stále vysvetľuje až v momente, keď je ohrozené?

Najväčším problémom na Slovensku je dlhodobá absencia kladného povedomia k dedičstvu svojich predkov. Názory na jeho obnovu oscilujú od rigídnych ochranárskych tendencií až po necitlivé „kreatívne“ intervencie, ktorých miera kreativity sa posudzuje podľa miery inakosti. A tieto názory panujú tak v laickej ako aj odbornej verejnosti.

Optimálny vzťah k dedičstvu predkov by sa mal pestovať už od detstva. Nielen pragmaticky ale aj emočne. Ak mladý človek získa pozitívny vzťah k dedičstvu, nebude ho treba v dospelosti presviedčať, aby pri jeho obnove volil citlivý prístup.

Pretože pri obnove architektonického dedičstva ide spravidla o objekty s vyššou historicko-umeleckou hodnotou, treba pred začatím procesu komunikovať aj s odborníkmi a to v dostatočnom predstihu tak, aby celý proces obnovy bol od začiatku efektívne nastavený.

Komunikácie až v momente ohrozenia bývajú často iba formálne. Ak sa nevytvorí dostatočne dlhá doba na analýzu problému a následné nastavenie rámcovej metódy obnovy, hrozí riziko vzniku nenávratných škôd.

Náš materialisticky nastavený hodnotový systém západného typu nepripúšťa náhradu originálu, chráni jeho fyzickú podstatu. Východný kultúrny model, naopak, chráni princíp stavania. Tam je za plnohodnotný počin pri obnove považované aj vyhotovenie kópie, čím sa zabezpečí permanentné obnovovanie zanikajúceho, čo v západnej kultúre nie je možné – ak sa raz zničí originál, historická hodnota je nenávratne stratená.

Akú úlohu by mali pri ochrane architektonického dedičstva zohrávať samosprávy a hlavní architekti miest?

Naše architektonické dedičstvo je národnou devízou a preto by malo byť chránené na všetkých úrovniach. V rámci ochrany by mala byť zabezpečená jeho komplexná analýza, nastavenie ochrany a návrhu obnovy formou, ktorá by bola záväzná. Veľa sa v poslednej dobe hovorí o regulácii chránených štruktúr (nielen pamiatkových), kde predmetom diskusie je najmä miera direktívnosti nastavených regulatívov.

Osobne som toho názoru, že pamiatkovo chránené štruktúry treba regulovať tak, aby prísne regulatívy definovali ochranu fyzickej podstaty originálu a mäkšie regulatívy spôsob nápravy jeho narušených častí. Systém by mal byť flexibilný a proces definovania regulatívov by mal prebiehať medzi pamiatkarmi, architektmi a samosprávami.

Miera rigídnosti pamiatkarov by mala byť doplnená citlivou kreativitou projektantov a zmysluplnou požiadavkou investora na typ adaptácie. Hľadanie optimálneho riešenia treba konzultovať aj so širokou verejnosťou.

Až na základe všeobecného konsenzu by sa mali dať vypracovať územnoplánovacie dokumentácie, ktoré sa stanú nástrojom pre rozhodovanie o všetkých stavebných zámeroch na danom území. Reguláciu v danej územnoplánovacej dokumentácii by potom v princípe mali dodržiavať všetci – nielen samosprávy a hlavní architekti miest.

Ktorú systémovú zmenu by ste považovali za najdôležitejšiu pre kvalitnejšiu obnovu architektonického dedičstva na Slovensku?

Okrem toho, že na obnovu architektonického dedičstva je dlhodobo vyčleňované nedostatočné množstvo financií, je možné konštatovať, že systém slovenskej pamiatkovej starostlivosti je dobre nastavený . Dlhodobo bol využívaný metodický koncept Československej pamiatkovej školy (od 50. rokov 20.storočia), ktorý sa postupne aktualizoval a v súčasnosti je doplnený o Plán obnovy a odolnosti na základe kritérií Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ).

Bol vypracovaný materiál s názvom Reforma zvýšenia transparentnosti a zefektívnenia rozhodnutí PÚ SR, ktorý okrem iného dopracoval metodiky rozhodovania týkajúce sa stavebno-technického a reštaurátorského zásahu. V zásade ide o upresnenie obnovy a ochrany materiálno – konštrukčnej stránky originálu. Spomínaný materiál sa podrobnejšie nezaoberá ideovou (architektonickou) stránkou doplnenia narušených historických štruktúr.

A pretože historické štruktúry na území Slovenska sú výrazne narušené v dôsledku dlhodobej neúdržby a neregulovanej stavebnej činnosti, vykazujú vysokú mieru heterogenity, ktorá často pôsobí až chaoticky. Dôsledkom je strata pôvodnej identity a absencia akejkoľvek novej identity.

Predmetom záujmu by preto mali byť všetky historické štruktúry, nielen pamiatkovo chránené. Bolo by preto žiadúce výraznejšie v procese navrhovania artikulovať potrebu opätovného sceľovanie narušených štruktúr so zámerným formovaním charakteru mesta, či miesta. Tieto princípy boli jasne stanovené v Davoskej deklarácii už v roku 2018, ale asi ešte chvíľu potrvá, kým si ich osvojíme a zavedieme do praxe aj u nás.

Spomínaná zmena paradigmy by sa mala výraznejšie premietnuť do spracovávania územnoplánovacej dokumentácie, výchovy projektantov (nielen architektov) aj do oceňovania architektonických diel v kontexte, v historickom kontexte zvlášť.

Dá sa ochrana architektonického dedičstva zosúladiť s požiadavkami energetickej hospodárnosti a klimatickej adaptácie bez zásadných kompromisov?

Ak zoberieme do úvahy spomínané dva aspekty autenticity, ktoré sú predmetom ochrany pri historických štruktúrach, tak opäť je možné stanoviť regulatívy vo vzťahu k materiálovej a ideovej stránke originálu.

Čo sa týka materiálovej stránky, ktorá je zameraná na ochranu fyzickej podstaty originálu, tak hlavným problémom je odvlhčenie (zásah do vnútornej konštrukcie originálneho muriva) a aplikácia zatepĺovacích systémov (zásah do povrchu muriva, ktorý môže byť kontaktný alebo bezkontaktný).

Oveľa väčší problém však predstavujú požiadavky na zachovanie autenticity diela, ktoré sa prejavujú tak v interiéri ako aj exteriéri. Ohrozujú autenticitu pri zhrubnutí stien v dôsledku aplikácie tepelných izolácií, prídavných výplní otvorov, umiestnenia relevantnej infraštruktúry, či umiestnenie fotovoltických panelov či klimatizačných jednotiek.

Vo všeobecnosti platí pravidlo, že aplikácia takýchto zásahov by mala byť minimálne vizuálne vnímateľná. Problém nastáva, ak aplikáciou spomínaných zariadení sa zmení pôvodný výraz objektu, poruší umelecká výzdoba, alebo sa naruší pôvodná konštrukcia. Nie je doriešený ani princíp opätovného využívania stavebných materiálov v zmysle cirkulárnej ekonomiky.

Dané problémy sa dajú čiastočne vyriešiť diferencovaným systémom ochrany. Z hľadiska pamiatkovej ochrany sa spracovávajú Zásady ochrany a obnovy pamiatkovo chránených území, ktorého cieľom je okrem iného kategorizácia objektov v chránenom území podľa intenzity ich hodnôt. V zmysle stanovenej metodiky PÚ SR je použitý princíp diferencovanej ochrany (NKP, objekty dotvárajúce, neutrálne, prípadne rušivé).

Systémová kategorizácia historických objektov (nielen pamiatkovo chránených) by umožnila diferencované uplatňovanie tvrdých a mäkkých zásahov v prospech vylepšenia energetickej hospodárnosti.

Je zrejmé, že najvyššia miera dovoleného zásahu by mala byť v narušených častiach a najnižšia v najhodnotnejších častiach. Opatrenia môžu mať lokálny alebo územný charakter, sú navzájom zameniteľné, najväčší efekt majú, ak sa uplatní princíp synergie.

Rámcovo je možné tieto princípy zapracovať aj do územno-plánovacej dokumentácie. Je však zrejmé, že princípy sa budú pri individuálnych objektoch aktualizovať, Tiež je zrejmé, že pri najhodnotnejších historických štruktúrach by mala byť miera zásahu minimálna až nulová.