Interiér pri bode mrazu aj varu

Oceľ sa v interiéri udomácňuje už približne 80 rokov (Vassily od Marcela Breuera, 1925), novinkou však je, že dnes v ňom čoraz častejšie dominuje. Oceľový nábytok ako šperk v spoločenskom priestore už patrí k dizajnérskej klasike. Pred vyše 20 rokmi ho tvorili napr. Američan Joseph d´Urso (Model č. 6027T) a Ron Arad (Big Easy). Z dnešných objektov je dobrým príkladom exteriérová lavica britského dizajnéra Chrisa Howkera Dip-Double Dip (B&B Italia, 2006) i jedinečná kolekcia Ondas s kreslom, pohovkou a posteľou nadčasových masívnych tvarov realizovaných v oceli od Pasilla z Buenos Aires. Dávnejší rodokmeň majú aj najnovšie modely oceľových kozubov tvarovaných laserom – napr. od talianskej firmy Antrax (dizajn Massimo Iosa Ghini) alebo od amerického výrobcu FireOrb (Dough Garofalo).

Veľa nového sa v posledných rokoch udialo najmä v kuchynskom interiéri, kde sa po dominantných antikorových digestoroch a spotrebičoch začali objavovať aj kovové pracovné dosky. Výrobcovia ako americký Nyloft, európsky Blanco a brazílsky Xteel však išli ešte ďalej – kým v modeloch iných značiek kov spoluvytvára ušľachtilý akord s farebným povrchom alebo drevenou plochou, oni rozšírili účinok chladnej oceľovej krásy na celý nábytok.

Podobne ako v kuchyni oceľ expanduje aj v kúpeľniach, napr. v kombinácii s tíkom v modeloch quebeckého Julienu, pre ktorý navrhuje kalifornský dizajnér Troy Adams, zástanca tzv. FusionDesign. Troy Adams vysvetľuje tento termín známy z gastronómie a jazzovej terminológie ako spojenie ázijských prvkov, ako je kameň, bambus a tečúca voda, s európskym high-tech dizajnom, najmä talianskym a nemeckým, a následným amerikanizovaním tohto spojenia. Adamsov model je novinkou, mal premiéru koncom marca minulého roka na kontraktačnom veľtrhu Pacific Design Center’s Westweek 2006 v Holywoode a na severoamerickom trhu je v predaji necelý polrok.

V minimalizme, ktorý konvenuje Adamsovi, sú východné inšpirácie podstatné. Ich výsledkom je nielen kombinácia materiálov, ale v tomto prípade aj typ vane v priestore, inšpirovaný japonským rituálnym kúpeľom ofuro. Typ voľne stojacej vane vo viac či menej východnom kontexte vidieť v katalógoch firiem čoraz častejšie. Oceľovými dlaždicami, ktorými nedávno zaujali americké firmy Ann Sacks a Flux, sa dajú ešte viac unifikovať priestory s kovovým nábytkom, ale z línie minimalizmu sa vzhľadom na bohatý dekor celkom vymykajú.

S minimalizmom sa sčasti spája i používanie betónu, ktorého akceptovanosť verejnosťou v interiéri stúpa. Jeho popularita súvisí aj s tvorbou architektov protichodnej línie, ktorí ako Zaha Hadid preferujú plynulú, a nie ostrú líniu s dielami zvanými architektonické plastiky.

Betón všeobecne zaznamenal neobyčajný pokrok, napr. Fibre C bianco od firmy Rieder vystužený skleným vláknom, ktorý získal cenu Material Award 2006 na International Forum Design v Hannoveri. O betóne, ktorý ponúkajú nemeckí výrobcovia kuchynského nábytku BAX (Franka a Tetra II) a Material Raum Form, sa v podstate ešte dá povedať, že je klasický, i keď leštené betónové a terazzové plochy hamburskej firmy sú neobyčajne dekoratívne. Firma získala minulý rok cenu Material Award 2006 za materiál pearlnera na báze cementu s obsahom sklených guliek bez podielu polymérov, spracovateľný ako kameň.

Betónové povrchy sú dnes väčšinou drahšie ako napr. corianové. V interiéri je betón po často náročných a rafinovaných technológiách na nepoznanie. Na míle vzdialené od minimalistickej askézy sú výrobky Sonoma, ozvláštnené aj farebne – medzi 24 odtieňmi sú Bloody Mary, zelený čaj, modrý Lake Tahoe. Kalifornská firma z neho vyrába pracovné dosky, kuchynské drezy i kúpeľňovú sanitu.

Betón sa široko uplatňuje v obytnom priestore ako podlahovina, ale aj úprava stropu a stien. Čoraz častejšie ho zaznamenávame v nábytku, i keď ho argentínska spoločnosť El Pasillo abstraktnými vzormi inšpirovanými starými kultúrami, reliéfnymi prírodnými motívmi aj farebne upravuje tak, že opäť nie je poznať, že ide o betón.

Je paradoxné, že dekoratívnosť, živú farebnosť a prírodné motívy, často opäť pod vplyvom Východu, sprostredkúva práve materiál, ktorý sa kedysi používal na ťaženie proti ornamentu – betón. Naopak, návrat medi, archaického materiálu so slnečnou, hrejivou farebnosťou, neprekvapuje. Je síce novinkou v interiérovom dizajne, a nie v architektúre – medené obklady sa dnes už pomerne bežne používajú na fasádové obklady. Azda najznámejší z tých, čo išli príkladom, sú švajčiarski architekti Herzog & de Meuron (De Youngove múzeum v San Franciscu, 2005). Praktickým argumentom vyrábať vane, bazény a umývadlá z medi je ich trvalosť oproti akrylátovým, ktoré sa ani nestihli zohriať na výslní módy. Spomedzi viacerých výrobcov vynikajú medené umývadlá a vane zo série Kuo od Ann Sachs (Robert Kuo), vyrobené tradičnou technikou repousse. 

Nestagnuje ani línia objektov a povrchov z plastov. Posledné obdobie prinieslo veľa nového najmä v „zelenej“ kategórii. Fínsky durat na báze polyesteru, ktorý získal spŕšku významných ocenení, je pomerne ojedinelý v mori severoamerických inovácií, ale aj chladným vyznením. Je vo vyše 60 farbách a zhotovujú z neho sanitu, drezy i nábytok. Medzi novinkami prevažujú dekoratívne, expresívne pôsobiace mate­riály. Americký kompozit alkemi a kanadský alusion sa vyrábajú z hliníkového odpadu. Základom veľmi dekoratívneho vetrazza bez živičného a polymérového podielu, vyrábaného v kalifornskom Richmonde na povrchy, stolové dosky, podlahy a obklady, je sklený odpad, štyrikrát pevnejší ako betón s povrchom hladkým ako mramor.