Pretrvajú hodnoty prvorepublikovej architektúry?

Vznik Československa pred 100 rokmi je natoľko významným medzníkom, že ostatné týždne sme si nepripomínali len historické zlomy, ale aj kultúrne obrazy spojené so vznikom štátu. Neprekvapí, že práve architektúra je jedným z najvýznamnejších dedičstiev danej doby. Dalo by sa oponovať, že ako jediná je odolná proti času a má predpoklad pretrvať. Ukazuje sa však, že s pretrvaním hodnôt prvorepublikovej architektúry to nie je zďaleka také jednoznačné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Kým architektúru obdobia prvej dekády štátu vnímame vďaka doznievajúcemu rázu historizujúcich štýlov monumentalizmu alebo exotického rondokubizmu a dekoratívneho národneho slohu ako všeobecne vnímané kultúrne dedičstvo, štýl, ktorý najviac reprezentuje charakter Československa – funkcionalizmus – ostáva dodnes nedocenený.

Základy všednosti

Moderna a jej avantgardné variácie sa v prostredí Československa v priebehu 30. rokov 20. storočia vyvinuli do štýlu, ktorý nazývame funkcionalizmus. V duchu nasledovania hesla „forma nasleduje funkciu“, architekti funkcionalizmu započali proces prestavby miest, ktorý pretrváva dodnes. V celej šírke rozsahu tejto prestavby krajiny sa uskutočnilo aj mnoho chýb, ktoré dodnes stigmatizujú modernizmus a jeho architektonické dedičstvo.

Po II. svetovej vojne sa modernizmus navyše plne rozvinul v podmienkach socializmu, ktorý odstránil bariéry súkromného vlastníctva v prospech veľkorysého priestorového plánovania a veľkých gest architektúry. Na druhej strane sa v dôsledku absencie kritiky a plurality názorov architektúra a urbanizmus zviedli neskôr k technokratickému a často hodnotovo vyprázdnenému uplatňovaniu architektonických a urbanistických dogiem.

Tento negatívny jav je u nás najviac citeľný v nekonečných horizontoch prefabrikovanej bytovej výstavby. Vývoju projektu modernizmu na Slovensku sa dlhodobo venujú historici architektúry, profesorka Henrieta Moravčíková a profesor Matúš Dulla – autori prvej súhrnnej monografie architektúry tohto obdobia u nás (Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart, 2002).

Aj vďaka ich práci sa postupne darí upozorňovať na hodnoty architektúry minulého storočia. Pokým povojnový modernizmus v dôsledku krátkeho časového odstupu a nádychu všednosti bojuje o uznanie, medzivojnové diela, ktoré vznikali v prostredí prvej Československej republiky, sú častejšie predmetom pamiatkovej ochrany.

Pozitívna prax

Aj napriek tomu, že Slovenská republika disponuje bohatým fondom medzivojnovej architektúry, diskusia v oblasti jej obnovy za západnými krajinami zaostáva. Na rozdiel od Českej republiky nie je na Slovensku zriadené dokumentačné stredisko architektúry ani iné špecializované pracoviská. S výnimkou oddelenia architektúry Historického ústavu SAV sa modernizmu výraznejšie nevenuje žiadna inštitúcia. Pritom stavebná štruktúra minulého storočia z obdobia modernizmu tvorí bez pochýb väčšinu hmoty našich miest.

V zahraničí je otázka údržby a udržania tohto nesmierne rozsiahleho fondu jadrom diskusií organizácie DOCOMOMO (Documentation and Conservation of Building Sites and Neighbourhoods of the Modern Movement), ktorá vznikla už v roku 1988 s cieľom globálnej ochrany a dokumentácie architektúry moderného hnutia.

Napokon, túto tému neobišla ani najprestížnejšia prehliadka architektúry – Bienále v Benátkach, kde v minulých rokoch rezonovala téma dedičstva modernizmu pohľadom kurátorov Davida Chipperfielda v roku 2012 s témou Common ground (spoločné základy) a Rema Koolhaasa v roku 2014 s témou Fundamentals (základné princípy).

O potrebe rozvíjať pozitívnu prax pri obnove dedičstva modernizmu vo svete svedčí aj zriadenie medzinárodnej Knollovej ceny vyhlasovateľa Worlds monument’s fund. Ten každé dva roky oceňuje najlepšie výkony súčasných architektov v oblasti renovácií a prinavrátenia strateného ducha modernizmu.

O tom, že často ide o mimoriadne hodnotné stavby svedčí aj postupne sa rozširujúci zástup moderných pamiatok svetového dedičstva UNESCO. Špičkové realizácie obnovy dedičstva architektúry moderného hnutia otvárajú nové možnosti architektonickej tvorby v kontexte pamiatkovej ochrany.

Bierman Henket Architecten a spoluzakladateľ DOCOMOMO International architekt Wessel de Jonge získali v roku 2010 Knollovu cenu za príkladnú renováciu pôvodného pľúcneho sanatória Zonnestraal v holandskom meste Hilversum. Takmer zaniknutý objekt bol nanovo zreštaurovaný do svojej pôvodnej podoby so zachovaním jeho funkcie pre zdravotnú starostlivosť.

Podobne pôvodné tbc sanatórium vo fínskom Paimio od architekta Alvara Aalta z roku 1933 sa podarilo obnoviť do pôvodnej formy a funkcie, čo dokazuje, že pamiatky UNESCO nemusia slúžiť len ako múzeá. Príkladnou a premyslenou renováciou je tak možné udržať pôvodnú funkciu pri zachovaní pamiatkovej hodnoty objektu.

Tak sa stalo aj v prípade školy odborov ADGB v nemeckom Bernau realizovanej v rokoch 1928 – 1930 vtedajším riaditeľom školy Bauhaus – Hannesom Meyerom a v roku 2008 renomovanými architektmi zo štúdia Brenne Gesellschaft Architekten. Knollova cena ukazuje, že práve architekti sú nositeľmi zodpovednosti a svoju tvorivosť i vízie môžu plne zúročiť pri obnove dedičstva modernizmu.

Dôsledky inovatívnosti

Renovácia v duchu dobových technologických postupov rovnako iniciuje v súčasnosti rozvoj novej oblasti priemyselnej výroby, špecializovanej na produkciu a sanáciu pôvodných typových prvkov, atypických výrobkov, dizajnu a v neposlednom rade stavebných materiálov.

Mnohé firmy sa dnes postupne špecializujú na zabezpečenie takýchto produktov pre stavebníctvo. Štúdium stavebných postupov a detailov má aj dnes čo ponúknuť a v mnohých ohľadoch by nadviazanie na túto etapu vývoja architektúry nebolo krokom do minulosti, ale, naopak, krokom vpred.

V tomto kontexte stoja za zmienku fascinujúce systémy zasklenia bratislavskej firmy Kraus, pôvodne navrhnuté začiatkom 30. rokov 20. storočia architektom Fridrichom Weinwurmom. Okná sú pri domácich rekonštrukciách nahrádzané v lepších prípadoch tvarovou kópiou, pritom funkčné kópie týchto okien by svojou originálnosťou výrazne prispeli aj k dnešnej ponuke okien na trhu.

V Brne bola pred pár rokmi slávnostne renovovaná vila Tugendhat od architekta Mies Van der Rohe, ktorá bola postavená medzi rokmi 1928 – 1930. Tento mimoriadne cenný a finančne náročný reštaurátorský počin prinavrátil vilu do pôvodnej tvarovej a materiálovej formy, čím vytvoril predpoklad na rozvoj oblasti turizmu s pridanou hodnotou a predovšetkým udržanie kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie.

Na Slovensku, žiaľ, doposiaľ nemáme skúsenosti s takto náročne realizovanou a odbornou renováciou monumentov moderného hnutia. Architektonická a historická hodnota objektov podlieha často tlaku developmentu a násilnej adaptácie na novú funkciu, neprirodzenú pre pôvodný objekt. Pritom na našom území sa nachádza niekoľko pamiatok, ktoré predstavujú to najlepšie, čo sa v I. polovici 20. storočia postavilo na európskom kontinente.

Domáce výzvy na obnovu modernizmu

Azda za najúspešnejšiu renováciu v tejto oblasti na Slovensku možno označiť rekonštrukciu pôvodnej Behrensovej synagógy v Žiline z roku 1931. Objekt, ktorý po II. svetovej vojne stratil svoju pôvodnú funkciu a v priebehu desaťročí prešiel niekoľkokrát necitlivou adaptáciou na iné funkcie, bol medzi rokmi 2010 až 2017 renovovaný podľa návrhu architektov Martina Jančoka a Michala Janáka z ateliéru Plural.

Za tento počin získali autori v roku 2018 ocenenie CE.ZA.AR v kategórii obnova a prestavba. Význam a kvalita tejto rekonštrukcie viedli k prihláseniu diela na európsku cenu Mies van der Rohe Award. Iným potešujúcim príkladom obnovy medzivojnovej architektúry je aj rekonštrukcia a obnova kúpaliska Červená hviezda v Košiciach od architekta Ľudovíta Olschlägera z rokov 1935 – 1936.

Všeobecne však na Slovensku pozorujeme skôr príklady kontroverznej adaptácie a prestavby, ktoré hodnoty architektúry a dobového remesla nerozvíjajú, ale, naopak, nenávratne odstraňujú. Domáci architekti pri obnove kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach od architekta Bohuslava Fuchsa (1935 – 1937) alebo komplexu pôvodnej Okresnej sociálnej a robotníckej poisťovne, neskôr nemocnice na Bezručovej ulici v Bratislave od architektov Aloisa Balána a Jířiho Grossmanna (1932 – 1939) rezignovali na možnosť zachovať materiálové, konštrukčné a architektonické kvality pôvodných diel. V projektoch, naopak, pristúpili k radikálnej rekonštrukcii len s minimom pôvodnej podstaty architektúry a detailu.

Ako ďalej v Trenčianskych Tepliciach?

Azda najvypuklejším problémom v kontexte obnovy dedičstva architektúry funkcionalizmu na Slovenku je od roku 2002 chátrajúci objekt liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Dielo pražského architekta Jaromíra Krejcara, ktorý so svojím návrhom uspel v architektonickej súťaži návrhov v roku 1929 a následne ho úspešne realizoval v roku 1932. Táto stavba sa môže smelo porovnávať s najhodnotnejšími realizáciami konceptov moderného hnutia v Európe.

Predstavuje dielo, v ktorom architekt vďaka svojmu talentu skĺbil tvorivé, umelecké a sociopolitické vplyvy európskych avantgárd od parížskej moderny cez holandský De-Stijl, nemecký Bauhas až po ruský konštruktivizmus.

Machnáč je však aj napriek týmto kvalitám dnes ruinou bez výhliadok na skorú obnovu. Ostatne, vážnosť témy chátrania liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach reflektuje aj dokumentárny film Po sezóne režisérky Andrey Kalinovej, v ktorom sleduje príčiny a dôsledky chátrania tejto národnej kultúrnej pamiatky.

Dlhodobý nezáujem neustále sa meniacich majiteľov dospel do štádia, kedy je táto pamiatka európskeho významu na pokraji zániku. Dnes už len málokto dúfa, že akýkoľvek súkromný investor je schopný objekt zhodnotiť pri zachovaní jeho pamiatkovej podstaty.

Dlhodobé neodborné diskusie relativizujúce pamiatkovú ochranu nedávno vo svojej diplomovej práci na FA STU vyvrátila architektka Lenka Borecká. Svojím návrhom na sanáciu liečebného domu Machnáč dokázala, že jeho obnova je naďalej možná a rentabilná. Ukazuje sa tak, že skutočné riešenie sa ukrýva v inovatívnosti a otvorenom prístupe investora a predovšetkým architekta.

Kým sa tak stane, ostáva dúfať, že vzťah širokej verejnosti k dedičstvu architektúry 20. storočia sa aj vďaka osvetovej práci historikov architektúry bude naďalej zlepšovať. Absencia vízie a stagnácia kvality súčasnej stavebnej produkcie preto nemusí byť na škodu. Dáva nám totiž priestor uvedomiť si hodnoty minulého a zamyslieť sa nad potrebou starostlivosti o stavebnú kultúru ukrytú v existujúcich stavbách.