Žilinská synagóga sa premieňa na Kunsthalle

image 70419 25 v1

Príbeh premeny žilinskej synagógy na kunsthalle je dôkazom, že kultúra nemá na Slovensku na ružiach ustlané. Filantropi sa nehrnú dokonca ani vtedy, keď má stavba postavená v roku 1931 v rodnom liste zapísaného ako autora významného nemeckého architekta Petra Behrensa.

O tom, že nadšenci z okruhu žilinského občianskeho združenia Truc sphérique sa v roku 2011 pustili do záchrany bývalej židovskej neologickej synagógy, ktorá sa už v roku 1963 stala národnou kultúrnou pamiatkou, sa už popísalo mnoho. Po trpkom prebudení zo sna o slovenskej filantropii zistili, že sa bude opakovať príbeh ťažkej a zdanlivo nekončiacej sa práce, akú už poznajú zo svojej domovskej Stanice Žilina-Záriečie. Po pár rokoch a tisícke ton vyneseného materiálu sa objekt Novej synagógy začína nadychovať do nového života. O financovaní celého projektu, o úlohe architekta a ďalších ľudí v tíme a o priebehu rekonštrukcie sme sa rozprávali s Marekom Adamovom, riaditeľom občianskeho združenia Truc sphérique, ktorý si osvojil myšlienku o záchrane synagógy medzi prvými, a s architektom Martinom Jančokom, laureátom ocenenia CE.ZA.AR., ktorý v posledných rokoch získal renomé ako architekt-minimalista.

Spôsob, aký ste zvolili pri rekonštrukcii a revitalizácii synagógy je na slovenské pomery neštandardný. Ako sa vám darí?

Marek Adamov: Dostali sme ponuku od židovskej obce na budovu, ktorú sme vtedy nepotrebovali, mali sme dosť roboty s udržaním kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie. Z pozície aktivistu je to nezvyčajný pocit. Robiť niečo len preto, lebo máte k dispozícii objekt kvalitnej architektúry, to nie je ten správny motor. Vedeli sme len, že sa musíme do toho pustiť, lebo zrejme nik iný to neurobí. Dnes už vieme, že tú budovu potrebujeme, je pre nás obrovskou príležitosťou. V prípade synagógy nás sprevádza séria vyvrátených omylov. Ten prvý je o tom, že takáto prestížna architektúra spôsobí, že sa podporovatelia budú biť, aby sa mohli na rekonštrukcii podieľať; že na ministerstve kultúry budeme prioritou a hneď sa nájdu aj dvaja-traja veľkí sponzori.

A nevedeli by ste, čo s peniazmi?

MA: To sme určite neočakávali, ale dúfali sme, že to bude jednoduchšie; že ministerstvo kultúry bude jeden partner, niečo získame z nórskych fondov a súčasne nás podporí veľká banka a ešte jedna-dve firmy.

Ako rýchlo ste vytriezveli?

MA: Ministerstvo kultúry nám hneď v prvý rok dalo 20-tisíc eur, ale tá suma bola z úplne inej kategórie, do akej sme si mysleli, že patríme. Boli sme naivní.

Čakali ste ešte jednu nulu za sumou?

MA: V podstate áno, pri mnohých grantoch, ktoré sme mali a máme, chýba jedna nula. Od firemných sponzorov sme v prvom roku dostali len zamietavé odpovede alebo len minipodpory. Uvedomili sme si, že veľa vecí musíme pretlačiť vlastnými rukami a nadšením, nebudeme si môcť dovoliť veci kupovať a platiť ľuďom za ich prácu. Až verejná zbierka v roku 2012 a mediálna kampaň vrátili do hry sponzorov, pretože zrazu bolo o synagóge počuť, vyšlo množstvo článkov, médiá urobili obrovskú robotu za nás.

Vráťme sa naspäť k obdobiu, keď židovská obec chcela s objektom niečo urobiť. Ako ste sa k synagóge vôbec dostali?

MA: Je prekvapením, že kino v objekte vydržalo až do roku 2010. Obec riešila, čo ďalej s objektom, a logicky išli po veľkých hráčoch – mesto, VÚC, dokonca to ponúkali katolíckej cirkvi. Židovská obec v Žiline má asi 50 ľudí, z toho je veľa dôchodcov. Jedného dňa prišli za nami na Stanicu s ponukou, či by sme sa my do toho nepustili. Nakoniec z toho bola aj taká minisúťaž, my a nejakí diskotekári. Neponúkli sme žiadne nájomné, vyhrala idea kultúrneho využitia a záväzok obnoviť architektúru.

Ako je to teda s vlastníctvom synagógy?

MA: Synagógu má naše združenie Truc sphérique v symbolickom prenájme na tridsať rokov, vlastníkom je naďalej židovská obec.

Ako vznikol tím okolo synagógy?

Martin Jančok: Poznáme sa už dlho. Marek zavolal Fedorovi Blaščákovi a mne, postupne sa pridávali ďalší ľudia, ktorí dotvárali tím – od programovej náplne cez grafický dizajn až k projektantom a samotným vykonávateľom prác.
MA: Dôvod, prečo som týmto ľuďom zavolal, bol, že som potreboval niekoho, kto povie áno. Kolegovia zo Stanice boli skôr skeptickí, varovali ma, že to je utópia, cesta do basy alebo možno do pekla. Oslovil som teda ľudí zvonku, povedali presne to, čo mali v tom príbehu povedať. Nebola iná možnosť, len sa k tomu zodpovedne postaviť.

V roku 2014 už je jasné, že synagóga nemusí byť cestou do pekla. Aké boli ďalšie kroky okrem zháňania peňazí?

MA: Robili sme výskumy. V tom bola prvá podpora z ministerstva kultúry kľúčová. Moja prvá cesta viedla na Krajský pamiatkový úrad v Žiline, kde sa ľudia doslova nadchli, a zároveň si vydýchli, lebo sa obávali ďalšieho používateľa stavby. Potom prišla Magda Kvasnicová a jej historický výskum. Jano Hromada začal reštaurátorský výskum. Peter Szalay zo SAV prišiel sám, že majú v rámci vedeckého grantu projekt zameraný na materiály a že ten projekt môže robiť tu. Takto sme začali bez peňazí a tie potom začali prichádzať tiež.

Títo všetci ľudia prišli len preto, že sa správa šírila doslova len ústnym podaním?

MA: Od začiatku sme otvorená iniciatíva, dali sme ľuďom vedieť, čo robíme a ako to robíme, že sa môžu pridať. Dôležité je, že keď človek príde sám, tak vie, čo chce. Ľudia si sami vymýšľali úlohy. Peter Szalay povedal: „Toto by ste mali urobiť a urobím to ja.“ A Magda Kvasnicová prišla s tým, že treba urobiť výskum, a urobila ho.

Toto všetko je dobrovoľnícka práca?

MJ: Je to vyskladané. Dobrovoľnícka alebo veľmi podhodnotená.
MA: Najviac peňazí išlo stavebným firmám, najmä malým živnostníkom alebo reštaurátorom, tých sme sa snažili zaplatiť, pretože sa živia iba rukami.

S akým rozpočtom pracujete?

MA: Milión eur je symbolické a psychologické číslo. Už prvý odhad, ktorý dal Martin urobiť rozpočtárovi, bol milión a pol. My sme si povedali, že to je milión, bez ohľadu na to, či to tak bude alebo nie, tam sa chceme zmestiť. Je to okrúhla suma, dá sa predstaviť ako jednotka, dva milióny je už nepredstaviteľná suma. Sami sme si zatvorili oči, aby sme si problém zmenšili.

MJ: Suma nepokrýva všetky náklady. Veľa ľudí robí zadarmo, ponúknu nejaký materiál, za milión sa podarí urobiť niečo, čo je podľa iných kritérií či tabuliek pokojne dvojnásobok.

Kde ste finančne teraz?

MA: Máme za sebou polovicu. A máme ďalších vyše tristotisíc na ceste – získali sme konečne prvý veľký grant z tzv. grantov EHP (Nórsko, Island, Lichtenštajnsko). Takže máme skoro vyhraté, zostáva nájsť posledných stopäťdesiat- až dvestotisíc.

Ako sa k vašej aktivite stavia mesto?
MA: Registrujú nás oveľa viac, ako kým sme boli len na malej Stanici, hoci tam máme 250 akcií ročne. Komunikácia s mestom je korektná, mesto nám pomáha, skôr nefinančne, tvrdia, že nemajú peniaze. Mohlo by to byť lepšie, ale stále takýto projekt nevnímajú ako nejakú šancu a niečo výnimočné. Pre nich je to pozitívna aktivita, ktorá je viditeľná tým, že je v centre mesta.

MJ: Keď sa Žilina bola prezentovať v Prahe, zobrali model synagógy.
MA: Niektorí konkrétni ľudia z mesta sú s nami, najmä z odboru kultúry. Komunikujú, pomáhajú, ako môžu. To je však o nastavení celej spoločnosti, ľudia nerozumejú, bežne sa ma pýtajú: „Načo to robíš?“ Nerozumejú, že sú veci, z ktorých nie je nutné mať ekonomický profit.

Rekonštrukcia synagógy pracuje so symbolickým rozpočtom. Aký je ten skutočný?

Načo to robíte?

MA: Čo iné by som robil? Otázka môže byť aj opačná – prečo podobné veci nerobí viac ľudí? Veď je to ich mesto, ich život, ich susedia. Je podľa mňa prirodzené starať sa o spoločné prostredie, robiť zmysluplné veci bez ohľadu na aktuálny profit. Je to radosť.

Čo by vám zo strany mesta pomohlo?

MA: Otázka takto nestojí. Vývoj sa nedá preskočiť. Oni robia maximum toho, čo si myslia, že by mali robiť. Podobné je to aj na ministerstve, aj vo firmách. Aj oni žijú v dobrej viere, že nám maximálne pomáhajú. Musí prísť výmena generácií, generácia našich rodičov nechodila nikam. Všetko podstatné v živote sa dialo doma. V zahraničí vidíte na koncerte ľudí od 20 do 60 rokov, u nás, keď sme začínali, to bolo od 20 do 30, dnes je to už od 20 do 40, mení sa to postupne. V prieskume, ktorý kvôli MHD robila Žilinská univerzita, kultúra vyskočila ako veľký dôvod cestovania MHD. V skutočnosti tí ľudia hovorili, že chodili emhádéčkou do krčmy, ale krčma tam nemala kolónku, tak to všetko písali do kolónky kultúra. Keď sme boli v Mníchove, tak sa nás Nemci pýtali, ako je možné, že takúto budovu nezoberie mesto alebo VÚC. V Nemecku by o ňu bola bitka, lebo je to otázka prestíže. Tu je to guľa na nohe a vďaka tomu to robíme my – malá neziskovka. Možno je to aj tým, že moderna sa ešte stále u nás nevníma ako pamiatka.

Takúto stavbu nevnímajú ľudia ako pamiatku?

MJ: Mnohí ľudia sú zdesení z toho, čo sa tu deje, pretože sem chodili na prednášky, keď tu bola aula. To je ich spomienka. Nevedia pochopiť to, že priznávame proces prestavby. Každý očakáva, že keď sa niečo otvorí, tak to už bude vynovené, pekné, hotové. Tu pracujeme so surovou podstatou objektu, ktorý je z veľkej časti len odkrytý a mnohé reštauračné práce sa ani len nezačali. Dokončená je len kupola a bude sa postupovať ďalej. Je to dlhoročný proces. Ak pracujete takýmto spôsobom, nie je jednoduché vysvetliť, že ste objekt neprišli zničiť, ale že sa postupne upravuje.

MA: Zmena sa nedá urobiť nátlakom. Kampaňou nemôžete vysvetľovať dôležitosť architektúry, je to beh na dlhú trať. Nikomu neprajem, aby to robil ako my – je to ťažké, ale na druhej strane je to zážitok. Takéto dobrodružstvo tu už o 20-30 rokov nebude.

Ako sa k projektu synagógy stavia židovská obec na Slovensku alebo v zahraničí?

MA: Naša spolupráca funguje so židovskou obcou v Žiline. Nie sme židia a budova patrí im. Nesie len veľmi krátky príbeh synagógy, necelých 10 rokov. Základný krok smerom k tejto krátkej histórii sme urobili v tom, že sa budova po 50 rokoch znovu volá synagóga, žiadne centrum súčasného umenia a podobne. Jeden z ďalších našich omylov bol, že pôjdeme za významnými židmi, galeristami a podnikateľmi, že to predsa musí ísť.

Prečo to nefunguje?

MA: Vo Viedni si vedia predstaviť ešte Bratislavu, ale na Žilinu zareagovali: „To je kde?“ Veľa ľudí sa nás pýta, či nám židia dávajú peniaze, a my sa pýtame: „Akí židia?“ Veď tu skoro žiadni nie sú, to je mýtus. Takáto otázka ma vytáča. Ako môžu po holokauste a komunizme prísť ľudia s otázkou, či nás židia podporujú? Tí, čo prežili, to tu mnohí nechcú ani vidieť, nechcú sa vrátiť do Európy, nechcú s tým mať nič spoločné, je to miesto, kde im zabili celú rodinu, zobrali im domy, byty, fabriky, všetko. Aj pre tých, ktorí sa vrátia, je to veľmi bolestné. Oproti je dom, kde bývala rodina Rosenfeldovcov a čo oni majú z toho, že tam teraz bude mestské múzeum? V obývačke ich dedka… Mýtus je aj to, akí sú bohatí. Sú takisto chudobní aj bohatí ako katolíci či evanjelici. Koľko z nás posiela peniaze do nejakej inej krajiny, kde treba opraviť nejaký kostol? Prečo by to mali robiť oni? Veď už to, že namiesto zisku z komerčného prenájmu objektu dali synagógu bezplatne na kultúrnu funkciu, je obrovská podpora. A samozrejme – pomáhajú nám aj peniazmi, ktoré sa snažia získať, napríklad z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí, s tým sme ani nerátali.

Čo vám napadlo ako prvé, keď vám Marek zavolal o synagóge?

MJ: Synagógu som si všímal už dlhé roky, čo chodím do Žiliny. Z času na čas sme sa o nej aj rozprávali, ale nemali sme žiadny konkrétny plán. Vôbec by mi nenapadlo, že sa k nej niekedy dostaneme. Samotní Žilinčania vedia málo o histórii objektu a aký významný architekt budovu postavil. Bolo to kino, aula, len málokto si však pamätá, že to bola aj synagóga. Je zaujímavé sledovať, ako sa vracia na mentálnu mapu mesta. Fakt, že budova je od Behrensa, bol od začiatku veľká výzva. Ak sme sa však chceli do toho pustiť, tak neostávalo iné, len pred niektorými vecami zavrieť oči a ísť do toho.

Pred čím ste zatvárali oči?

MJ: Môže sa ľahko stať, že vás výnimočnosť objektu, jeho história a dôležitosť, úplne uhranú. V takom prípade sa stávate jeho otrokom a jediné, na čo sa zmôžete, je vrátiť mu jeho domnelú pôvodnú podobu. Stane sa tak múzeom seba samého. My objekt nevraciame do pôvodného stavu. Snažíme sa doň vrátiť život prostredníctvom jeho nového využitia. So všetkým rešpektom k pamiatke s ňou musíme pracovať a vyvážiť to pôvodné novým tak, aby sa obe zložky navzájom dopĺňali, aby sa nerušili.

Značne ste budovu ľudovo povedané vykuchali. Vrátili ste sa k tomu, čo bolo pôvodne postavené? Ako sa dá architektonicky zhostiť takejto úlohy?

MJ: Na začiatku sme mali pomerne odvážne predstavy, ako využiť priestorový potenciál synagógy. Napríklad sme uvažovali o ďalšom vloženom podlaží nad existujúcimi emporami, aby sme zväčšili kapacitu výstavných plôch. Prvé nápady padali v momente, keď bol ešte celý interiér okapotovaný a mali sme len veľmi málo informácií o tom, čo sa pod tou vrstvou skrýva. Podstatné bolo aj postupné uvedomenie si, čo a v akej miere tu v Žiline a v tomto zložení ľudí vieme urobiť. Najväčšia výhoda etapovitého procesu realizácie je v tom, že nám poskytuje to, čo je dnes najväčším luxusom – čas. Čas prehodnotiť návrhy, overiť ich výstavami a sprievodnými podujatiami v rámci priebežných „pootvorení“ synagógy. Postupne prežívame priestor. Týmto procesom sa myšlienka vzťahu pôvodnej architektúry a novej náplne objektu dostala do polohy farebného odlíšenia, chromatického vymedzenia priestoru, a to náterom do polovice výšky synagógy. Môže to znieť banálne, ale po troch rokoch sme dospeli k tomu, že vymaľujeme polovicu synagógy. V konečnom dôsledku je to však omnoho rafinovanejšie a aj radikálnejšie rozhodnutie ako predchádzajúce návrhy, ktoré sa do takého špecifického priestoru, akým je Behrensova synagóga, snažili vkladať ďalšiu architektúru.

Čiže výsledok práce architekta sa na konci zhmotnil do vedra bielej farby…

MA: Martin sa ako architekt rekonštrukcie vymazal z výkresu. Možno to vyzerá nepochopiteľne, že návrh architektúry sa rodil tak dlho. Ale v roku 2011 tu bolo kino rovnako ako v ktoromkoľvek kulturáku. Dokonca ani pamiatkari na začiatku nemali takmer žiadne nároky na interiér. Postupne v roku 2012 ich začali mať, potom, ako sme vybúrali a vyvozili tisíc ton z prestavieb. Každým ďalším objavom sa nároky znásobovali a vytláčali možnosti architektonického vstupu. Aj my sme si to uvedomili. Zaklincoval to nález pôvodnej Behrensovej dokumentácie v roku 2013. To, čo malo byť na začiatku, sa stalo až na konci.

Bola to náhoda, že ste sa k nej dostali?

MJ: Peter Szalay hľadal pozostalosť architekta Šlapetu, ktorý tu v 50. rokoch robil návrh na prestavbu na divadlo, a v Múzeu umenia v Olomouci v jeho dokumentácii našiel založený aj originál Behrensovho projektu.

MA: Keď sem človek dnes príde, môže mať pocit, že sme to celé vymysleli za mesiac. Ale nebyť tohto všetkého, tak nedôjdeme sem. O rok, o dva to už nikoho nebude zaujímať, prečo nám to tak dlho trvalo. Prečo sme to tak dlho natierali.

Čo ďalej?

MJ: Na túto otázku máme zatiaľ len hypotetické odpovede. Čo však vieme povedať s určitosťou, je, že sa bude reštaurovať horná polovica synagógy, čím sa ešte podporí vzťah dvoch častí – tej výstavnej a tej reštaurovanej. Bude sa odkrývať maximum toho, čo sa zachovalo, a to, čo sa nezachovalo, sa náznakovou rekonštrukciou odprezentuje. Výsledok by mohol vyzerať ako dnes kupola. Zreštaurovania a opravy sa dočká konečne aj exteriér a priestranstvo v okolí objektu. Podstatnou otázkou je architektúra výstav. Rozmery a proporcie priestoru synagógy, jeho členitosť a výraz majú za následok to, že sa v ňom nedá vystavovať hocičo. To je ďalšia úloha.

MA: Farby, povrchy, výraz sú v Behrensovej stavbe veľmi dôležité. Zvonku stavba nepôsobí len modernisticky. Moderné je jej umiestnenie na pozemku, mnohé časti sú moderné, ale veľa vecí je „starších“. Aj preto Peter Szalay hovorí o „expresionizme na hrane moderny“. Zvláštne je, že stavbu už v roku 1963 vyhlásili za pamiatku a nijako ju nezdokumentovali, nevznikol nijaký archív. Čím viac s budovou pracujeme, tým viac sme presvedčení, že si zaslúži obnovu. Všetko, čo je nové, robíme v neutrálnom vyhotovení: priznaný betón a pod. Omnoho viac vynikne kúsok zachovaného farebného terazza pri vchode, ako keby sme terazzo obnovili všade v presvedčení, že tu možno bolo. Faktom je, že budova bola stavaná komplikovane a investori to prehnali. Počítali s tým, že sa im bude dariť, ale prišla finančná kríza a reálne na budove zbankrotovali. Je dosť možné, že sa niektoré veci nedostavali alebo sa len narýchlo zlepili, preto mnohé veci ako podlahy alebo schodiská chýbajú.

Aký je predpokladaný postup ďalších prác?

MA: Dostali sme granty EHP, to je vec, ktorú sme riešili od roku 2011, a pred pár týždňami prišla správa, že sme sa dostali medzi podporené projekty. To je skoro zázrak. Najväčší balík, aký sme kedy získali. Boli sme skromní, tak sme žiadali peniaze len na reštaurovanie povrchov zvnútra a zvonku – fasáda, omietky, podlahy. Zostáva nám získať peniaze na elektroinštalácie, vykurovanie, funkčné vybavenie interiéru a okolie. Je pred nami možno rok a pol práce do skutočného otvorenia.

Ako sa cíti architekt, keď sa ukázalo, že skutočný viditeľný architektonický zásah ani nebude?

MJ: Som spokojný so zdanlivo neviditeľným zásahom. Vo svojej práci často hľadám spôsoby, ako minimalizovať výrazové prostriedky a pri tom dosiahnuť maximálny efekt. Architektúra sa stáva neviditeľnou, je len pozadím pre svoju náplň, pre to, čo sa v jej rámci má odohrať. Tragickejšie som vnímal situácie, keď sme sa nevedeli medzi sebou dohodnúť, čo vlastne chceme urobiť. Do procesu je zaangažovaných veľa ľudí, niektoré veci sa robia zbytočne. Ale to k živelnému procesu patrí. Je úplne odlišný od toho, na čo sme ako architekti zvyknutí. Je to pre mňa veľká skúsenosť. Prešiel som si všetkými štádiami – od nadšenia cez zúfalstvo späť k nadšeniu.

Určite sa vaša práca ako architekta na synagóge nekončí, ale aké z tohto plynie ponaučenie?

MJ: Pomáha mi to vedieť rozpoznať dôležité veci od tých, ktoré nie sú. Učím sa dôverovať ľuďom a spoľahnúť sa na nich. Je to tréning, ako sa dá fungovať v neistote. Pri takomto projekte a za týchto podmienok nie je možné udržať stopercentnú kontrolu architekta nad všetkým. Jednoducho sa to nedá. Skúšal som to, ale neúspešne. Čím urputnejšie som sa snažil udržať dohľad nad jednotlivými časťami projektu, tým väčšmi som bol sklamaný. Na druhej strane, keď sme si rozdelili úlohy, vyjasnili priority a otvorene sme si veci vydiskutovali, tak som bol skoro vždy príjemne prekvapený, keď som si pozrel výsledok.

Ako bude budova prevádzkovaná ďalej? Čo ju čaká okrem výstav?

MA: Všetko sa deje už od začiatku. Tak, ako bude mať budova ďalej architekta, aj keď už bude hotová, tak mala kurátora ešte predtým, ako ho bolo treba. Nepoužíval by som slovo prevádzka, ale obsah, to bude ešte väčšia výzva ako samotná rekonštrukcia. Už nie je žiadny rozdiel medzi výstavou a sprievodným programom a pýtame sa sami seba, aká je dnes úloha galérie, keď si človek všetko môže pozrieť na internete. V Žiline sa nemôžeme hrať na slávu, prestíž či návštevnosť, na to nemáme a nebudeme mať peniaze. Sme v malom meste, kde sa môžeme hrať iba na to, či to dáva zmysel. Je a bude to o tom, ako prežijeme svoje životy.

Viac sa o príbehu Novej synagógy v Žiline môžete dozvedieť na www.novasynagoga.sk.

text: Mária Nováková
foto: Dano Veselský

Článok bol zverejnený v časopise ASB.