Compass Architekti: Naše projekty sú relatívne veľké a viditeľné, preto priťahujú dosť pozornosti a kritiky

Juraj Benetin a Matej Grébert začínali v podkroví rodinného domu, dnes na ich stole leží viac ako 40 projektov. Diela ako Slnečnice, Nový Ružinov, Urban Residence Zwirn, Lido, Matadorka, Vydrica sú viac ako len architektúrou, formujú tvar Bratislavy a vytvárajú domov.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Ateliér ste založili v roku 2004. Ako ste sa stretli a začali spolupracovať?

M. Grébert: Určiť presný rok či dokonca dátum je v našom prípade ťažké. Ešte počas štúdia na FA STU v Bratislave sme mali spoločné aktivity. Začali sme marketingovými zákazkami, pri ktorých nám pomáhal Jurajov brat Janči a učil nás popri nich podnikať a rozbiehať firmu. S Jurajom sme paralelne s tým robili rôzne architektonické štúdie. K tým najväčším a najkomplexnejším patrí pokračovanie RiverParku a SouthCity, ktoré neskôr prerástli do prvej etapy Slnečníc pre Cresco Real Estate.

Prvé kroky Compass Ateliéru sa diali u mňa doma v podkroví, kde mala mamina (architektka Eva Grébertová – pozn. red.) zopár stolov na kreslenie z bývalého Stavoprojektu. Na ne sme si s Jurajom položili prvé počítače a začali sme. Nespornou výhodou bolo, že nám mamina vedela priamo konzultovať návrhy a koncepty, a tak vznikla prvá architektonická štúdia Compassu – RiverPark.

Následne nám Janči poradil, že potrebujeme „normálnu kanceláriu“. Presunuli sme sa do približne 18 m² veľkého priestoru pod NBS. Zobrali sme prvých zamestnancov, z ktorých boli väčšina naši kamaráti a spolužiaci. Dali sme im približne 2- až 3-krát vyššie platy ako sebe a celé sa to začalo naplno rozbiehať s dôrazom na marketing. Najväčšiu kampaň sme robili na Tri veže v Bratislave vrátane interiéru. Vďaka tejto zákazke sme videli rôznorodosť architektonickej práce.

J. Benetin: Áno, presne tak. Začínali sme v roku 2004 v podkroví Maťovho rodného domu v Ľudovej štvrti. Maťova mama bola našou prvou a jedinou skutočnou architektonickou mentorkou.

Prečo práve povolanie architekt? Kto vás pri jeho výbere ovplyvnil?

M. Grébert: U mňa to bolo jednoduché. Obaja rodičia boli architekti, videl som to všetko doma, ateliér sme mali aj doma v podkroví a často som chodieval aj do Stavoprojektu. Rodičia sa aj doma veľa rozprávali o architektúre. Dalo by sa povedať, že architektúrou som žil odmala.

J. Benetin: Maťo bol architektom od narodenia. U mňa hľadali rodičia povolanie, kde by sa akceptovala moja vtedy úplne neriadená povaha v kombinácii s viacerými talentmi. Myslím si, že moja mamina si povedala, že nič iné vhodnejšie nenájdeme, a podsúvala mi architektúru už v začiatkoch strednej. Našťastie ma príprava prijímačky pohltila, zaľúbil som sa do geometrie aj dejín umenia. A tak to bola radosť.

Čo vás najviac fascinuje na architektúre?

M. Grébert: Ak by som chcel byť stručný tak by som povedal, že komplexnosť.

J. Benetin: To, koľko povolaní pod jedným menom zahŕňa.

Pravidelne robíte spoločné raňajky vo firme. Prečo?

M. Grébert: Túto tradíciu u nás zaviedol teraz už bývalý kolega Peter Dostál. Takáto milá vec sa medzi kolegami veľmi ujala. Podporuje to tímového ducha a všeobecne dobrú náladu. Tak teda v dobrej tradícii pokračujeme.

J. Benetin: Máme v ateliéri naozaj skvelú kultúru a vzťahy. To si dovolím povedať až takto sebavedomo. Snažíme sa vzťahy podporovať kadejakými nenásilnými formami. Teambuildingy, spoločné cesty za architektúrou, raňajky, interné prednášky… Vždy by to mohlo byť lepšie, ale myslím, že to máme pekne a nekorporátne nastavené.

Začínali ste v stavebnom „boome“ pred krízou, ktorá prišla v rokoch 2008 – 2010. Ako vás ovplyvnila?

M. Grébert: Myslím si, že to bolo aj vďaka pestrosti zákaziek našich klientov a developerov, pre ktorých sme vtedy pracovali. Rozmanitosť ich veľkosti a časových odstupov, v akých sa odovzdávali jednotlivé fázy, zohrala svoju úlohu. Čiastočne ovplyvnila aj veľkosť nášho ateliéru. Verím, že sa tu stretlo mnoho súhier, ktoré by som označil za pozitívne, pretože nám pomohli prejsť týmto obdobím.

J. Benetin: S odstupom času nám je jasné, že máloktorá generácia architektov dostala také príležitosti ako my na začiatku svojej kariéry. Síce sa nestavalo nič iné ako bytovky, administratíva a obchodne domy, ale my sme sa v rezidenčnej architektúre našli a prepojili sme ju s urbanizmom. Dnes, keď ešte nemáme ani 45 rokov, býva v našich domoch skoro 10 000 ľudí. Mali sme šťastie v boomoch aj krízach.

V jednom z našich rozhovorov ste povedali, že fungujete už viac ako platforma, skupina ľudí s rôznym zameraním, ako ateliér. Ako to teda je? Čo to znamená?

M. Grébert: Snažíme sa dať každému z kolegov čo najväčšiu voľnosť pri tvorbe, nechať ich myšlienkam voľnosť a posunúť tie najlepšie dopredu bez ohľadu na to, od koho z tímu pochádzajú.

J. Benetin: Platforma znie možno príliš startupovo. Ateliér je asi najlepšie pomenovanie, lebo pomenúva priestor, kde pracuje jeden alebo viac umelcov. Sme veľmi veľký ateliér s množstvom architektov, ktorí sú samostatní autori, schopní riadiť svoju akciu. Máme aktívnych približne 40 projektov v jednom čase a snažíme sa robiť na nich čo najviac architektúru a čo najmenej všetko ostatné.

Ako je váš ateliér organizovaný, aby zvládol taký vysoký objem zákaziek?

M. Grébert: Nijakú super organizáciu by som u nás nehľadal. Ale generálne by sa dalo povedať, že väčšie a komplexnejšie projekty majú u nás na starosti starší a pracovne skúsenejší kolegovia architekti. Slnečnice má na starosti viac-menej od začiatku kolega Miro Čatloš, Matadorku má pod palcom Rado Volmut, Zwirn zase Daniel Bartoš. Sú to ľudia, na ktorých sa vieme spoľahnúť a ktorým plne dôverujeme.

Vydricu, LIDO a urbanistické akcie si zobral pod seba priamo Juraj. Vďaka tomu, že sme veľký ateliér, vieme jednorazovo a nárazovo alokovať pomerne veľkú „manpower“ v časoch, keď je to nutné, napríklad pri odovzdávaní projektu, dokončovaní súťaže alebo verejných prezentáciách. Obidvaja máme, samozrejme, prehľad o všetkých projektoch v ateliéri. Konzultujeme ich s kolegami interne na pravidelnej báze.

J. Benetin: S týmto sa trápime rovnako ako všetci architekti, ktorí chcú robiť architektúru, nie manažovať ľudí a firmy. Snažíme sa, ale ešte stále máme čo zlepšovať.

Koľko projektov ročne riešite a v ktorých segmentoch?

J. Benetin: Na serveri máme 600 akcií od interiéru po urbanizmus. Samozrejme, veľká väčšina z nich sú šuflíkové projekty. V jednom momente máme aktívnych približne 40 akcií. Dominantne sa venujeme rezidenčnej architektúre, ale sú to mestské projekty bývania s veľkým podielom iných funkcií. Je to prirodzené vzhľadom na nastavenie trhu. V súčasnej generácii slovenských architektov asi ťažko budete hľadať odborníka na kultúrne, športové alebo školské stavby.

V roku 2010 ste začali výstavbu projektu Slnečnice. Aké boli začiatky? Ako ste vnímali tento projekt pred 15 rokmi? A ako ho vnímate dnes? Čo vám dal (možno i vzal)?

M. Grébert: Každé začiatky sú ťažké. Rovnako to bolo aj pri Slnečniciach. Bolo to v čase, keď sa o verejných priestoroch veľmi nehovorilo a my sme ich už navrhovali. Zároveň sme popri tom rozbiehali a stabilizovali firmu. Súbežne sme kreslili aj menšie akcie typu rodinné domy. Bolo to ozaj náročné obdobie. Ale ako som už predtým spomínal, na Slnečniciach má pre mňa najväčšiu hodnotu fakt, ako pekne sa tam ľudia zabývali.

J. Benetin: Slnečniciam sme sa venovali ešte pár rokov pred „oficiálnym začiatkom“, takže spolu je to takmer 20 rokov strávených na jednom projekte. S týmto projektom sme vyrástli a naučili sme sa tam celý základ tvorby rezidenčnej typológie. Dnes tam býva 8 000 ľudí vrátane mnohých našich kamarátov a členov rodín. To je nesmierny objem spätnej väzby a kritiky. Myslím si, že je to úspešný projekt a dobrý príklad nového sídliska. Vytvárať domov pre také množstvo ľudí je krásna robota.

Postupne sa uzatvára výstavba projektu ZWIRN. V čom je pre vás výnimočný?

M. Grébert: Nebola to priamo zadaná zákazka, na aké sme boli doteraz zvyknutí. Ale vyhratá vyzvaná architektonická súťaž medzi top architektonickými kanceláriami. To nás veľmi potešilo a nakoplo. Podarilo sa nám ponúknuť silný koncept, ktorý rešpektuje a vhodne dopĺňa génia loci: Dullovo námestie, starú Bratislavskú cvernovú továreň s Pradiarňou 1900. Rozumne ich prepája. Veríme, že po dostavaní a otvorení celého areálu to tak aj naozaj bude.

J. Benetin: Zwirn je prvá veľká stavba, ktorú sme získali v medzinárodnej architektonickej súťaži. Je vizitkou investora YIT, že sa realizuje takmer presne podľa súťažného návrhu a ambície vložené do projektu na začiatku sa podarilo pretaviť do reality. Sme na tie domy hrdí, pretože najlepšie reprezentujú naše architektonické myslenie. Pracuje s historickou a priestorovou kontinuitou a stavba nielen zapadá, ale aj pozdvihuje svoje okolie. Zároveň je to stavba, na ktorú máme najlepšie reakcie z architektonického prostredia, čo nás špeciálne teší a povzbudzuje.

Ste súčasťou širokého tímu, ktorý pracuje na projekte Vydrica. Čo pre vás osobne tento projekt znamená?

M. Grébert: Je to pre nás veľmi dôležitý projekt, ktorý zadefinuje celú podobu podhradia a prepojí Zuckermandel a RiverPark na jednej strane so Starým Mestom a pešou zónou na druhej strane.

J. Benetin: Je to určite najvýznamnejšia stavba, na ktorej sa podieľame. Nadväzujeme tu na prácu ateliérov Bogár Králik Urban a Aurex a autorský tím je široký, spomeniem architektov šujan_stassel, Igor Marko – Marko&Placemakers, 2ka landscape architects, Siebert + Talaš a mnohí ďalší. Práve sme otvorili prvú etapu projektu. Odporúčam ísť sa do Vydrice prejsť. Je to unikátny projekt ktorý, verím, unesie vysoké očakávania, ktoré k takejto lokalite patria.

Zapájate sa aj do spoločenského diania. Ako vnímate súčasný stav spoločnosti? Čo základné môžeme urobiť, aby sme sa nevrátili o dekády naspäť?

M. Grébert: Aká spoločnosť, taká architektúra. Našťastie, tam sa to ešte nezačalo prejavovať .

J. Benetin: Ja osobne sa do spoločenského diania viac zapájam v rámci svojej hudobnej kariéry, ale snažíme sa byť aktívni v spoločenskom a legislatívnom prostredí architektúry najmä cez SKA, ktorú považujeme za skvele riadenú inštitúciu.

Konštruktívna kritika (prípadne recenzie) od odborníkov… Chýba alebo naopak, je jej až príliš? Sme na ňu pripravení?

J. Benetin: Kritika je pre architektúru nesmierne dôležitá. Naše projekty sú relatívne veľké a viditeľné, preto priťahujú dosť pozornosti a kritiky, najmä tej, povedzme, laickej alebo politickej. Vždy sa tešíme, keď sa objaví aj kritika odborná. Najkonzistentnejšie prichádza z prostredia UAU SAV. Niekedy sa mi zdá, že táto kritika nevie nájsť nič pozitívne na architektúre po roku 1989, pričom k obdobiam predtým sa často stavia protektívne.

Akoby tento rok predstavoval zlom v zhovievavosti. Je to pochopiteľné, veď napríklad architektúra neskorej moderny určite potrebuje špeciálnu kritickú ochranu. Pre posledných 35 rokov architektúry to však znamená, že kritika nám relatívne málo pomáha definovať náznaky pozitívnych trendov a prístupov jednej celej generácie architektov.

Ktorý projekt považujete za prelomový?

M. Grébert: Najskôr to boli určite Slnečnice. Potom prišiel ďalší veľký projekt Nový Ružinov, neskôr Zwirn. Nasledoval projekt Urban Residence, najneskôr prišla Vydrica. Viac-menej idú naše prelomové projekty aj chronologicky alebo možno len každý nový projekt, ktorý príde, vnímame ako prelomový.

J. Benetin: Vzhľadom na to, že fungujeme 20 rokov, tých prelomových je určite viac. Sú to Slnečnice – prvá veľká realizovaná stavba. Urban Residence a Zwirn – realizované mestotvorné koncepcie. Verím, že prelomovým projektom bude aj Vydrica, projekt pre ktorý sa ťažko hľadajú príklady a paralely.

Ktorý projekt považuje za svoju srdcovku?

M. Grébert: Každý z našich projektov má nejakú inú hodnotu. A iné veci si na nich ja sám cením. Napríklad na Slnečniciach to je fakt, ako pekne sa tam ľudia zabývali. Na Urbane to, ako projekt zapadol do mestského prostredia a ako ho využívajú aj jeho susedia, nielen obyvatelia. Osobne sa veľmi teším aj na prvú etapu Matadorky a na prestavbu objektu smaltovne, na ktorej sme spolupracovali aj s Mirom Beňákom z Čiernych dier.

J. Benetin: Ja osobne mám srdcový vzťah k dostavbe našej rodinnej chaty v Necpaloch pri Martine. Projekt som robil tesne po škole. Je to taký zrub, kde bol použitý betón a cement len na základy. Je tam prosto dobre, vyrástli tam naše deti a zložil som tam kopec pesničiek. Bol by som šťastný, keby sa nám častejšie darilo vytvoriť priestor, kde tak dobre funguje atmosféra, svetlo, materiál… Domov.

Článok bol uverejnený v časopise ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry 2025