Pradiareň v Kežmarku si zažila aj architektonické barbarstvo. Nový majiteľ ju chce otvoriť verejnosti

Jedna z najmodernejších fabrík bývalého Uhorska pod Tatrami sa dočkala svojho „pootvorenia“. Po rozsiahlej rekonštrukcii budovy pradiarne v Kežmarku a častí jej areálu vzniká v tejto lokalite postupne atraktívne miesto.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Areál bývalej pradiarne v Kežmarku, ktorú v roku 1860 založil Karol Wein, patril k najmodernejším továrňam v Uhorsku. V období, keď sa pod Tatrami výrazne rozvíjal tkáčsky priemysel, išlo o významný podnik. Výroba v pradiarni prebiehala nepretržite až do roku 1946, keď pôvodní majitelia museli odísť do zahraničia.

Závod Tatraľan – mechanická pradiareň a tkáčovňa ľanu – zamestnával 2 500 pracovníkov, pričom bol úzko prepojený s poľnohospodárstvom podtatranského regiónu. Po roku 1989 sa v dôsledku transformácie ekonomiky výroba zastavila. Napriek turbulentnej histórii prežil areál až do súčasnosti a jeho architektonická hodnota bola ocenená vyhlásením hlavného výrobného objektu za národnú kultúrnu pamiatku.

Architektonické barbarstvo

Po revolúcii areál odkúpil nový majiteľ, ktorý ho následne prenajímal rôznym firmám. Jedným z najväčších nájomcov bola nadnárodná strojárska spoločnosť, ktorá pri adaptácii budovy zasiahla do jej pôvodnej konštrukcie. „Firma upravila statiku objektu, odstránila niektoré pôvodné liatinové stĺpy a nahradila ich oceľovou konštrukciou, aby budova uniesla ťažké mechanizmy potrebné na výrobu,“ vysvetľuje architekt Rado Buzinkay.

„Z architektonického hľadiska išlo o barbarský zásah, ktorý ale našťastie nebol aplikovaný vo všetkých častiach historickej budovy.“ Až keď sa pôvodný majiteľ ocitol v situácii, ktorá ho prinútila areál predať, získala ho spoločnosť Karloff, no už ako schátraný priemyselný komplex, čakajúci na záchranu. Areál bol však v kritickom technickom stave.

Pod budovou preteká potok, pričom jej základy miestami spočívajú na drevených pilótach, ktoré sa postupne rozkladali. V podzemí sa hromadila vlhkosť, múry napádala pleseň, opakované zatekanie po dažďoch a zima ďalej poškodzovali konštrukciu. Na zabezpečenie stability objektu bolo preto nevyhnutné vykonať rozsiahle sanačné práce, injektáže, podrezávanie muriva a ďalšie technické zásahy.

Komplexný návrh obnovy areálu ako cieľ súťaže

Investor v roku 2018 rozhodol vyhlásiť architektonickú súťaž s cieľom vytvoriť komplexný návrh obnovy. Prioritou bolo presťahovanie výroby a rozšírenie kapacít spoločnosti, pričom súčasťou projektu mala byť aj revitalizácia historickej budovy, ktorá mala slúžiť ako nové výrobné a administratívne centrum.

V spolupráci so štúdiom BEEF vznikol koncept prepojenia modernej architektúry s historickým odkazom. „Ide o národnú kultúrnu pamiatku, a preto sme v spolupráci s pamiatkovým úradom a súčasnými majiteľmi kládli dôraz na zachovanie autentických prvkov – od dominantných železných vzpier s ľanovými kvetmi na fasáde až po komín, ktorý sa premení na vyhliadku s panoramatickým výhľadom na Tatry,“ vysvetľuje architekt Rado Buzinkay.

Urbanistická výzva

Lokalita predstavuje urbanistickú výzvu. Areál pradiarne je dnes izolovaným priestorom, ktorý je súčasťou väčšej industriálnej enklávy, v ktorej okrem priemyselných hál žijú aj potomkovia bývalých pracovníkov ľanárskej výroby. Projekt si kladie za cieľ sprístupniť časť územia verejnosti a vytvoriť nové spoločenské centrum. Nachádza sa mimo historického jadra Kežmarku smerom na Spišskú Belú, a to v prostredí, kde sa stretáva pôvodná robotnícka zástavba s nesúrodou priemyselnou výrobou.

Chýba mu mestská infraštruktúra i akákoľvek verejná vybavenosť, ktorá by podporila komunitný život. Domy, ktoré pre svojich zamestnancov kedysi postavil Karol Wein, vytvárajú malé heterogénne sídlisko. Urbanistický kontext je roztrieštený – na jednej strane historické domčeky, na druhej priemyselné haly a výrobné objekty. Okolie sa dynamicky rozvíja – priemyselná zóna sa rozrastá, pribúdajú nové výrobné haly a neďaleká železničná trať smerujúca do Popradu podčiarkuje strategický význam územia.

Možnosti komunitného života

Potenciál na rozvoj komunity teda existuje, no je obmedzený. Architekti preto navrhli kvalitný verejný priestor, ktorý vytvorí komunikačný uzol v roztrieštenej štruktúre. Historická budova pradiarne, ako hodnotná architektonická stopa minulosti, bude zachovaná a zároveň pretvorená na živý priestor.

Doteraz nedostupná pamiatka sa tak otvorí aj pre verejnosť. V industriálnom prostredí, kde doteraz dominovala výrobná funkcia, vznikne dynamická zóna s kultúrnym, komerčným a rekreačným využitím a nadobudne tak význam pre Kežmarok a širší región, jeho obyvateľov i návštevníkov.

Nové funkcie – kaviareň, podniková predajňa, reštaurácia a múzeum – zároveň priblížia návštevníkom históriu spracovania ľanu vo fabrike. Uvažuje sa aj o rozšírení ubytovacích kapacít, ktoré by mohli pritiahnuť nových ľudí a podporiť celodenné využitie priestoru. Na hornom poschodí budovy sú plánované nové apartmány, ktoré doplnia už existujúce ubytovanie pre firemných hostí.

Areál atraktívny pre verejnosť

V rámci rozšírenia areálu sa počíta aj s expozíciou starých tkacích strojov a vznikom múzea venovaného Karolovi Weinovi, zakladateľovi ľanového priemyslu v regióne. Investor, ktorý sa aktívne zaujíma o históriu miesta, už na vlastné náklady zrekonštruoval Weinov pomník v Kežmarku a plánuje ďalej rozvíjať priemyselné dedičstvo tejto lokality.

Ďalšou časťou vízie je expozícia výroby Tatranského čaju, v rámci ktorej návštevníci absolvujú prehliadku výrobných priestorov a ochutnávku produktov. Prehliadka prevedie návštevníkov celým procesom výroby – od prezentácie byliniek a macerátov až po príbeh receptúry nápoja vrátane dubových pilín, ktoré zakladateľ vníma ako esenciálnu prísadu Tatranského čaju. Finále prehliadky tvorí ochutnávka v špeciálnej degustačnej miestnosti. Tento prístup posilňuje identitu značky a zároveň zatraktívňuje areál pre širšiu verejnosť.

Postupná premena

Hlavná historická budova pradiarne z roku 1860 dominuje celému areálu. Pri jej revitalizácii architekti čelili výzve, ako skĺbiť industriálnu minulosť s novým funkčným využitím. Cieľom bolo zachovať autentickú priemyselnú vrstvu, ktorá sa na objekte vytvorila časom, a zároveň ju citlivo prispôsobiť súčasným potrebám investora.

Rekonštrukcia prebieha v etapách, pričom budova sa postupne prispôsobuje novým funkciám. Prvá fáza projektu sa sústredila na rekonštrukciu práve historickej budovy a jej adaptáciu na nové využitie. Druhá fáza, ktorá sa pripravuje, prinesie novú výstavbu, čím sa verejný priestor ďalej rozvinie. Aktuálne je v procese projektovania, zameriava sa na rozšírenie územia, jeho integráciu do verejného priestoru a posilnenie historickej a spoločenskej hodnoty lokality. Tento zásah zároveň prináša trvalo prístupný verejný priestor, ktorý v tejto lokalite doteraz chýbal.

Nové funkčné využitie historickej budovy pradiarne

Pri vstupe z hlavnej cesty sa priestor po zásahu architektov prirodzene otvorí, čím sa odhalí nový pohľad na historickú budovu pradiarne, ktorá bola doposiaľ skrytá medzi okolitými stavbami. Objekt je trojpodlažný, pričom jeho rozloženie rešpektuje svahovitý terén – jedno podlažie je čiastočne zapustené. Hlavnou úlohou bola adaptácia priestorov na špecifický typ prevádzky.

V prízemnej a čiastočne zapustenej časti budovy (1. PP a 1.NP) sú situované výrobné priestory, sklady, plniace linky a zásoby liehu a macerátov, ktoré po zrení v sudoch prechádzajú ďalším spracovaním. Najvyššie podlažie slúži ako administratívne centrum s ochutnávkovou miestnosťou, ktorá je modernejším prerozprávaním klasickej tatranskej koliby, kde sa Tatranský čaj bežne podával. Budovu funkčne dopĺňa malý trakt so spomenutými apartmánmi pre zahraničných distribútorov a obchodných partnerov, ktorí tu počas návštev zostávajú.

Zachovanie priemyselného charakteru

Revitalizácia budovy teda prebehla s rešpektom k jej histórii, no zároveň s pragmatickým prístupom k novým funkčným požiadavkám. Jedným z kľúčových rozhodnutí bolo ponechanie konštrukčných zmien z éry okupácie firmou, ktorá budovu využívala na výrobu strojárskych súčiastok. Niektoré pôvodné liatinové stĺpy odstránili kvôli statike a dnes by ich obnova bola technicky i finančne náročná.

Napriek tomu sa v pôvodnom vyhotovení zachovalo množstvo ďalších špecifických historických prvkov ako predpínacie oceľové tyče s ozdobnými hlavicami v tvare ľanového kvetu na fasáde alebo niekoľko pôvodných mriežkových okien s originálnym zasklením. Architekti v spolupráci s pamiatkarmi zvolili materiálovú a farebnú paletu tak, aby zjednocovala vizuálnu identitu objektu.

Nové zásahy sú diskrétne a monochromatické, pričom pôvodné zamrežované okná, nejednotné podlahové krytiny a nehistorické vrstvy boli odstránené alebo nahradené kvalitnejšími riešeniami. Budovu očistili od necitlivých nánosov a prístavieb, ktoré postupne pribúdali v priebehu desaťročí. Odstránila sa napríklad kotolňa a ďalšie dve dodatočné prístavby, pričom objekt sa vrátil k svojmu pôvodnému tvaru.

Jednu prístavbu ponechali z funkčných dôvodov, je vizuálne zjednotená so zvyškom stavby. Táto časť poskytuje zázemie pre zamestnancov, zahŕňajúc šatne a denné miestnosti. Súčasťou rekonštrukcie bola kompletná výmena strešnej krytiny z hliníkového plechu.

Zaujímavé technické riešenia

Pri rekonštrukcii sa architekti museli vyrovnať aj s viacerými technickými výzvami. Interiér navrhli tak, aby v čo najväčšej miere zachoval pôvodné prvky. „Snažili sme sa maximálne zachovať pôvodné prvky – liatinové stĺpy, klenby a poloklenby ostali odhalené, aby vynikla ich konštrukčná logika a doplniť ich vizuálne jednotnými materiálmi, ktoré vzhľadom na typ prevádzky museli spĺňať vysoké technické nároky.

Napríklad podlaha v terakotovom vyhotovení tvorí novú monochromatickú vrstvu, ktorá má veľmi dobrú únosnosť, je hygienicky udržiavateľná a zároveň opticky zjednocuje priestory“ vysvetľuje architekt Rado Buzinkay. Rovnaký materiál sa premietol aj do parapetov. Steny boli iba premaľované bielym hygienickým náterom, aby si zachovali prirodzenú patinu.

Veľké dubové sudy na macerát boli do interiéru umiestnené už počas stavebných úprav, keďže ich rozmer a hmotnosť si vyžiadali statické úpravy podlahy. Dnes by ich nebolo možné odstrániť bez poškodenia. Jednou z hlavných výziev bola integrácia protipožiarnych a bezpečnostných opatrení, najmä pri skladovaní liehu. Tento aspekt významne ovplyvnil dizajn, no architekti našli kompromisné riešenia, ktoré minimalizujú vizuálny zásah do celkovej koncepcie.

Najväčšou výzvou projektu bolo zachovanie historických prvkov pri rešpektovaní finančných limitov investora. Napríklad výroba replík pôvodných okien sa ukázala ako neekonomická, preto sa pristúpilo k kompromisným riešeniam a použili sa nové alternatívy. „Najväčšou hodnotou tohto projektu je, že investor si uvedomuje historický význam budovy a areálu. Nejde tu len o rekonštrukciu historickej budovy, ale aj o vytvorenie verejného priestoru, ktorý v tejto lokalite tak žalostne chýba. To považujem za najväčší prínos revitalizácie“ dodáva Buzinkay na záver.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2025