Architektonické navrhovanie v digitálnom veku 2.
Aj keď architekti Ivana a Ján Bendovci pracujú už od začiatku 90. rokov minulého storočia v Číne, ich profesionálne skúsenosti zahŕňajú projekty aj v ostatných častiach sveta, ako sú Európa či Kanada. Výber ich prác je reakciou na problémy začínajúceho 21. storočia – počiatku digitálneho veku. Požiadali sme ich o uverejnenie ukážok z ich prác a zároveň krátkych textov, ktoré dokumentujú ich názory na architektonické navrhovanie.
„… architektúra hrá určite len malú rolu v každodenných starostiach ľudského žitia. No my, ktorí architektúru tvoríme a pre ktorých je architektúra životným poslaním, veríme v jej schopnosť meniť svet, osvietiť a obohatiť životnú skúsenosť človeka, preraziť bariéry nedorozumenia medzi ľuďmi a vytvoriť nádherné pozadie životnej drámy.“
Frank O. Gehry
Hľadanie zmyslu súčasnej architektúry
Bolo by veľmi zjednodušené chcieť hodnotiť súčasné trendy v architektúre iba z estetických či čisto umenovedných hľadísk. Podstatné je porozumieť súvislostiam dnešného spoločenského vývoja a trendom vo vývoji dnešnej architektúry. Zdá sa, že veľmi dramatický príchod digitálnych technológii do architektonických kancelárií v poslednej dekáde 20. storočia zastihol väčšinu – a architektov zvlášť – úplne nepripravených. Vývoj počítačových programov, najmä tých, ktoré umožňujú navrhovanie domov priamo v trojrozmernom priestore, znamená kvalitatívnu zmenu v architektúre a zároveň predstavuje nástroj umožňujúci praktickú realizáciu týchto návrhov.
Zároveň – pri pohľade na súčasnú architektonickú scénu – sa dá len ťažko ubrániť pocitu, že v mnohých prípadoch sa architektúra redukuje iba na estetickú a vizuálnu skúsenosť. Ak však študujeme majstrovské diela veľkých architektov, štýl a estetika sa nezdajú tým najdôležitejším, o čo ich tvorcom išlo a dodnes vlastne ide. Zdá sa, že je tu niečo zásadne podstatnejšie. Že ide o „stelesnené obrazy autentického života“, hovorí Juhani Pallasmaa a podotýka, že „…autentickosť sa obyčajne stotožňuje s myšlienkou umeleckej autonómie a originality“. No problém možno sledovať v reflexii kultúry, v zhmotnení pocitu doby a vo vyjadrení kvality kultúrnej zakorenenosti.
Identita a autenticita
Identita architektúry a jej autenticita sa cez isté skúsenosti nedá zamieňať. Neznamenajú to isté. Zatiaľ čo identita sa bezprostredne viaže na charakter domu, autenticita sa vzťahuje na svoj priestorový a dobový kontextu. Autentická architektúra sa vždy vzťahuje na hodnotový systém obdobia. Vzťahuje sa na kvality, ktoré sa nevyčerpávajú iba v estetických kategóriách, ale zahŕňa to, čo tá-ktorá spoločnosť považuje za dôležité. Závisí od kvalít a symbolov, ktoré ju konštituujú. Moderná doba napríklad neodmietla bohatosť dekóru a remeselnú prácnosť z čisto estetických princípov a intelektuálnych doktrín, ale preto, že spoločenská rovnováha a ideály sa dostali do konfliktu s jej realitou. A tak autentická „ikonická architektúra“ je architektúrou, ktorá vypĺňa vákuum, čo vzniklo po neschopnosti modernej architektúry stáť si za svojimi programami a vyhláseniami. Zjednodušene by sa dalo povedať, že jedným z problémov súčasnej architektúry je hľadanie jej autentického charakteru. A digitálne technológie sú práve tým médiom, ktoré otvára architektúre nový priestor a v tomto smere hrá veľmi pozitívnu rolu.
Autentické prostredie ustanovuje náš osobný svet. Iba s autentickým prostredím sme totiž schopní sa identifikovať a vytvoriť si osobné emócie a vzťahy. Tie dokážu vytvoriť v našom podvedomí ucelený obraz sveta, ktorého súčasťou môžeme byť a v ktorom môžeme pravdivo existovať. Heidegger vysvetľuje tento princíp vo svojej práci „Vec“, kde poukazuje na rozdiel medzi autentickou vecou a reprodukovaným predmetom. Súčasné verejné médiá – či už ide o televíziu, noviny, časopisy, alebo internet a ďalšie – manipulujú a ovplyvňujú nielen ľudským vedomím, voľbou a rozhodnutiami, ale tiež fyzickým prostredím. A architektúra je súčasťou tejto manipulácie. Napríklad obchodné domy a nákupné arkády sa organizujú v zmysle maximálneho efektu na podvedomie nakupujúcich. Architektúra je súčasťou manipulácie ľudských emócii. V tomto umelom prostredí, uprostred nepôvodnosti a falošnosti, sa človek snaží nájsť kus originálneho, autentického a poctivého sveta. Avšak zmysluplný ľudský život nemožno zakladať na manipulatívnych princípoch, rovnako ako zmysluplná architektúra nemôže v žiadnom prípade vytvoriť uspokojivé prostredie, pokiaľ bude iba reflektovať svet manipulovaný médiami, politikmi alebo mocenskými skupinami.
Cyberspace
Pred architektmi stojí úloha nielen navrhnúť a postaviť viac kvalitnejších domov na bývanie, prácu a všetky ďalšie aktivity – musia pre ne takisto nájsť autentickú formu. Stoja pred úlohou vytvoriť legitímny priestor, ktorý by reflektoval postavenie globálneho človeka vo svete. Mal by to byť priestor demokratický, všeobecne prístupný, bez náboženskej, rasovej a kultúrnej diskriminácie, priestor otvorený všeobecnej komunikácii, výmene informácií a tovaru, priestor, ktorý umožňuje demonštráciu nového spoločenského hodnotového systému globálneho človeka. Ponúka sa odpoveď, že novým priestorom pre globálneho človeka je tzv. cyberspace. Aj keď sa zdá, že tento priestor je schopný akceptovať veľkú časť z požadovaných vlastností, je nesporné, že je príliš abstraktný a neuchopiteľný. Cyberspace nie je schopný uspokojiť potrebu človeka po ľudskom dotyku, po skúsenosti priamej interakcie, po všetkom, čo človeka robí človekom. Cyberspace cez svoju všeobecnú prítomnosť nemá vlastnú adekvátnu fyzickú podobu, nemá kvality architektonického priestoru a presne definovaný charakter. Možno ho vnímať, je mnoho dôkazov a o jeho existencii, nemožno sa ho však dotknúť, nedá sa uchopiť, nemožno v ňom žiť a prežívať city.
Prvé – ešte trochu idealistické – predstavy avantgardných architektov o architektúre v digitálnej dobe, ktoré boli oslobodené od zákonov gravitácie a vo všeobecnosti od reality, sa dnes nahrádzajú realizovanými stavbami s viac či menej dokumentovanou predstavou o novom priestorovom koncepte. Mnohé z nich predstavujú integráciu fyzického priestoru s virtuálnym a integráciu časopriestorovej globálnej komunikácie. Predovšetkým však predstavujú zásadne nový priestorový a estetický koncept. Priestor sa nevymedzuje, priestor sa generuje. Objemy tohto priestoru dostávajú novú kvalitu svojich povrchov. Umožňujú to stavebné systémy založené na digitálnych technológiách, ktoré ich podporujú. Pravidelná mechanická opakovateľnosť architektonických článkov, ako sú okná, stĺpy, rímsy a pod., sa určuje poriadkom, ktorého základným princípom je algoritmus náhodných čísel. Nejde o anarchizmus či o náhodný zmätok navzájom nekorešpondujúcich prvkov, skôr možno hovoriť o reprezentácii dynamického poriadku súčasnosti. Klasickosť architektúry nespočíva v klasickom historickom tvarosloví jednotlivých článkov, ale v klasickosti ich proporcií.
No cez všetok optimizmus, ktorý možno cítiť zo súčasnej architektúry tvorenej s pomocou digitálnych technológií, treba povedať, že na skutočné zmeny v architektúre digitálneho veku si budeme musieť ešte nejaký čas počkať. Avšak nový priestorový koncept sa už dnes dá pozorovať aj na stavbách produkovaných často ešte tradičnou, aj keď veľmi zdokonalenou stavebnou technológiou.
A tak sa možno spolu s kanadským guru súčasného svetového dizajnu Bruceom Mauom domnievať, že masívne zmeny v súčasnom globálnom digitálnom svete nie sú „vo svete súčasného architektonického návrhu, ale v návrhu súčasného architektonického sveta“.
Ing. arch. Jan Benda
