Stručná história času Jána M. Bahnu

image 73004 25 v1

„Som architekt, ktorý si nepestoval vlastný štýl,“ hovorí architekt Ján M. Bahna, ktorý aj do úvodu svojich memoárov s názvom Tak bežal čas napísal, že každé desaťročie jeho života a tvorby je niečím charakteristické. Aj preto bola základná motivácia nášho rozhovoru jasná – čo bolo ich obsahom?

Ústrednou témou knihy spomienok je čas. Ako by ste ho pri pohľade späť rozdelili?
Pol tvorivého obdobia som strávil v minulom režime a pol zase v novom. Tento druhý spoločenský systém však priniesol pre nás jednu výhodu – veľa vecí z papiera sa aj realizovalo, a to pomerne rýchlo a zväčša kvalitne. To bol zásadný rozdiel medzi dvomi epochami.

Často sa tvrdí, že v minulosti mala architektúra v spoločnosti lepšie postavenie. Bolo to naozaj tak?
Socializmus bol idealistický systém, ktorý zahŕňal aj architektúru. Pravda, v popredí boli len architekti, ktorí sa vypracovali a dostali v tomto systéme šancu. Tie boli iba na špičkových stavbách, žiaľ, štandard bol stavebne kvalitatívne nižší. Deväťdesiate roky priniesli zase realizačný ošiaľ a takmer všetky zákazky, ktoré sme dostávali, sa aj realizovali a doslova trhali zo stola. Od projekcie po realizáciu Obchodného domu Ružinov či Domu odievania prešlo aj desať rokov. VÚB-ku z 90. rokov sme vyprojektovali a aj postavili za tri roky, hoci je 3- až 4-krát väčšia. Stavebné firmy boli v minulosti technologicky poddimenzované. Keď sme napríklad v Ružinove betónovali schodiská, trvalo to dva roky. Ich likvidácia žráčom betónu zabrala iba 2 týždne.

V autobiografických spomienkach sa veľa spomínajú podstatné stretnutia s architektúrou. Prvé bolo v roku 1964…
Áno, vtedy som začal hlbšie vnímať architektúru. Ja som už študoval od roku 1961, ale to bola viac „stavárina“, takže s architektúrou sme začali žiť tak po roku 1964. Technika mi dala len to základné, a keby som následne nešiel na Vysokú školu výtvarných umení, považoval by som to za nedostatočné. V 60. rokoch boli pedagógovia vo všeobecnosti ešte dosť nerozhľadení, ale bolo tam aj zopár skúsenejších profesorov, ktorí nám otvorili obzory.

Tu spomeniem docenta Vojtecha Vilhana, s ktorým ste sa stretli práve na výtvarnej Akadémii. Čo ste si od neho odniesli?
Vojtech Vilhan mal v 60. rokoch špičkové obdobie. Práve prišiel z Montrealu – Expo, kde bol pol roka, veľa cestoval, podieľal sa na návrhoch svetových výstav aj výstavných činnostiach obchodnej komory. Bol to veľmi demokratický, otvorený človek, a tak sme si povahovo sadli. Samozrejme, aj medzi nami boli rozdiely v názoroch – veď bol medzi nami takmer dvadsať ročný rozdiel, ale vždy sa ich podarilo prekonať. Až neskôr, keď v roku 1988 predčasne zomrel, som si uvedomil, ako mi chýba.

Bol to práve on, kto vás odporučil architektovi Ivanovi Matušíkovi do ŠPÚO (Štátny projektový ústav obchodu) a ocitli ste sa v legendárnom „ateliéri v podkroví“. Prečo práve tam?
Práve sa tam spracovával veľký projekt Obchodnej ulice a všetci sme boli naň „nažhavení“. Matušík si k sebe vyberal ľudí a podarilo sa mu vytvoriť kvalitný tím. Žiaľ, práca postupne upadala, až sa ukázala ako nereálna. Náš tím však zostal. Rozpadol sa až koncom 80. rokov, keď robota už nebola taká atraktívna a nebolo jej veľa. Nuž a medzi mladými ľuďmi je vždy väčšia rivalita a konkurencia, začnú autorské problémy a každý sa snaží dokázať, kto je väčší génius.

Tomu sa však asi nedá vyvarovať. Aj vy ste sa osamostatnili?
Tiež to považujem za prirodzený stav a pochopil som, že v každom ateliéri prebieha výmena. Sú ľudia, ktorí sú kompatibilní a sú ochotní spolupracovať a potom zase takí, u ktorých preváži ego a chcú byť vedúcimi. Ostatne, udialo sa to aj v mojom Ateliéri architektúry a okolo roku 2000 sa viacerí členovia osamostatnili. Niektorí však pochopili, že zabezpečiť plynulý prísun práce nie je až také jednoduché. Keď po roku 2008 nastalo obdobie krízy, začala sa utlmovať práca aj v našom ateliéri.

Ako vyzerá jeho súčasnosť?
Už len dokončujeme veci z predchádzajúceho obdobia a ateliér doznieva. Mám rozbehnuté aj niektoré projekčné veci, ale priznám sa, už ma súčasné projektovanie v rámci výberových konaní príliš nebaví. V 90. rokoch to bolo podstatne jednoduchšie – boli sme zvyknutí robiť s firmami, s ktorými sme to mali odskúšané. Vtedy to ešte nikto korupčne nepreháňal, teraz je ale korupcia ešte väčšia a zložitejšia, takže robí sa horšie a ťažšie.

Vila Linea v Bratislave bol ako jediný rodinný dom zo Slovenska publikovaný vo Phaidon World Atlase Architektúry v Londýne.

Dom ako malé mesto – interiér obchodného dom Ružinov patril k najvýraznejším prejavom postmoderny na Slovensku. Dnes z neho zostala už len železobetónová konštrukcia s nejasným osudom.

Vráťme sa ešte do 80. rokov, ktoré boli pre vás kľúčové. Ako ste na Slovensko prepašovali postmodernu?
Začiatkom tejto dekády sme už čosi mali za sebou a intenzívne sme študovali aktuálne dianie. Architektúra sa ocitla v kríze moderny a nastupovali prúdy, ktoré ju kritizovali (brutalizmus, štrukturalizmus), neskôr prišli národné príspevky (Dánsko, Japonsko), pokračovalo to cez hi-tech a viedlo až k očareniu históriou. V roku 1980 sa mi podarilo dostať na Bienále architektúry v Benátkach, ktoré bolo v znamení postmoderny najmä americkej architektúry. Tú reprezentovali pre nás vtedy relatívne neznámi autori, pričom z Európy tam boli len dvaja, traja architekti z väčších krajín. Výstava bola fantasticky prezentovaná a pre nás znamenala posvätenie. V roku 1984 sme sa počas stretnutí stredoeurópskych architektov na Spišskej Kapitule dozvedeli, že naša generácia sa týmito podnetmi výrazne zaoberá aj v susedných krajinách, a tak sa v lete 1984 otvoril Obchodný dom Ružinov a na jeseň toho istého roku sme dokončili interiér banky v Čadci. V tom období nemali ani Česi takéto realizácie. Cítili sme sa ako králi a boli sme v našom prostredí veľmi aktuálni. Dokonca nás vybral Zväz aj na Svetové bienále architektúry v Sofii. Idylka však trvala len dva roky a potom sme sa začali pýtať: čo ďalej? Vývoj nezastavíš.

Vy ste však neboli len praktizujúcim architektom, ale o aktuálnej architektúre ste informovali aj prostredníctvom vašich článkov v odborných časopisoch. Bola to súčasť vášho uvažovania?
Išlo a stále ide o prirodzené uvedomenie si aktuálneho diania. Keby som len kreslil, tak by som bol projektantom. Architektonickú nadstavbu robí uvažovanie a formulovanie filozofie tvorby.

K publikačnej činnosti časom pribudla aj pedagogická aktivita.
Nikdy som nebol pedagógom, ale po Nežnej revolúcii nás študenti pozvali na Vysokú školu výtvarných umení. Štúdium sme postavili na výchove architektov, ktorí by boli schopní doviesť projekt do štádia realizácie. Zadania smerovali k skutočnej architektúre, neboli to už len interiérové štúdie. Študenti však k nám už chodili aj do ateliéru ŠPÚO, ktorý sme počas osemdesiatych rokov profilovali ako otvorený ateliér…

Obchodný dom Ružinov sa stal vlajkovou loďou slovenskej postmodernej architektúry. Čo zažíva autor, keď mu zničia jeho projekt?
Je to znechucujúci pocit, lebo som poznal aj investora, ktorý obchodný dom kúpil aj s pozemkom. Dostal sa k nemu „pokútne“ ešte za Duckého čias a jeho predstavy boli naozaj nafúknuté. Chcel tam mať až 300 butikov. Svoje predstavy však tak prehnal, že od bánk nedostal úvery. Náš projekt rekonštrukcie teda skončil a odvtedy je tam všetko spustnuté. Bol som rád, že som z toho vycúval s čistým štítom a ako-tak zaplatenými finančnými požiadavkami. Podobne obišiel aj spolupracujúci český architekt Petr Franta, s ktorým sa však nový majiteľ vyrovnal až o dva roky neskôr.

Nemohli ste protestovať?
Žiaľ, právne to nešlo, lebo mal dobre naformulovanú zmluvu. Teraz s ním už vôbec nekomunikujeme a ani spoločnosť, či samospráva s ním nedokáže pohnúť. Pri Ružinove som sa však sklamal najmä v zistení, že architektúra nie je večná. Voľakedy som si myslel, že keď to vybetónujeme, tak nám to už nikto nezoberie. Nie je to pravda, ešte aj kniha je azda trvácnejšia. Voľakedy mali klasické budovy svoje opodstatnenie, dnes sú životné cykly budov oveľa kratšie. V tomto kontexte je zaujímavé sledovať aj vývoj obchodných ulíc – niektoré sú úspešné, no po desiatich rokoch sa to mení. Ostatne, aj vo Viedni niektoré obchodné ulice krachujú a iné prekvitajú.

Museli ste ísť pri projektovaní aj do tvorivých kompromisov? Ako sa vám ich podarilo zdolávať?
To je väčšinou vec komunikácie a skúseností, ktoré ste nadobudli časom. Určite k nejakým kompromisom vždy prichádza, len nemôžu byť zásadného charakteru. V rámci procesu realizácie často prinesú aj klady.

Viem, že ste počas stavebného boomu boli dosť skeptický pri jeho nekontrolovanom vývoji. Ako sa to odrazilo na architektúre Bratislavy?
Je v dosť zlom stave, pretože Bratislava prešla obrovskými premenami. Zmenila sa jej kultúrno-politická i spoločenská situácia, stala sa centrom stredoeurópskeho regiónu. Bratislava nebola pripravená na vstup do Európskej únie a najmä infraštruktúra nebola vybudovaná pre fungujúce mesto. Voľakedy v ňom bolo zopár áut, dnes ich je neúrekom. Nefunguje železničná stanica, obchvaty, veľa vecí je nedoriešených. Nedávno som v Lidovkách čítal článok, či majú všetci ľudia právo vchádzať do centra mesta autom. Za Forda bolo auto v každej rodine prejavom demokracie, dnes sa pýtame, či je demokratické, aby ľudia mohli chodiť do stredu mesta? Aj za cenu ničenia životného prostredia. Ktovie, možno nás tento zákaz čaká, podobne, ako niektoré ďalšie mestá.

Čo sa dá urobiť pri zlepšení obrazu Bratislavy?
Bratislava by potrebovala víziu a nový územný plán – musí byť však koncepčný, a nielen plátaním toho pôvodného. Keby existoval, Petržalka by nikdy nešla tak asymetricky hlboko na juh, ale vyvíjala by sa popri Dunaji. Teraz by sa to malo uzatvoriť štvrtým kvadrantom a mesto by sa malo skompaktniť. Aj keď sa voľné miesta vnútri mesta pomaly zastavujú, pre investorov to nie je tak výhodné, ako stavať na voľnej lúke. Takže Bratislava pôsobí stále ako deštruované mesto, ktoré zasiahla vojna a moderna.

Čo mestu ešte chýba?
Napríklad vnútromestské obchodné centrá, akým je napríklad v Žiline obchodný dom Mirage. Aj keď ten je v mierke príliš veľký, v princípe je to mestské centrum. Podobne Liberec má takéto centrá. Napríklad celá Obchodná ulica by mohla byť poprepájaná a riešená ako obchodné centrum. Tým by to bolo kompaktné a mohla by fungovať mestská doprava. Len nikto nevie dať dokopy majetkovo-právne vzťahy. Každá parcelka má iného majiteľa a každý si na Obchodnej postavil nejaký malý obchodík. Jednoduchšie je postaviť prázdne Bory, ktoré zaberú a zabetónujú obrovské plochy.

 Dom ako malé mesto – interiér obchodného dom Ružinov patril k najvýraznejším prejavom postmoderny na Slovensku. Dnes z neho zostala už len železobetónová konštrukcia s nejasným osudom.

Vila Linea v Bratislave bol ako jediný rodinný dom zo Slovenska publikovaný vo Phaidon World Atlase Architektúry v Londýne.

A dunajské nábrežie?
Eurovea je v poriadku, ale na nábreží nastal precedens s výškovými vežiakmi. Povolilo sa to pri River Parku, ktorý vytvoril hradbu medzi riekou a hradom. Takisto pripravovaný Zuckermandel je o veľkých rozmeroch, ktoré nie sú príliš vhodné. Teraz hrozí, že hrad bude úplne izolovaný a zdola bude zle viditeľný. Nedoriešené je aj celé hradné návršie. Pri vstupe do hradu pred parlamentom stojí často aj 15 autobusov na ploche, ktoré sa volá Námestie Alexandra Dubčeka – ale kde je tam námestie? Je to chyba architektov, pamiatkarov, celej spoločnosti. Keby existovala koncepcia hradného kopca, ukázalo by sa, či tam vôbec treba toľko garáží. Autobusy predsa môžu zostať dole a ľudia sa mohli hore vyvážať atraktívnymi lanovkami, zubačkami, či eskalátormi. Veď vzťah Dunaj – hrad je úplne primárny. Navyše, na hrade sa našli veľmi vzácne vykopávky stredoeurópskeho rozmeru a tým sa hradné bralo stalo identifikačným bodom Slovenska. Naši krátkodobí politici to ťažko znášajú, ale o vlastnú kultúru sa verejnosť musí zaujímať.

Vyvíja sa dostatočne veľký spoločenský tlak na jej zachovanie?
Myslím, že je to pomerne malý tlak, navyše, vplyvní ľudia sú finančne silní a veľmi pragmaticky založení. Na kultúrno-historické povedomie sa tak zabúda a nerozvíja ďalej. Keby sa urobil požadovaný koncept celého hradného vrchu, tak pred hradom dnes nestojí chudobná socha Svätopluka a neviedli by sa debaty, kde má stáť súsošie Cyrila a Metoda. Často hovorím, že sme najmladší štátotvorný národ Európy. Prví urbanisti vyšli u nás zo školy v roku 1952, v časoch socialistického realizmu. Maďarom tiež trvalo 100 rokov (1820 – 1920), pokiaľ sa naučili, čo je vlastne národ a hlavné mesto. A to mali za sebou veľké Uhorsko s 20 miliónmi obyvateľov.

Je dôležité, aby mal architekt svoj vlastný štýl?
Som architekt, ktorý si nepestoval vlastný štýl – približne každé desaťročie som iný. V 60. rokoch sme obdivovali Archigram, v 70. rokoch technicistické prúdy, v 80. rokoch sme sa dopracovali k prehodnocovaniu histórie, potom sme sa začali zaoberať pamiatkami z medzivojnového obdobia a od nich sme sa dostali k individualistickej moderne a k jej modifikáciám. Vždy som skôr uprednostňoval reakcie na aktuálne impulzy. Paralelne s modernistickou vilou Linea som napríklad robil rekonštrukciu eklektického zámočku v bratislavskom Horskom parku. Mne sa to teda navzájom nevylučuje… Ktovie, možno však niekto rozpozná princípy, ktoré som sa snažil zachovávať pri každom projekte.

Ste teda zástancom rozmanitosti?
Určite, je to oveľa dobrodružnejšie a prináša to množstvo impulzov. Aj preto som dosť sklamaný z našej súčasnej architektúry, pri ktorej zažívam málo pozitívnych prekvapení. O rozmanitosti štýlov, akú majú napríklad anglické domy z 19. storočia, môžeme u nás len snívať. Nedávno bežala v Nemecku výstava o expresionistickej moderne. My také niečo skoro nemáme. Rozmanitosť mi prinášali aj rekonštrukcie, pri ktorých chceme pochopiť obdobie vzniku daného objektu a dokonca sa ho snažíme urobiť ešte čistejším ako bol.

Prečo?
Pretože často boli objekty už viackrát dostavované a nadstavované. Snažím sa vystihnúť podstatu a pridať svoj tvorivý vklad.

Existuje vôbec v súčasnej architektúre prevládajúci štýl?
Možno by sa dali vypozorovať určité trendy, ale práve individualita a hľadanie sú pre súčasnosť dosť charakteristické. Práve benátske bienále sú týmto hľadaním typické, pričom niekedy idú až mimo architektúry. Ak by som sa mal vrátiť domov, veľký problém je aj v príprave študentov pre život. Situácia s pracovnými príležitosťami je dosť zložitá – nie je ich toľko a naše ateliéry sú pomaly len servisom zahraničným investíciám. Mladým architektom to sťažuje situáciu, a aj preto ich toľko, a najmä tých talentovanejších, odchádza do zahraničia.

Ktorú svoju architektúru považujete za najvydarenejšiu aj v oblúku času?
V každom desaťročí je čosi pre mňa výnimočné. Z toho prvého by som asi spomenul Vládny salónik v starej budove bratislavského letiska, ktorý v súčasnosti zažíva renesanciu. To je reálna spomienka na spoluprácu s Vojtechom Vilhanom, lebo ŠBČS banku v Žiline nám už zlikvidovali. Dobré zážitky mám aj z realizácie banky v Čadci v prvej polovici 80. rokov. Ľudia z Kysúc s bankárom Jozefom Mudríkom chceli ukázať, že aj mimo centra sa dá postaviť niečo mimoriadne. Veľmi dobrá partia bankárov sa zišla aj o desaťročie neskôr pri stavbe centrály VÚB v Bratislave, ktorú som projektoval so šikovnými kolegami z ateliéru – M. Juránim, I. Palčom a Ľ. Závodným. Z tých novších realizácií rád spomínam na rekonštrukciu levickej synagógy, ku ktorej by som ešte chcel dotiahnuť aj školu a kultúrne centrum, aby bolo vidieť vzorový komplex zachovaného židovského kultúrneho centra. No a potom je tu Vila Linea, ktorá bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon v Londýne. Mala zaujímavý priebeh s ambicióznym investorom. Bol veľmi náročný na realizátorov a aj nás tlačil do náročných časových termínov, ale výsledky sa prejavili. Vila patrí k realizáciám, s majiteľmi ktorých sa dodnes stretávam a som rád, keď vidím, že dom funguje a jej obyvatelia sú spokojní.

S Galériou Jaromíra Frágnera v Prahe ste spolupracovali na koncepcii putovnej výstavy a katalógu venovanému vinárskej architektúre v strednej Európe. Ako ste sa dostali k vinárstvu?
Pochádzam z Pukanca, pričom jedna z prvých fotografií v katalógu pochádza z mojej vinice, ktorú som nedávno kúpil od sesternice. Bol to môj sen mať tam akúsi vežu zo slonoviny a pri pohľade na nádhernú krajinu premýšľať o živote a čase. Ktovie, možno z neďalekého Sitna nás prídu sitnianski rytieri oslobodiť od zlého. Mám rád atraktívne vinárske krajiny, a preto som bol predvlani v Chile a tento rok by som mal ísť do Kapského mesta na koniec Afriky.

Aké hrozno pestujete?
S manželkou vyrobíme ročne tak 100 litrov Irsaiu, 100 litrov Burgundského a aj Merlot. Prácu vo vinohrade mi však zastrešujú aj moji dvaja bratia, ktorí tam bývajú. Navyše, jeden môj synovec má vinocentrum v Jure pri Bratislave a druhý zase v Banskej Štiavnici.

A na záver – čo vám architektúra dala a čo vzala?
Dala mi nadhľad pri vnímaní života. Architektúra je disciplína, pri ktorej sa nedá zbaviť architektonického videnia sveta. Človek je stále obkolesený nádhernou krajinou, mestami, záhradami, snažím sa na to reagovať, prípadne o tom písať. A vzala mi čas, ktorý som mohol v časoch našej najväčšej konjunktúry venovať rodine. Teraz sa trochu viac venujem piatim vnúčatám, ktoré majú medzi 2 – 6 rokmi. Vychutnávam si to, čo som možno nezažíval s vlastnými deťmi.

Na vládnom salóniku v starej budove letiska spolupracoval Ján M. Bahna ešte s Vojtechom Vilhanom.

JÁN M. BAHNA (nar. 1944, Pukanec)

Architekt, profesor architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vyštudoval architektúru na SVŠT v roku 1967 a VŠVU v roku 1970 v Bratislave. V rokoch 1971 – 1988 bol členom „ legendárneho“ ateliéru v podkroví ŠPÚO. V období od 1971 do 1979 spolupracoval so svojím profesorom Vojtechom Vilhanom. Z ich spolupráce vznikol vládny salónik a interiéry hál letiska v Bratislave i interiéry banky v Žiline. Postupne sa vypracoval na vedúcu osobnosť svojej generácie. V osemdesiatych rokoch realizoval viaceré obchodné domy v Bratislave i interiér banky v Čadci. Po roku 1990 založil vlastný AA Ateliér Architektúry. V priebehu dvoch desaťročí realizoval viaceré významné bankové budovy, Centrálu VÚB, ČSOB, nadstavbu Vysokej školy výtvarných umení, Evanjelickú bohosloveckú fakultu. Rekonštruoval Univerzitnú knižnicu, synagógu v Leviciach i Tvarožkovu Mestskú sporiteľňu. V roku 1990 nastúpil na VŠVU na základe konkurzu a viedol ako profesor majstrovský ateliér architektúry III. do roku 2012. V jeho ateliéri absolvovalo štúdium 69 absolventov. Šesť rokov bol prezidentom a neskôr viceprezidentom Spolku architektov Slovenska. Okrem iných je nositeľom Ceny Dušana Jurkoviča za Centrálu VÚB, Ceny J. Satinského za prínos k rekonštrukciám Bratislavy, osobnosť architektúry a stavebníctva ASB a Ceny Emila Belluša za celoživotné dielo pre rok 2014. Realizoval viaceré vily nad Bratislavou. Žije v Horskom parku. Jeho Vila Linea na Novosvetskej ulici bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry Phaidon v Londýne a nominovaná na Cenu EÚ.

text: Ľudovít Petránsky

foto: Dano Veselský

Článok bol zverejnený v časopise ASB.