Ateliér Gubka&Ďurík: Horúca strela vo veľkých melónoch

Písala sa polovica 90. rokov a pred absolventov Fakulty architektúry STU Norbertom Gubkom a Martinom Ďuríkom sa postavila veľká neznáma s názvom prax. „Vedeli sme, čo nechceme – ísť do veľkého ateliéru a vedeli sme, čo chceme – ísť vlastnou cestou,“ spomína Martin Ďurík.

Nie je nič lepšie pre začínajúceho architekta, ako sa dostať do správnych štartovacích blokov. Ich synonymom sa stala súťaž na modelový dom Wüstenrot pre zdravé bývanie. Víťazstvo podporené mediálnou kampaňou otvorilo pred mladými tvorcami priestor naplnený veľkým počtom objednávok. Zmyslom bolo navrhnúť dom, ktorý by sa v tých časoch dal s čiastočnou svojpomocou postaviť za 1,6 milióna korún.

„Stále je dobrý a stojíme si za ním,“ myslí si Norbert Gubka. Spolu s kolegom M. Ďuríkom vychádzali z Baťovej medzivojnovej architektúry, no prvoplánové ponášky na dobový funkcionalizmus boli tlmené aplikáciou plytkej stanovej strechy presahujúcej telo stavby. Bol to úspech, ale podľa autorov bol dom robený tak minimalisticky, že jeho variácie sa čoskoro museli vyčerpať. Koncom 90. rokov sa spolu s ostatnými typmi domov zastavili na čísle päťdesiat.

Popri spomenutom modelovom dome sa rozvíjali aj ďalšie projekty najmä rodinných domov. Odvíjali sa od modernistickej tradície, v ktorej prevládajú jednoduché línie so zrejmou snahou o funkčnú prevádzku interiérov. Rukopis je čitateľný, ale ich výraz rozmanitý. Veď opakovanie by bola nuda.

„Tvorba rodinných domov patrí k najnáročnejším realizáciám,“ tvrdí Martin Ďurík. „Hoci nejde o veľkú prácu, má veľa limitov. K nim patrí aj neustály kontakt s investorom, ktorý často nemá ani potuchy o niektorých veciach a komunikácia s ním je potom dosť náročná.“

Kontakt s investorom – to je aj osveta, presviedčajú architekti, ktorí pripúšťajú aj iskrenie ústiace do hádok bez výsledku. Inokedy sa zase diskusia pretaví do optimálneho riešenia, ktoré napĺňa predstavy obidvoch strán. „V každom prípade nie je dobré, keď investor chodí na rozrobenú stavbu a svoje peniaze vidí váľať sa vo vedrách malty,“ hovorí Martin Ďurík. „Pri vizualizácii projektu sa nadchne, ale počas práce môže chytiť ľahkú neistotu.“

A diskusia medzi obidvomi architektmi? Určite, ale bez veľkých emócií. Po dlhoročnej spolupráci stačí veľavravný pohľad a ten druhý vie, že netreba tlačiť na pílu. Zmysel je vo vzájomnom dopĺňaní sa. Keď je jeden v koncoch, nastúpi druhý. „Najviac nás baví samotné vymýšľanie, čiže tvorba,“ hovorí Norbert Gubka. „Tam sa prejavuje aj to dopĺňanie. V ateliéri zamestnávame troch ľudí a ďalších externistov, pričom my už vystupujeme v pozícii ideových navrhovateľov a následných koordinátorov práce našich spolupracovníkov.“

Architekti poukazujú aj na iné limity, ako je len presviedčanie investora počítajúceho každú korunu. K nim patria regulatívy výstavby, akými sú zastaviteľný koeficient, výška zástavby, predpísaná podlažnosť a pod. Tie sú na Slovensku často také nemilosrdné, že architekt má čo robiť, aby sa jeho dielo nezbrúsilo do ohavných patvarov.

„S kolegom robíme vždy dva návrhy,“ vysvetľuje Norbert Gubka. „Jeden spĺňa náš predpoklad a druhý tak trochu predstavu investora. Nemusím hovoriť, ktorý vyhrá: ten náš to nie je. Myslím, že naša práca je vo vytvorení podmienok pre investora, pričom sa snažíme nestratiť vlastnú tvár.“

Priestor je vždy odrazom investora. Či to berie vážne, alebo len chce využiť príležitosť a dobre zarobiť. Aj podľa slov lídrov ateliéru G&D investor len málokedy príde s tým, že chce urobiť toppriestor a je mu jedno, čo to bude stáť. Inými slovami, miera rizika je často priamo úmerná veľkosti priestoru.

„Ale poznám aj ideálneho investora,“ hovorí s badateľným úškrnom Martin Ďurík. „Stretli sme sa s ním pri Grandes Melones, teda v kaviarni v Starom meste v Bratislave. A to sme vôbec nezľavovali z nárokov a dali sme si tvrdé zadanie: robiť dizajn najmä pre ľudí. Len dodám, že trochu aj pre nás, lebo tým skvelým investorom sme boli my…“

Snaha o ľudský rozmer je podporená retroštýlom z 50. rokov, keď americké autá začali ovládať prúdnicové tvary. Priznaný technicizmus udáva pohyb a aj v neveľkom priestore zrazu nadobúda atmosféra inú kvalitu. Koktaily, kde vládne melón a vodka, sa tvoria v šejkri tancujúcom spoza masívneho dreveného pultu vytvoreného priamo na objednávku.

Kaviareň Hot Shot na bratislavskom Námestí SNP je z iného súdka. Zelenú, žltú a hnedú z Grandes Melones vystriedala červená a najmä sivá farba z pohľadového betónu. Stavebná technológia sa objavila nielen na stolíkoch, ale dokonca aj na barovom pulte. Avšak s takou razanciou, že mladá investorka nadšene súhlasila s industriálnym návrhom a prevádzka dáva tomuto príklonu za pravdu. Chladný betón je preteplený drevom, ale iba v primeranom množstve – tak, aby to bolo stále „cool“.

Záujemca, ktorý príde do ateliéru G&D, vie, že získa oveľa viac ako len dizajn. K samozrejmostiam ateliéru patrí aj to, že do krátkeho času môže mať zrealizovaný požadovaný priestor podľa vizualizácie. Už vtedy architekti vedia, z akého materiálu bude realizovaný.

„Málokedy sa stane, že by sme materiál menili počas tvorby,“ hovorí Martin Ďurík. „Výzor vecí určuje výber samotného materiálu. Pred desiatimi rokmi by sme možno nevedeli urobiť niečo podobné ako v prípade Hot Shot-u. Chýbali nám skúsenosti s materiálom, ale čoraz lepšie vieme odhadnúť, ako bude vec vyzerať.“

Hoci ateliér nemá ambíciu rozrastať sa, jeho členovia dokážu robiť súčasne aj na viacerých projektoch. Všetko sa odvíja od množstva zákaziek, ktoré aktivizujú ďalších spolupracovníkov. „V takomto spôsobe vieme lepšie zareagovať na zvýšený pracovný nával,“ vysvetľuje Norbert Gubka. „Zároveň to ponecháva priestor na relatívnu slobodu a dokážeme pritiahnuť aj mladých kolegov. Patríme ku generácii, ktorá začala robiť na počítačoch, ale nestačíme sa diviť, čo dnes dokážu robiť mladí. Zo všetkého sa snažíme zobrať to najlepšie.“

Inšpirácia funkcionalistickými princípmi sa odrazila aj na dotiahnutí stavby do posledného detailu. „Vždy nám ide o dom v jeho celku,“ hovoria protagonisti ateliéru G&D. „Nezaujíma nás len obal, ale aj jeho organizmus. Pri niektorých realizáciách investorovi vyrábame kuchynské linky či nábytok. Snažíme sa ho presvedčiť o kompaktnej štýlovosti celého domu. Našťastie, ľudia sú už ochotnejší načúvať odbornému hlasu.“

S tým súvisí aj záujem ateliéru o dizajn prvkov v interiéri a následné objednávky. K takým napríklad patrí merchandisový manuál na podporu predaja vtedajšieho Globtelu, pri ktorom sa zaoberali všetkými prevádzkami a skúšali vytvoriť štandardy. Už aj preto, lebo každú prevádzku robil takmer vždy iný architekt. Niečo z toho bolo realizované, no rebranding firmy (na Orange, pozn. red.) zastavil ďalšiu iniciatívu. Nasledoval dizajn pre Poštovú banku, kaviarne, byty, domy…

„Veľmi nás priťahuje téma sociálnych domov,“ hovorí Martin Ďurík. „V spolupráci s VVÚPS NOVA a, samozrejme, s pani profesorkou Z. Sternovou sme vypracovali vedecké práce o tejto oblasti. Robili sme štandardy pre ministerstvo výstavby, ktoré malo posudzovať tieto stavby. Žiaľ, tento typ stavieb sa na Slovensku stále dostatočne nerozbehol.“

Pre G&D je zaujímavejšie stavať pre bežných ľudí a poskytnúť im kvalitný štandard, než sa dať umordovať pre nejakého snoba na jeho výmysloch. Aj Phillippe Starck povedal, že radšej vyrobí stoličku, z ktorej predá milión kusov po zemeguli, ako posteľ pre Madonnu. „Samozrejme, je to o peniazoch, a keď príde Madonna, tiež ju nevyženiem,“ reaguje M. Ďurík. „Ale ak sa ma pýtate, čo ma viac zaujíma, tak pre mňa je rozhodujúce toto meradlo.“

Architekt v súčasnosti už ani zďaleka nie je len tvorcom konceptov, ktoré si kreslí v azyle svojho ateliéru. Jeho postavenie sa v meniacej spoločnosti mení a posúva ho čoraz viac do manažérskej pozície. „Keď sa chce dnes architekt presadiť a uživiť, tak musí byť zdatný v získaní objednávky, komunikácii, dohodnutí sa na financiách a uskutočnení celej súvisiacej administratívy,“ tvrdí Norbert Gubka. „A potom príde malý sviatok, keď sa zrazu pred nami objaví voľný čas a môžeme tvoriť. V takých chvíľach som ochotný pracovať hocikedy.“
Manažérsky post je najmä o vzťahoch, v ktorých nemusí vyhrávať najinvenčnejší návrh. Do hry vstupuje množstvo faktorov, keď manažérska práca nie je už len o predávaní krásy a pohodlia, ale najmä o funkcii spĺňajúcej nekompromisné ekonomické požiadavky. Nie je škoda, že sa architektúra zužuje len na tento zreteľ? Odpoveď architektov je jasná: „U nás sa začne robiť vysoká architektúra až potom, keď sa nasýti hlad po hypermarketoch a obchodných centrách, naplnia sa obytné domy a sociálne bývanie.“

Inými slovami, toľko kritizovaná kvantita občas prevalcuje kvalitu. G&D však verí stavu, keď príde architekt profesionál, ktorý sa bude zaoberať len tvorbou, a vytvoria sa mu také podmienky, že manažovanie už nebude pre neho prioritou.

„Dnes je architekt síce tvorca trvalých hodnôt, ale navonok je architektúra prezentovaná väčšinou teoretikmi, ktorí s malou obmenou preferujú tie isté mená,“ myslí si Martin Ďurík. „A čo sa týka jeho samotnej práce, tiež to nie je ružové. Investor je niekedy častejšie s murárom ako s architektom, ktorý len strastiplne trvá na svojom riešení.“

Dnes sa nestavia architektúra preto, aby prešla storočiami, ale aby vyhovela trhu. Ani najkrajší dom nemá vyárendované miesto na nesmrteľnosť. Už zajtra môže kúpiť dom nový majiteľ, ktorý príde s vlastnými predstavami.

A Bratislava? Príliš veľa premrhaných peňazí na tuctovú architektúru – česť výnimkám. To je základný názor predstaviteľov ateliéru G&D na prudko sa meniacu tvár slovenskej metropoly.

„Mnohokrát mohlo za tie isté peniaze vzniknúť niečo zaujímavejšie a bližšie človeku ako v skutočnosti,“ hovorí Martin Ďurík. „Samozrejme, je dobré, že veľkými investíciami Bratislava trochu stratila na provinčnosti, ale keďže u nás sú urbanistické generely často ovplyvnené politickými záujmami, tak neexistuje žiadny koncept. Stačí, ak niekto kúpi pozemok so širokými lakťami, a potom napríklad urobí akúkoľvek výšku zástavby. Stačí spomenúť Šancovú ulicu, keď sú vplyvní ľudia kvôli jednej stavbe ochotní zmenšiť pamiatkovú zónu. Príčinou nebol odborný problém, ale samotná stavba – a to všetko sa odohrávalo v subjektívnej rovine.“

„Nepovedal by som, že v Bratislave ide o veľký posun dopredu,“ lakonicky konštatuje Norbert Gubka. „Naraz sa v meste objavilo príliš veľa skla, čo je, možno, aj jednoduchá cesta, lebo fasádne systémy ponúkajú veľké možnosti. Potom sa však budovy zlejú do jednej podoby. Či je v tvare valca, elipsy alebo polgule – každá má navrchu nejakú čapicu, pri masívnom podloží svieti nejaká pergolka, zo zeme blikajú lampy. Je to pekné, ale otázka znie: stačí to?“

Obidvaja však vyzdvihujú parter bratislavského Starého mesta, kde je evidentná snaha po poľudštení. Svoje výrazné stopy tu zanechávajú aj Martin Ďurík a Norbert Gubka.

Výber z realizovaných projektov

1999    Bytové domy – Ivanka pri Nitre
2001    Bepon – Aupark, Bratislava
2001    Rodinný dom – Horský park, Bratislava
2001    Rodinný dom – Koliba, Bratislava
2001    Informačné centrum DEK – Panská ulica, Bratislava
2001    Rodinný dom – Mišíkova ulica, Bratislava
2002    Rodinný dom – Trenčín
2002    Rodinný dom – Hradská ulica, Bratislava
2002    Ministerstvo financií – foyer – Bratislava
2003    Transacty, a. s. – interiér – Röntgenova ulica, Bratislava
2003    Podkrovie – Riazanská ulica, Bratislava
2003    Rodinný dom – Košice
2004    HP – foyer – Bratislava
2004    Siegling – rekonštrukcia – Malacky
2005    Kaviarne IL MARE – Max – Trnava, Poprad
2005    Bytový dom – Pernecká ulica, Bratislava
2005    Materská škola – Lazaretská ulica, Bratislava
2005    Hot Shot – Nám. SNP, Bratislava
2006    Bar Grandes Melones – Laurinská ulica, Bratislava
2006    Bytový dom – Nám. Slobody, Bratislava
2006    Európska komisia – dokumentačné centrum – Bratislava