Kedy bude Slovensko vyzerať ako Švajčiarsko?

Cestovanie mestskou hromadnou dopravou u nás nie je práve najhonosnejší spôsob presunu do práce či za zábavou. Nedá sa odškriepiť fakt, že stav vybraných dopravných prostriedkov je naozaj úbohý, a obvykle nejde len o čistotu samotného vozidla.

Má však aj svoje pozitíva. Chtiac-nechtiac stretnete rôznych ľudí, chtiac-nechtiac si často vypočujete neuveriteľné príbehy, o zvýšenom horizonte na pozorovanie okolia ani nehovoriac (nie každý má na offroada). A v neposlednom rade sa v emhádečke dá nájsť veľa ekobláznov, ktorým nie je úplne ľahostajné, že v kolóne áut vo vedľajšom pruhu sedí v každej rodinnej limuzíne len jeden človek.

V hromadnom dopravnom prostriedku cestuje pestrá sociologická vzorka obyvateľstva. Som presvedčená, že taká jazda verejnou dopravou je istotne ( a nielen na Slovensku) najideálnejší spôsob ako spoznať krajinu a bežných ľudí, ktorí v nej žijú. Zážitky s cestovania miestnou dopravou sú neprekonateľné. Len malá odbočka: moja svokra dodnes spomína na vnútroštátny let v našej kedysi najspriatelenejšej krajine, kde ju niečo neustále štipkalo do pleca. Napokon sa otočila, že tomu bezočivcovi dá lekciu slušného správania, keď zistila, že ju ozobkáva hus, usadená v košíku na kolenách jednej bábušky.

Veru, žiadne nablýskané hotely so spa a welnessom na najvyššom podlaží s výhľadom z vtáčej perspektívy, žiadni vylivrejovaní liftboji a diskrétne chyžné, najlepšou lekciou o živote domorodcov je nechať sa zviesť (autobusom).
 
Autobusová zastávka, najlepšie v hornatom kraji, je jedno z prvých školských zadaní nádejných architektov. Aj my v našom krúžku sme všetok svoj tvorivý potenciál, ešte neošklbaný realitou, vložili do pračudesných sklenených (to aby bolo vidno tie hory) schránok určených pre pospolitý ľud.

Skutočný a nefalšovaný obraz cudzieho kraja sa ukrýva v malých solitérnych stavbičkách dotvorených a spotvorených ľudovou tvorivosťou, zničených pod vplyvom nervóznych čakajúcich na večne meškajúci spoj, ukrývajúcich večnú záhadu v podobe škodoradostne do nenávratna vyškrabaných cestovných poriadkov. Je to prehliadka kultúry prameniacej v najhlbších útrobách (žiaľ, niekedy doslova) undergroundových nezávislákov, doplnená o artefakty z bežného života, teda špaky a ploskačky. Výpovedná hodnota tejto drobnej architektúry je vyššia, než by sme sami chceli a vedeli pripustiť.

K tejto hlbokej úvahe ma priviedol jeden mládenec, ktorý nedávno vystúpil z osemdesiattrojky na Húščavovej. Mierne nabúchaná skulptúra vyliezla z autobusu nesúc dva virtuálne melóny pod pazuchou, v jednej ruke športová kabela. Ida cestou z posilky sa posilnil banánovými sacharidmi a šupa, ktorá dovtedy spôsobne ležala na taške, na zastávke pekne letela do rozrastenej buriny, lebo odpadkový kôš bol prisámbohu dobrých desať metrov opačným smerom. Vivat nositeľka rána!

Takže kedy to bude na Slovensku vyzerať ako vo Švajčiarsku?

Ing. arch. Mária Nováková
autorka je redaktorkou časopisu ASB
foto: Dano Veselský

–>–>