Ján Stempel: Architekt by mal predovšetkým slúžiť
Narodil sa na Slovensku, študoval v Maďarsku, žije, prednáša a tvorí v Čechách. Takmer ideálne východisko na to, aby sa architekt Ján Stempel stal autorom publikácie o architektúre krajín V4. Tá vyšla tohto roku a vyvolala pozitívny ohlas. Ján Stempel je však najmä praktizujúcim architektom, ktorý tvrdí, že architekt je predovšetkým služobník.
Architekt by mal naplniť potreby investora a miesta, kde sa stavba nachádza, a snažiť sa o to, aby jeho domy boli premyslené.
Toto je vaša predstava dobrej architektúry?
Áno, a usilujem sa vysvetliť aj mojim študentom, že architekt by si nemal namýšľať, že je niekým výnimočným; zdôrazním slová architekta Hubáčka – mal by predovšetkým slúžiť. Prirovnal by som to k pekárovi, ktorý pečie chleba pre ľudí, a nie na výstavu. Musí sa snažiť, aby jeho produkt nasýtil, a pritom aj chutil – o tom by mala byť aj architektúra.
Architekt by však pri službe ľuďom asi nemal strácať svoj názor.
Určite, ale mal by ho presadzovať v rozumných dávkach. Každý z nás sa snaží dať zo seba čo najviac, ale vo výsledku to nesmie prevládať. Mal by dominovať účel, na ktorý je daný objekt určený. Často sa totiž stáva, že architektom viac záleží na tom, aby ich „barák“ bol v časopise, než na spokojnosti klienta. A práve v tom si, podľa mňa, mýlia úlohu architekta.
Prácu architekta ste prirovnali k pekárovi. Vraj ste tiež uvažovali o kuchárskom remesle. Je to pravda?
Čiastočne. Keď som končil gymnázium, tak som si mal na prihlášku napísať dve vysoké školy, na ktoré chcem ísť. Na prvé miesto som si dal architektúru a na druhé kuchára. Všetci si zo mňa uťahovali, že na kuchára nie je vysoká škola. Ja som však bol rozhodnutý, že v prípade neúspechu pôjdem na učňovku. No nakoniec z toho zišlo, aj keď dodnes veľmi rád varím a taktiež rád obidve profesie porovnávam, lebo v oboch profesiách je prítomná veľká miera kreativity.
U kuchára je tá sloboda hádam predsa len väčšia…
To áno, ale tiež sa musí snažiť o vyvážené chute, aby jeho jedlo ľuďom chutilo. Navyše, ako kuchár to máte na krku len sám, nikto vám do vašej prípravy „nekecá“ a môžete naplno ukázať, čo je vo vás. Proces architektonickej tvorby ovplyvňuje oveľa viac momentov. Architekt je ako režisér všetkých činností a musí so svojou stavbou absolvovať často strastiplnú cestu rôznymi schvaľovacími procesmi… Osobne mi však stačí, keď stavba je dobrá a nič sa na nej nepokazí. V našich podmienkach je totiž takmer nemožné postaviť vynikajúci dom.
Vaše návrhy domov sa nedajú označiť ako tvarová exhibícia. Môže byť minimalistická architektonická forma esteticky príťažlivá?
Zatiaľ zákazky mám, takže moje domy asi ľudí oslovujú. To, že si klienti vyberajú dobrých architektov, je, myslím si, aj vďaka zvýšenej pozitívnej propagácii architektúry v médiách, a to najmä v porovnaní s minulosťou. To je však aj naša úloha – propagovať dobré výsledky, ktoré sa časom dostanú aj k bežným ľuďom. V Česku je už napríklad úplne samozrejmé, že v prílohách najčítanejších novín sa objavujú recenzie rôznych stavieb.
Mala by architektúra aj provokovať?
Určite by nemala nechať ľudí ľahostajných, ale to neznamená, že by nemala byť dobrá.
Aj vy radi provokujete?
Snažím sa napĺňať pojem dobrej architektúry, o ktorej som hovoril. Preto ku každej stavbe pristupujem s určitou dávkou pokory, s ohľadom na dané miesto a potreby klienta. Ani vo sne mi nenapadne robiť niečo prvoplánovo kontroverzné.
Prečo? Cítite zodpovednosť?
Zodpovednosť je asi najťažším prvkom architektovej práce. Pri jedle ide o chvíľkovú záležitosť, ale so stavbou sa musí počítať na dlhé desaťročia. Keď si človek túto zodpovednosť uvedomí, tak k objektu môže pristupovať len s veľkou pokorou. Dom musí na danom mieste obstáť nielen po technickej, ale aj po morálnej stránke. Občas sa mi však zdá, že výtvory niektorých architektov hraničia až s drzosťou. Svoj výtvor len niekam zasadia a po vyfotografovaní a uverejnení v časopisoch sa už o to, ako klientovi slúži, radšej nezaujímajú.
Viete si predstaviť, že aj vaše stavby morálne zostarnú a zbúrajú ich?
Určite áno, dokonca mám aj praktickú skúsenosť. Minulý rok nám zbúrali česko-slovenský pavilón postavaný pre Expo v Seville 1992. Po ukončení výstavy Španieli pavilón odkúpili a zriadili si v ňom projekčnú kanceláriu, no teraz po šestnástich rokoch ho zlikvidovali. Proces búrania je možné dokonca sledovať na internete. Občas si to pustím.
Vadí vám to?
Viete, že ani nie – možno, že tam bude stáť niečo krajšie. Svojimi domami si rozhodne nerobím pamätníky, to si mohli dovoliť iba faraóni. Je preto niekedy až smiešne, ako sa architekti boja, keď im do ich domu niekto zasahuje. To je predsa život. Ak to niekto chce inak, tak prečo nie. Tento prístup však prináleží len klientom. Architekti by mali pristupovať k práci svojich kolegov s pokorou a hlavne presvedčiť investora, že prestavbu by mal navrhnúť pôvodný architekt.
V súčasnosti máte spoločnú kanceláriu s architektom Janom Tesařom. Aké sú vaše ambície?
Jan bol kedysi mojim študentom a vzájomná spolupráca nám vyhovuje. Samozrejme, teraz ide o rovnocenný vzťah, v ktorom sa snažíme rovnakou mierou prispievať k našej tvorbe. Nemám už ambície realizovať veľké projekty, to už mám za sebou, ale chcem si pohrať s architektúrou a nenechávať si vysávať energiu investormi veľkých akcií. Tým ale hovorím len za seba. Jan by si určite nejeden veľký projekt skúsil. Myslím, že kombinácia mladíckeho elánu až nerozvážnosti so skúsenosťami staršieho prinesie svoje ovocie. Jedno máme určite spoločné: chceme sa prezentovať dobrými domami.
Ktorú fázu projektovania máte najradšej?
Všetky, pravda, až na rokovanie s úradmi, pretože tam sedia väčšinou nekompetentní ľudia. Sám to najlepšie vidím v škole. Tí najlepší idú do praxe, projektujú a otvárajú si vlastné kancelárie. Tí slabší idú do kancelárie iných architektov alebo do stavebných firiem a tí, ktorí sú k ničomu, si idú sadnúť na úrad a hádžu polená pod nohy tým schopným. Česť výnimkám, ktorí pochopili, že aj oni sa môžu prezentovať skvelou stavbou, ku vzniku ktorej prispeli.
Zastavme sa teda pri okolitých krajinách V4, s ktorými máme veľa spoločné. Ako to vyzerá u nich po architektonickej stránke? Aký bol hlavný cieľ vašej knihy?
Dovolím si tvrdiť, že v tomto priestore sa orientujem pomerne dobre, a zistil som, že ľudia v tomto regióne nemajú povedomie o architektúre svojich susedov. Preto som sa rozhodol predstaviť im (a nielen im) v kocke najvýznamnejšie diela v jednotlivých krajinách za ostatných osemnásť rokov – teda po zmenách spoločenského režimu. V každej krajine som oslovil odborníka na danú problematiku, ktorého som požiadal, aby opísal architektonickú scénu za toto obdobie.
Podarilo sa naplniť tieto predstavy?
Myslím, že áno. Zmyslom však nebolo ukázať len tie najlepšie stavby, ale upozorniť na trendy v jednotlivých krajinách. Možno sa kniha dala urobiť aj iným spôsobom, ale spoločne sme sa rozhodli pre koncepciu, ktorá poukazuje na rôzne prístupy v architektúre.
Rodinná vila (vizualizácia), Konopiště pri Prahe, 200 – spoločne s Janom Tesařom
Ako vyzerajú architektonické špecifiká v jednotlivých krajinách?
V porovnaní všetkých štyroch scén vychádza akoby najkompaktnejšie a najvýraznejšie maďarská architektúra. Na Slovensku i v Česku sa architekti snažili viac priblížiť k svetovým trendom, ale k takým, ktoré sú im svojou povahou bližšie. Napríklad k švajčiarskej, holandskej či k španielskej architektúre. Menej sa inšpirujú americkou architektúrou. Na tú sa zase viac orientujú Poliaci, a aj preto sa mi zdá, že ich scéna nie je až tak výrazná.
Prečo je maďarská scéna najvýraznejšia?
Určite aj preto, lebo chcú byť svoji a stále sa im to aj darí. Darilo sa im to už aj v predošlom období, keď sa Imre Makovecz prezentoval veľmi originálnou architektúrou. Problém je však v tom, že následne mal veľa plagiátorov, ktorí sa snažili robiť veľmi podobné veci. Žiaľ, zväčša išlo len o bezduché napodobneniny a bola z toho len fraška. A hoci neskôr nastalo v Maďarsku obdobie stagnácie, v ostatnom období je architektúra opäť na vzostupe a stavia sa tam veľa dobrých domov.
Ako vyznieva stredoeurópska architektúra v rámci širšieho európskeho kontextu?
Páči sa mi, že v mnohých krajinách – v Rakúsku, Švajčiarsku, Španielsku, Holandsku – začínajú prevládať charakteristické prvky jednotlivých krajín. Európska únia mnohé veci unifikuje, ale práve v architektúre sa stretávame so zreteľnou reakciou na globalizácii. Už keď otvorím časopis, tuším, z ktorej krajiny dom pochádza. Aj Česi sa snažia byť v architektúre medzinárodní, ale vždy si zachovávajú prvky jednoduchosti a prísnosti (ako to tvrdí R. Švácha), ktoré sú zakorenené v českom národe. Na rozdiel od Slovenska, kde je to občas „hurá systém“. Namiesto toho, aby sa uberalo, tak sa pridáva. Je pravda, že v Česku sa zase niekedy uberá až príliš.
Aké je postavenie architekta v týchto krajinách?
V porovnaní so zahraničím to u nás nie je žiadna veľká sláva. Napríklad vo Švajčiarsku je rebríček profesií nasledovný: na čele stojí doktor, potom učiteľ, kňaz a nad nimi architekt. To je pre nás až neuveriteľné, pretože my sme ďaleko pod doktorom, pričom medzi nami je ešte veľa ďalších profesií. Inou chybou je, že v krajinách V4 si každý myslí, že je architekt. Ľudia si neuvedomujú, koľko je za tým práce, kým niečo vymyslíme. A to vôbec nezáleží od veľkosti domu. Naopak, čím je jednoduchší, tým viac si vyžaduje práce.
Ján Stempel (nar. 1959, Spišská Sobota, Slovensko) vyštudoval Fakultu architektúry Technickej univerzity v Budapešti. V rokoch 1984 – 1991 pracoval v libereckom ateliéri SIAL. V rokoch 1991 – 2004 bol spolumajiteľom architektonickej kancelárie A.D.N.S. v Prahe.
V súčasnosti pracuje vo vlastnej architektonickej kancelárii a vyučuje na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Venuje sa projektom novostavieb a rekonštrukcií doma i v zahraničí – navrhol napríklad česko-slovenský pavilón na svetovú výstavu v Seville (1992), z jeho dielne pochádza aj obnova Obecného domu v Prahe – secesnej pamiatky (1997), štúdiový dom Českého rozhlasu v Prahe (2000) a ďalšie. Je nositeľom rady architektonických ocenení. Je autorizovaným architektom, členom redakčných rád časopisov Arch a Stavba.
Ľudo Petránsky
Foto: archív Jána Stempela
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
