Partner sekcie:
  • Stavmat
  • Protherm
  • HELLA

Dodatočná mechanická hydroizolácia

dodatocna mechanicka hydroizolacia

Odstránenie nadmernej vlhkosti zo stavebných konštrukcií je jednou z najťažších a najčastejších úloh súčasnej ­stavebnej praxe. Existuje viacero technológií sanácií, pričom každá má špecifický spôsob zhotovenia a rozdielny princíp pôsobenia. Konečnému návrhu konkrétnej hlavnej sanačnej technológie tak predchádza zložitý výber založený na vopred vykonaných prieskumoch.

Technológie vytvorenia dodatočnej mechanickej hydroizolácie a technológie vytvárania tesniacich a hydrofobizačných clôn sú najčastejšie používané opatrenia na odstránenie vzlínajúcej vlhkosti. Ide o radikálne opatrenia, ktorými sa vytvorí priama bariéra proti kapilárnemu vzlínaniu zemnej vlhkosti.

Dodatočná mechanická hydroizolácia
Princípom technológie dodatočnej mechanickej hydroizolácie je vloženie hydroizolačnej vrstvy do konštrukcie, ktorá zabraňuje vzlínaniu vlhkosti. Ako izoláciu možno použiť asfaltované pásy, fólie a dosky na báze plastov, antikorové plechy a vodotesné izolačné malty. Vloženú izoláciu je dôležité prepojiť z vnútornej strany muriva s vodorovnou izoláciou podlahy, prípadne so zvislou izoláciou steny, inak systém stráca účinnosť.

Návrh realizácie by mal obsahovať statický posudok stability stavby, ktorý je podkladom na vypracovanie technologického postupu sanácie muriva.

Do skupiny technológií vytvorenia dodatočnej hydroizolácie patrí:

  • podrezanie muriva ručnou pílou, reťazovou pílou a diamantovým lanom,
  • premurovanie hydroizolačnej škáry,
  • zarážanie plechov.

Podrezávanie muriva
Objekt sa rozdelí na jednotlivé pracovné zábery a úseky podrezávania. Stanoví sa výška podrezávania s prihliadaním na umiestnenie inžinierskych sietí. Na základe druhu muriva a hrúbky stien sa určí vhodný druh píly, ktorou sa bude podrezávanie realizovať.

V mieste vkladania dodatočnej izolácie sa odstráni omietka. Podrezáva sa po úsekoch s dĺžkou maximálne jeden meter, drážka sa vždy prečistí. Hydroizolácia sa vsunie tak, aby sa zabezpečilo vzájomné prekrytie jednotlivých pásov v šírke 10 až 15 cm. Ako izolácia sa používa asfaltovaná lepenka s pevnou vložkou, prípadne hrubšia fólia na báze PVC (najčastejšie sa používa fólia Penefol 750). Ďalším krokom je natlčenie plastových klinov do škáry medzi izoláciu a vrchnú plochu rezu. Kliny sa vtĺkajú za sebou v celej hrúbke muriva v osovej vzdialenosti približne 20 až 30 cm na základe statického posudku a ich únosnosť je 250 až 500 kg/cm2. Po vložení izolácie a podklinovaní sa škára vypĺňa špeciálnou cementovou expanznou zálievkovou maltou. V úsekoch po 80 až 100 cm sa do podrezávaného úseku steny vložia injektážne rúrky. Cez injektážne rúrky sa do konštrukcie pomocou injektážneho zariadenia vstrekuje zmes piesku a cementu v pomere 20 : 80 zmiešaná s plastifikátorom pod tlakom 0,1 MPa. Po zatvrdnutí sa rúrky zrežú v rovine povrchu steny.

Metódu podrezania možno použiť na sanáciu muriva s hrúbkou do 130 cm. Ak hrúbka muriva neprekročí 50 cm, možno kombinovať vkladanie izolácie s maltou, prípadne vtláčať maltu do škár až po vyhotovení omietky.
Pri murive z pálených a nepálených tehál sa na rezanie používa reťazová strojová alebo ručná píla. Ručnou pílou sa podrezáva murivo s hrúbkou 30 až 45 cm na úsekoch približne jeden meter. Rez sa vedie v ložnej škáre medzi tehlami. Pri kamennom a zmiešanom murive sa na podrezanie používa diamantové lano, ktoré poháňajú vodiace kladky pripevnené na stenu.

Premurovanie hydroizolačnej škáry
Táto náročná metóda sa používa pri tehlovom murive a murive z tvárnic. Jej princíp spočíva vo vybúraní steny po jednotlivých otvoroch so šírkou 75 až 120 cm, a to do výšky 4 až 6 vrstiev tehál nad úrovňou predpokladanej novej izolácie a dve vrstvy tehál pod jej úrovňou. Šírka pilierov medzi otvormi musí byť minimálne 60 až 90 cm. Ak je múr tenší ako 60 cm, vybúravajú sa otvory z jednej strany, ak je hrubší, tak z oboch strán. Búrať sa začína v rohoch a potom pod medziokennými piliermi. Do vybúraných otvorov sa najskôr vyhotoví nový základ z tehál, následne sa vkladá hydroizolácia na báze polyetylénovej fólie s hrúbkou 1,2 až 2 mm alebo z asfaltovaných pásov.

Zarážanie plechov
Nehrdzavejúce antikorové oceľové plechy s veľkou pevnosťou sa zarážajú do škáry muriva s pomocou špeciálneho strojového lisu – pneumatickým príklepom. Zotrvačnosť hmoty múru a krátkosť úderov zabraňujú posunu muriva v smere nárazov. Dosky sa musia čiastočne prekrývať. Zarážanie sa používa tam, kde nehrozí poškodenie okolitých konštrukcií. Uplatnenie tejto technológie si vyžaduje dostatočný prístup k murivu – minimálne jeden meter plus šírka muriva. Výška zarážania je minimálne 2 cm od zeme, omietku v okolí treba otĺcť. Dosky musia presahovať murivo o 2 až 5 cm, aby sa na ne mohla napojiť ďalšia izolácia.

Tesniace a hydrofobizačné clony
Podstata technológií spočíva vo vytvorení clony chemicky aktívnou látkou, ktorá obmedzí alebo úplne zastaví vzlínanie vlhkosti do konštrukcie. Injektážna látka (najčastejšie na báze silikónu, silikátov, vodného skla, polyuretánu, organokremičitých zlúčenín a podobne) sa vstrekne do vopred vytvorených vrtov pomocou tlaku (tlaková injektáž) alebo beztlakovo (infúzia).

Pred samotnou injektážou sa povrch muriva musí dôkladne očistiť. Kompresorovými alebo elektrickými vŕtačkami sa vytvoria otvory, ktorých veľkosť a osová vzdialenosť je určená technológiou použitého chemického prvku. Zvyčajne sa však priemer vrtov pohybuje v rozpätí približne 10 až 12 mm a ich osová vzdialenosť v rytmických intervaloch 20 až 30 cm. Hĺbka vrtu, počet radov a ich sklon závisia od tvaru pôdorysu, výškových pomerov a iných stavebných súvislostí. Vrty sú kratšie o 8 až 10 cm, ako je hrúbka muriva (kolmá vzdialenosť od protiľahlej steny), a ich sklon sa pohybuje v rozpätí od 0 až do 90°. Zvyčajne sa však realizujú vrty pod uhlom v rozpätí od 0 do 45°. Ak nie je zrejmá hrúbka muriva, odporúča sa vykonať prieskumný vrt celou hrúbkou muriva [1].

Po vyčistení sa otvory napúšťajú roztokom založenom na rôznych chemických bázach, ktoré sa riedia vodou alebo alkoholom. Okrem toho sa do roztokov pridávajú rôzne prísady, ktoré zvyšujú pevnosť muriva v tlaku a majú fungicídne alebo hydrofobizačné účinky.

Beztlakové napúšťanie – infúzia
Využíva sa pôsobenie gravitačnej sily, prípadne sorpčných síl v murive. Je to menej vhodný spôsob napúšťania vrtov, keďže malý tlak nemusí stačiť na preniknutie injektážnej látky do muriva.

Vrty sa dajú naplniť individuálne alebo skupinovo. Pri individuálnom plnení sa samostatné nádobky napoja hadicou na vrty. Skupinové beztlakové plnenie sa realizuje napríklad tak, že sa po obvode muriva vyseká drážka s prierezom približne 5 až 8 cm, z ktorej sa vyhotovia vrty do muriva. Na čelnej strane drážky sa vytvorí súvislá vyvýšenina z malty, vďaka ktorej vznikne žliabok. Ten sa naplní kryštalickou tekutinou až po horný okraj vyvýšeniny, čo sa opakuje tri- až štyrikrát. Žliabok možno nahradiť plechovým žľabom. Pri skupinovom napĺňaní je kontrola priebehu napúšťania vrtov pomerne náročná, preto musia mať vrty potrebný uhol sklonu vrtov a musia byť dôkladne vyčistené [2].

Tlakové napúšťanie – injektáž
Na vytvorenie tlaku sa používa špeciálne strojové vybavenie, schopné vyvinúť tlak do 0,1 MPa. Takáto injektáž sa dá pomerne presne kontrolovať, veľký tlak zabezpečí preniknutie injektážnej látky do muriva v celom rozsahu vrtu.

Hodnotenie technológií
Dodatočná mechanická ­hydroizolácia

Technológia vytvorenia dodatočnej mechanickej hydroizolácie patrí medzi najspoľahlivejšie izolačné opatrenia. Čas izolačného pôsobenia závisí od použitých materiálov. Realizačnými obmedzeniami sú hrúbka a druh muriva (riziko zlyhania technológií pri veľkých hrúbkach vlhkých konštrukcií). Pre túto technológiu je príznačná značná náročnosť na manipulačný priestor – potrebný prístup z oboch strán sanovanej konštrukcie. Nevýhodou je aj vysoká prácnosť a veľká spotreba stavebných materiálov (pri premurovaní hydroizolačnej škáry). Metóda nie je vhodná na sanáciu historických stavieb. Ide o radikálny zásah do konštrukcie, čo má vplyv na jej stabilitu. Nevhodné umiestnenie dodatočnej hydroizolačnej vrstvy môže spôsobiť degradáciu muriva pod touto vrstvou vplyvom zvýšeného výskytu vlhkosti. To je nebezpečné najmä pri murive vystavenom pôsobeniu mrazu. Akýkoľvek chybný krok pri realizácii môže byť príčinou zlyhávania konštrukčného systému.

Tesniace a hydrofobizačné clony
Účinnosť technológie vytvárania tesniacich a hydrofobizačných clôn závisí od projekčného návrhu a odbornej realizácie. Pred sanáciou treba vykonať podrobnejší prieskum konštrukcie. Táto technológia má obmedzené možnosti použitia pri vysokej vlhkosti a menšej pórovitosti muriva. Pri nedostatočnom vyčistení vrtov môže napúšťacia látka preniknúť na nežiaduce miesta. Čas pôsobenia použitých materiá­lov je otázny. Metóda sa vyznačuje menšími nárokmi na manipulačný priestor (možnosť realizácie z jednej strany konštrukcie).

Porovnanie technológií
Z hľadiska ceny predstavuje vytvorenie dodatočnej hydroizolácie pri rovnaných podmienkach realizácie lacnejšiu technológiu.

Technológia dodatočnej mechanickej hydroizolácie sa hodnotí ako dlhodobo najspoľahlivejšia a najúčinnejšia (účinnosť 99 %). Pri technológiách vytvárania tesniacich a hydrofobizačných clôn sa laboratórna účinnosť pohybuje v rozpätí od 40 do 98 %. Hodnota účinnosti závisí od použitých injektážnych roztokov. Miera účinnosti je v reálnych podmienkach nižšia ako v laboratórnych.

Realizácia injektážnych clôn je časovo približne rovnako náročná ako technológia zarážania oceľových plechov. Podrezávanie je z hľadiska času náročnejšie.

Najvyššiu záručnú lehotu majú technológie vytvárania mechanickej hydroizolácie.

Pri návrhu vhodnej technológie treba zohľadniť viaceré faktory, medzi ktoré patrí napríklad prístup ku konštrukciám, dispozícia objektu, správna voľba detailov (križovanie s inžinierskymi sieťami, napojenie izolácie rôznych výškových úrovní). V prípade komplikovanejších podmienok ponúkajú väčšiu variabilitu technológie vytvárania tesniacich a hydrofobizačných clôn.

Záver
Vo všeobecnosti možno povedať, že porovnávané technológie (technológie vytvorenia dodatočnej mechanickej hydroizolácie a technológie vytvárania tesniacich a hydrofobizačných clôn) patria v súčasnosti v oblasti sanácií, a to konkrétne pri odstraňovaní vzlínajúcej vlhkosti, k najpoužívanejším.

Žiadnu technológiu zo skupiny radikálnych opatrení nemožno pred druhou vyzdvihnúť ani odsúdiť. Každá má svoje klady aj zápory. V každom prípade by sa však konečné rozhodnutie o výbere konkrétnej technológie malo zveriť do rúk odborníkov.

TEXT: Ing. Zuzana Prídalová, doc. Ing. Michal Božík, PhD.
FOTO: PBSan, archív autorky

Ing. Zuzana Prídalová je externou doktorandkou na Stavebnej fakulte STU v Bratislave.

Doc. Ing. Michal Božík, PhD., pôsobí na Katedre technológie stavieb Stavebnej fakulty STU v Bratislave.

Literatúra
1.    Lipták, T.: Dodatočné odstraňovanie vlhkosti zo stien budov. Bratislava: Alfa, 1988.
2.    Makýš, O.: Technologie renovace budov. Bratislava: JAGA group, 2004.
3.    Balík, M.: Vysušování zdiva I. – III. Praha: Grada, 1995 – 2002.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.