Bez energií prežijeme, bez vody nie

Naše domy sú ako človek sediaci na ceste, na ktorého sa rúti rozbehnutý kamión. Ďaleko za kamiónom ide aj cyklista. Človek sediaci na ceste sa sústredí na cyklistu, aby sa mu vyhol, prípadne aby zrážka s ním bola čo najmenej bolestivá, no oveľa bližší kamión si nevšíma. Rútiaci sa kamión symbolicky predstavuje problém nedostatku pitnej vody a cyklista problém nedostatku energií.

Dnes už niet pochýb o tom, že skôr ako energetickú krízu, zažijeme krízu spôsobenú nedostatkom pitnej vody. Vieme, že bez vody neprežijeme (stret s kamiónom), no bez energií žiť dokážeme, možno trošku bolestivo, ale dokážeme (náraz s cyklistom). Prijímame prísne energetické limity na domy (všímame si cyklistu v diaľke), no pitnej vody môžeme minúť koľkokoľvek, dokonca ňou splachujeme toalety (veľmi blízky rútiaci sa kamión si vôbec nevšímame).

Žiaľ, toto sú neúprosné fakty. Hrozby, ktoré nás v najkratšom časovom horizonte môžu zabiť, neriešime. Riešime problémy, ktoré sú z pohľadu prežitia či ekológie menej prioritné, sú však prioritou z pohľadu ekonomík, tržieb a biznisu.

Prečo nám nevadí splachovanie pitnou vodou?

Väčšina z nás negatívne vníma výrub dažďových pralesov, no väčšie barbarstvo, splachovanie toaliet pitnou vodou, berieme ako normálnu a bežnú, vôbec nie negatívnu vec. Keď každý deň v našom dome či byte splachujeme, nemihneme ani brvou.

Na konferenciách a sympóziách riešia profesori a vedci energetickú, uhlíkovú aj vodnú krízu a potom idú na WC a s pokojným svedomím za sebou spláchnu pitnou vodou. Stále v súčasnosti trestuhodne staviame a kolaudujeme domy so splachovacími toaletami.

Afričan považuje splachovanie WC pitnou vodou za barbarstvo, nám to príde normálne. Stavbu zjazdoviek v Tatranskom národnom parku považujeme za barbarstvo, no J&T to príde normálne. Dôvod, prečo nevnímame naše necitlivé zaobchádzanie s tekutinou, vďaka ktorej žijeme, je jednoduchý.

Prestali sme cítiť (a súcitiť) s okolím a presunuli sme pozornosť od živých vecí k tým neživým. Iba ak sme necitliví, môže nás viac ako pitná voda, utrpenie zvierat či čistota prírody trápiť vybitý telefón, oblečenie, auto, dom. Uprednostňujeme neživé pred živým.

Živé vs. mŕtve

Ľudské „neživé – mŕtve“ výtvory (dom, auto, mobil…) stoja v porovnaní s prírodou presne na opačných póloch energetickej aj odpadovej bilancie. Už pri stavbe domu potrebujeme dodávať energiu a materiály, vznikajú odpady a znečistenie, pričom každým okamihom ľudské výtvory degradujú, rozpadajú sa. Dom treba stále udržiavať (natierať bránu, interiér, vymeniť pokazený kotol, vyčistiť komín, kontrolovať a „repasovať“ výťah atď.).

Príroda je, naopak, bezúdržbová a bezodpadová, pričom jej energia ako celku stále narastá. Od okamihu zasadenia semiačka stromu energia stromu rastie. Dlhé roky nám bude poskytovať čerstvý vzduch, chladivý tieň, chutné ovocie, hrejivé drevo. Po odlomení konára funguje strom ďalej – bez opráv, bez odpadu, bez dodávky energií, bez problémov.

Čo je dôležité

Dom so záhradou či roľou, ktorá poskytovala obživu, sme postupom času vymenili za dom s okrasnou záhradou alebo byt. Rastliny, zvieratá, pestovanie potravy a celkovo príroda nám zišli z očí. Presunuli sme našu pozornosť iným smerom. Skromný dom nahradil väčší dom, plný mnohých vecí a spotrebičov. Postupne, pomaličky sme preniesli pozornosť od dôležitých vecí k nedôležitým.

Dom sa stal veľmi dôležitým. Štatisticky minieme najviac zarobených peňazí na splátku hypotéky a platenie účtov za bývanie. Dom, resp. bývanie sa stalo symbolom ťarchy práce, splácania účtov a hypotéky na celý život. Bez nadsadenia môžeme povedať, že „kde a ako bývame“ určuje aj to, ako žijeme.

Žiadny tvor v prírode pritom nemusí pracovať na svoj príbytok tak tvrdo a dlho ako človek. Zvieratá vedia, čo je pre ne dôležité a čo nie. Lev nebude celý deň loviť, aby úlovok predal a kúpil si zlatú retiazku alebo vymenil starý iPhone za nový. Zvieratá vedia, že príroda im poskytne všetko dôležité, obživu, materiály na hniezdo či priestor na noru, a navyše úplne zadarmo.

My sme na túto veľmi podstatnú vec „zabudli“. Pre spoločnosť riadenú ziskom je nevýhodné, aby si ľudia pestovali potraviny, sadili stromy, aby vedeli samostatne žiť – kto by potom pracoval vo fabrikách? Z pohľadu ekonomiky je dôležité, aby ľudia uprednostňovali nedôležité veci pred dôležitými.

Ak nás začne bolieť chrbát („zasvieti nám kontrolka“, že máme unavené a preťažené telo), nejdeme na masáž alebo si pár dní neoddýchneme, ale pracujeme ďalej. Ak nám zasvieti kontrolka prázdnej nádrže v aute, nádrž rýchlo dočerpáme. Naše zdravie je krásny príklad toho, ako sme si pomýlili dôležité a nedôležité veci.

Ľudské telo je nástroj nášho tvorivého vedomia, ktorým sa prejavujeme v zjavenom svete, preto udržiavať tento „nástroj“ a jeho zdravie by malo byť našou najvyššou prioritou. Akúkoľvek prácu nedokážeme plnohodnotne vykonávať, ak máme pokazený nástroj (ak ma v živote napĺňa maľovanie obrazov, no presilím si ruky, nebudem môcť maľovať).

My však často pracujeme v zamestnaní, prepíname sa, vyčerpáme sa, aby sme zarobili peniaze na veci, ktoré často ani nepotrebujeme, resp. plnohodnotne nevyužívame. Principiálne má akákoľvek neživá vec nižšiu dôležitosť ako naše zdravie.

Kamarátom sa chválime novým telefónom, oblečením, autom, pozývame známych na kolaudáciu domu, no len veľmi zriedka sa chválime tým, že sme si dopestovali vlastné jedlo bez chémie, že sme zasadili mladé stromy, vyčistili rieku alebo les od odpadkov. Chválime sa neživými vecami zabíjajúcimi život a veci život podporujúce nás nezaujímajú.

Zodpovednosť

Nepestujeme si vlastné jedlo a nestaviame si svojpomocne jednoduchý domček, radšej pracujeme v zamestnaní a prácou platíme za potraviny a dom. Základné životné potreby, vodu, jedlo a strechu nad hlavou nemáme vo svojich rukách, a tak často musíme pracovať v zamestnaní viac, ako by sme chceli, v zamestnaní, ktoré mnohých z nás nebaví, a to všetko len preto, aby sme mohli platiť –
kupovať potraviny, platiť splátku hypotéky, účty atď.

Dôležité veci, vďaka ktorým žijeme, máme v rebríčku priorít na veľmi nízkych priečkach, zatiaľ čo nedôležitým veciam venujeme prílišnú, často chorobne prehnanú pozornosť. Vzdali sme sa zodpovednosti za svoj život. Za naše prežitie, kvalitu potravín, naše zdravie je už zodpovedný zamestnávateľ, obchody s potravinami, banka…

Ak reťazce, trhy či obchody s potravinami budú predávať krásne zabalený „hnoj“, budeme ho konzumovať. Vo svojich rukách však máme to, či si toto jedlo zohrejeme v smart mikrovlnnej rúre, alebo uvaríme na modernej indukčnej doske. Podobne si pizzu môžeme pohodlne objednať cez internet a vo vlastných rukách máme dokonca aj výber banky na hypotéku.

Človek podvedome cíti, že nemá svoj život vo svojich rukách, čoho dôsledkom je nesmierny strach. A tak sa bojí všetkého navôkol. Vonku môže nebezpečenstvo prísť z mnohých smerov. Najbezpečnejšie je tak v našom dome, tam všetko poznáme a nebezpečenstvo je minimálne. Podvedome sa stali domy našimi hradmi, útočiskami, celou, väzením.

Vo väzení sa nikto nedostane z ciel von, ale rovnako sa nedostane ani nikto dovnútra. Aby sa nám v našich celách (domoch) žilo čo najviac pohodlne, dom si čačkáme a vylepšujeme. Máme umývačku riadu, sušičku, robotické vysávače a mnoho iných vecí, ktoré nám šetria čas. Čas, ktorého máme málo, pretože najviac času trávime v zamestnaní, aby sme si mohli dovoliť potraviny, dom a veci, ktoré nám „šetria čas“.

Podvedome cítime, že ak prídeme o zamestnanie, nebudeme mať čo „žrať“ a ani kde bývať. A tak zo strachu hromadíme a súperíme. Máme plnú chladničku potravín, ktoré sa často pokazia skôr, ako ich stihneme skonzumovať (štatisticky sa vyhodí tretina potravín).

Strach nám však nezaženie ani vysoký plot a kamery, ani vysoké úspory v banke. Súperíme s ostatnými, chceme mať všetko pre seba. Nevieme sa podeliť ani len o jablko. Červivé jablko však dokáže nasýtiť človeka aj motýľa, húsenicu a červíka, stačí len červivú časť vykrojiť.

Dom plnohodnotne nevyužívame

Tretinu života prespíme. Ďalších približne osemnásť rokov života strávime prípravou na zamestnanie štúdiom na školách. Napokon pracujeme osem hodín denne a viac (počas 40 rokov), a to najmä aby sme mali dom – bývanie. Štatisticky tak v bdelom stave využívame svoj dom len niekoľko percent svojho života, no podriaďujeme mu jeho najväčšiu časť.

Z tohto pohľadu sa javí, že bývame v bytoch či domoch, ktoré náležite nevyužívame. Výborným príkladom sú dôchodcovia bývajúci vo veľkom byte alebo dome po tom, čo od nich odišli deti. Nie je pritom dôležité, či sú títo dôchodcovia ekonomicky zdatní na „živenie“ takejto veľkej nehnuteľnosti, ale principiálne ju fyzicky nevyužívajú, neobývajú jednotlivé miestnosti a pod.

Štatisticky sa s veľmi podobnou situáciou stretneme aj pri veciach, spotrebičoch a priestoroch vo svojich domoch. Často ani netušíme, koľko a aké veci v dome máme, a nieto ešte, kedy sme ich naposledy používali (využívali).

Keďže je moderná spoločnosť založená na zisku a tržbách a nie na kvalite života ľudí, sme vychovaní (pretože je to ekonomicky výhodné) splachovať pitnou vodou, dovážať potraviny cez polovicu zemegule, vykurovať v domoch aj garáže, chodby a schodiská či iné miestnosti, ktoré vôbec nevyužívame.

Sme naučení pracovať, kupovať, konzumovať – míňať. Neučíme sa, ako žiť tak, aby sme museli chodiť do zamestnania čo najmenej. Ako stavať a užívať dom, aby sme mali čo najnižšie náklady. To je veľmi logické. Ak by sme začali žiť tak, že by sme míňali len toľko, koľko skutočne potrebujeme (to neznamená, že všetci potrebujú rovnako), že by sme vlastnili len toľko vecí, koľko skutočne dokážeme užívať, ekonomiky by skolabovali.

Radosť by však mali zvieratá, príroda a celkovo planéta Zem. Nikto nás nenúti používať TV namiesto rádia, autá namiesto bicyklov, pestovať umelý trávnik alebo okrasnú záhradu namiesto potravín, či kupovať vodu v plastových fľašiach, keď nám tečie porovnateľne kvalitná doma z kohútika.

Ak si uvedomíme tieto súvislosti a budeme ich chcieť zmeniť, musíme zobrať zodpovednosť za svoj život naspäť do vlastných rúk. Ak tak urobíme, budeme zodpovední za to, čo konzumujeme, kde a ako bývame, dokonca aj za naše zdravie a šťastie. Nebudeme môcť už nikoho obviňovať za naše choroby, zlú prácu, vysoké účty, nekvalitné potraviny alebo znečistené životné prostredie.

Vďaka zodpovednosti rýchlo zistíme, že naše zdravie je silne závislé aj od zdravia nášho okolia, takže k nemu ani k sebe nebudeme takí necitliví. Po rozpoznaní skutočne dôležitých vecí od nedôležitých začneme bývať v takých domoch, aké dokážeme využiť. Rovnako budeme vlastniť len tie veci, ktoré skutočne potrebujeme a využívame.

Mnohé veci, ktoré plnohodnotne nevyužívame, ako napr. autá, práčky atď., budeme pohodlne zdieľať. Ekologickosť a udržateľnosť domov z toho potom vyplynie sama – automaticky zo správneho využitia domov a rozvážneho života v nich.

Článok bol uverejnený v časopise TZB Haustechnik 5/2018.