Sanácia strešných plášťov

Ploché strešné plášte sú už od babylonských čias jednou z najpoužívanejších technológií zastrešenia obytných a hospodárskych priestorov. Naši predkovia uprednostňovali šikmé strechy, ploché strechy sa u nás začali objavovať až s rozvojom modernej architektúry na konci 19., no najmä v priebehu 20. storočia. Možno aj preto je u nás ešte vždy zakorenená určitá nedôvera k ich funkčnosti. Vinu na tom niesla aj vtedy dostupná materiálová základňa a stupeň technologickej disciplíny.

V súčasnosti, vzhľadom na jestvujúce dostupné materiály a úroveň technických znalostí problému, by teoreticky spomenuté nepríjemnosti s plochými strechami už nemuseli nastať, samozrejme, za predpokladu, že sa vždy zvolia správne materiály, zloženie a spôsob ich zabudovania. Navyše, ustavične bojujeme s určitým dedičstvom minulosti (mám na mysli technologický neporiadok a nie vždy žiaducu improvizáciu).

Vzhľadom na uvedené príčiny máme stále veľa práce so sanáciami starších plochých strešných plášťov, ktorým sa budeme venovať aj v tomto príspevku. Ide o pomerne komplikovanú tému, najmä pre variabilitu existujúcich stavebných konštrukcií, okrajové podmienky, ale aj so zreteľom na variabilitu technológií, ktoré možno pri tej-ktorej sanácii zvoliť.

Čo je dôležité si uvedomiť, resp. vziať do úvahy pri výbere technológie sanácie plochého strešného plášťa? Po prvé, je to skladba existujúceho strešného plášťa vrátane jeho stavu, typu objektu, fyzikálneho namáhania vnútorného prostredia pod spomínaným strešným plášťom (najmä tepelno-vlhkostné vonkajšie namáhanie) vztlakom vetra, expozíciou slnečného žiarenia alebo zaťažením chemickými vplyvmi. Dôležitú úlohu, samozrejme, zohráva zámer. Teda či chcete iba sanovať vodotesnú funkciu povlakovej krytiny alebo či zároveň chcete strešný plášť zatepliť. V tom prípade je pre voľbu hrúbky a typu tepelnej izolácie rozhodujúca miera tepelnej náročnosti budovy alebo konštrukcie, resp. tepelné straty prechodom konštrukciou, ktoré chceme dosiahnuť, ako aj prípadné konštrukčné obmedzenia, napr. výšky prahov jestvujúcich výstupných dverí na strechu, výšky atík a rozsah konštrukčných zásahov.

Ak ste si teda už premysleli investičný zámer, t. j. či chcete iba sanovať hydroizoláciu, alebo zároveň zatepliť strešný plášť, mal by ako druhý krok nasledovať prieskum konštrukcie a už spomenutých okrajových podmienok. Tento prieskum je najlepšie zadať (rovnako ako aj všetky ďalšie aktivity) odbornej firme – vhodné je, ak je nezávislá z hľadiska prieskumu, návrhu a prípadne aj dozoru.

Účelom prieskumu je určiť skutočný stav vyhotovenia strešného plášťa. Pomerne často sa ukáže, že skutočné provedenie daného strešného plášťa sa odlišuje oproti zachovanej projektovej alebo stavebnej dokumentácii. Zisťuje sa rozsah existujúcich porúch strešného plášťa a ich následkov, ako aj okrajové podmienky – tepelno-vlhkostné namáhanie interiérov pod strešným plášťom, kategorizácia podľa vonkajších klimatických podmienok, stav súvrstvia pod krytinou, t. j. únosnosť či súdržnosť prípadných betónových poterov a mazanín pre prípadné kotvenie, degradácia jednotlivých vrstiev, súdržnosť výskyt vrás a v neposlednom rade vlhkosť jednotlivých relevantných vrstiev skladby strešného plášťa.

Na základe uskutočneného prieskumu potom možno potvrdiť alebo, naopak, modifikovať pôvodný investičný zámer, napr. zateplenie tzv. dvojplášťových odvetrávaných konštrukcií treba veľmi dobre zvážiť po odbornej stránke a potom stanoviť technológiu opravy, sanácie či rekonštrukcie. V tejto fáze odporúčame spracovať aspoň minimalistický projekt, ktorý určí základný princíp rekonštrukcie, no predovšetkým vyhodnotí a spracuje konštrukčné detaily. Tieto dve skutočnosti sa zúročia najmä pri dopytovom konaní, ale aj pri výkone technického dozoru investora, ktorý tak získa podklad na kontrolu vyhotovení v zhode s ponukou a projektovou dokumentáciou.

Pri výberovom konaní odporúčam prizvať odbornú pomoc, ktorá vylúči technicky nevhodné varianty. Prax ukazuje, že takmer nevyhnutné je zabezpečiť pri realizácii technický dozor investora.

Asi najdôležitejšou fázou je v tomto prípade projektová príprava určujúca spôsob plánovanej sanácie. Aké sú možnosti? Je ich naozaj pomerne veľa. Ak máte tzv. dvojplášťovú odvetrávanú strechu, musíte buď zabudnúť na svoj úmysel zatepliť ju, lebo zateplenie vrchného plášťa a ponechanie funkcie odvetrávanej vzduchovej medzery pod ním zväčša nebýva (okrem celkom výnimočných prípadov) efektívne, alebo treba rozmýšľať o spôsobe zateplenia spodného plášťa, teda v priestore odvetrávanej vzduchovej medzery, čo však môže byť náročné z hľadiska realizácie, kontroly alebo investícií. Je ale možné, že budete musieť uvažovať o eliminácii funkcie odvetrávanej vzduchovej medzery jej zaslepením – či už úplným, alebo čiastočným, a teda o vytvorení uzavretej alebo tzv. čiastočne prevetrávanej vzduchovej medzery. V poslednom prípade treba vždy veľmi dôsledne vykonať tepelnotechnické posúdenie (je nevyhnutné aj v ostatných prípadoch), ktoré túto možnosť alebo potvrdí, alebo vyvráti. Ide totiž o taký výrazný zásah do pôvodného konštrukčného riešenia, že sa s veľkou pravdepodobnosťou veľmi zmenia tepelno-vlhkostné pomery v konštrukcii, pričom, samozrejme, prvotným úsilím je nenarobiť viac škody ako úžitku, ak vzniknú prípadné kondenzačné problémy.

Oveľa jednoduchšia situácia vzniká pri tzv. jednoplášťovej strešnej konštrukcii, t. j. bez odvetrávanej vzduchovej medzery a – predpokladajme – s klasickým poradím vrstiev. Vtedy je okrem stavu vlhkosti jednotlivých vrstiev plášťa, na základe ktorého sa rozhoduje napr. o demontáži existujúcej tepelnej izolácie, dôležitá najmä súdržnosť, jednotlivých vrstiev. Je podstatná vtedy, keď budete voliť natavované alebo lepené, alebo samolepiace systémy celého súvrstvia. Rozumie sa tým buď vrstva vodotesnej izolácie, alebo systém tepelnej izolácie vrátane vodotesnej, vopred kašírovanej vo výrobni, prípadne bezprostredne na mieste, napr. samolepiacimi pásmi alebo všeobecne povlakmi. Ak by sa súvrstvie ukázalo ako málo súdržné, bude nutné demontovať ho až na podklad, ktorý je súdržný, alebo pristúpiť k mechanicky kotvenému systému sanácie strešného plášťa. V tomto prípade treba mechanicky kotviť do dostatočne súdržných a únosných vrstiev. Vykoná sa tzv. skúška trhom, ktorú zvyčajne uskutoční vybraný dodávateľ predpísaných kotiev. Podstatný je výpočet sania tlaku vetra v súvislosti s výsledkom skúšky trhom a množstvo kotiev na jednotlivých oblastiach zaťaženia strechy.

Zdalo by sa, že mechanicky ukotvený systém sanácie je vzhľadom na možnú súdržnosť súvrstvia pri vztlaku vetra bezpečnejší s výnimkou zaťaženia tzv. ťažkými zaťažovacími vrstvami, napr. betónovou mazaninou, dlažbou na podložkách alebo násypom praného riečneho kameniva. Systémy s ťažkými zaťažovacími vrstvami sú však problematické z hľadiska statiky a údržby. Prečo teda spomínam aj tie prv uvedené spôsoby – natavované, samolepiace alebo lepené? Preto, lebo podľa môjho názoru ich v prípade podkladu s dostatočnou súdržnosťou bolo možné považovať za trvanlivejšie, a teda z pohľadu investora výhodnejšie. Ako sa však zdá, na súčasnom stupni materiálového vývoja sú z hľadiska trvanlivosti limitujúcim faktorom skôr práve mechanické kotvy.

Okrem uvedeného spôsobu kotvenia alebo zaťaženia sanačných systémov je druhou úlohou voľba druhu tepelnej izolácie. V tomto prípade si možno vybrať vyľahčené silikátové (plynosilikát, pórobetón, plynobetón, laiporbetón, perlitbetón, polystyrénbetón) a iné varianty zmesí ľahkého, pomerne nenasiakavého plniva zväčša s cementovým spojivom, anorganické minerálne vláknité – najmä z minerálnych alebo sklených vláken, penové minerálne – najmä penové sklo, penové plasty, napr. penový polystyrén, penený polyuretán, penený polyisokyanurát a, samozrejme, extrudovaný polysterén vhodný predovšetkým na tzv. obrátené strešné plášte pod niektoré zaťažovacie vrstvy.

Z uvedených možností sa v súčasnosti najčastejšie používa penový polystyrén a minerálne vláknité tepelné izolácie. Minerálne vláknité izolácie sú vhodnejšie na menej stabilné a nerovné podklady, majú vyššiu schopnosť redistribuovať vodnú paru, sú objemovo stabilné v čase. Ich určitou nevýhodou aj napriek ich, dnes už štandardnej hydrofobizačnej úprave je predsa len vyššia nasiakavosť, ktorá vyžaduje vyšší stupeň etapovosti a pozornosti pri kladení. Výhodou dosiek z penového polystyrénu je zväčša nižšia cena, nižšia nasiakavosť a vyššia kompaktnosť, umožňujúca použitie napr. samolepiacich vrstiev. Nevýhodou je tuhosť dosiek v prípade nestabilného a nerovného podkladu, nižšia difúzna vodivosť často vyžadujúca mikroventilačné úpravy systémy a v neposlednom rade nižšia odolnosť proti požiaru. Pravda je, že najmä vzhľadom na cenu a jednoduchšie spracovanie sa v súčasnosti pri sanácii štandardných plochých striech nad obytnými budovami viac používa tepelná izolácia z penového polystyrénu. Obidva najčastejšie používané spomínané typy tepelnej izolácie možno použiť aj vo variante tzv. spádových klinov, t. j. vopred narezaných dosiek v spáde, ktoré môžu slúžiť aj na nové spádovanie existujúceho strešného plášťa. Výhodné je to pri konštrukciách s menej zložitou geometriou.

V súvislosti s vodotesnou izoláciou sa nebudem zaoberať stierkovými, náterovými alebo striekanými systémami. Hovorím o systémoch, pretože môžu byť použité aj svýstužnými prvkami. Nebudem sa nimi zaoberať, hoci nemôžem povedať, že sú nevhodné, iba ich považujem za náročnejšie z hľadiska udržania technológie, technologickej disciplíny, ale aj z hľadiska možnosti prípadného výkonu technického dozoru. Práve preto ich ja osobne nie celkom odporúčam, aj keď pripúšťam, že niekto ich môže v určitej situácii považovať za vhodné, pravdepodobne pre ich bezšvovú aplikáciu.

Zostávajú teda iba tzv. povlakové izolácie, ktoré sa vyrábajú priemyselne vo forme pásov alebo tzv. fólií, zvyčajne v zvitkoch. Asi všetci poznáte klasické asfaltové lepenky. Tento názov, ktorý používa verejnosť, je však mierne zavádzajúci, pretože v skutočnosti ide o tzv. ťažké asfaltové pásy. Vysvetľovať názvoslovie však nie je v tomto prípade naším cieľom. To, čo si väčšina verejnosti predstavuje pod pojmom asfaltový pás alebo asfaltová lepenka, je zväčša výrobok z oxidovaného asfaltu. Tieto materiály mnohé roky pomerne dobre slúžili, ak boli dobre spracované, no mali aj svoje nedostatky. Medzi ne patrila najmä malá prieťažnosť, ktorá sa neskôr prejavovala prasklinami v neodborne riešených detailoch. A opäť čosi nechávam stranou. V tomto prípade sú to prípadné chyby, príčinou vzniku ktorých bola nedostatočná údržba alebo nedodržanie technologických postupov pri ich výrobe.

Vývoj ďalej smeroval k tzv. modifikovaným asfaltovým pásom; najskôr to boli pásy typu APP, neskôr SBS. Oba typy sa vyznačujú zvýšenou prieťažnosťou. APP (ataktický polypropylén) sa vyznačuje prevládajúcou plastickou deformáciou, SBS zasa (styrénbutadiénstyrén) elastickou deformáciou. V našich podmienkach s nižšími zápornými aj kladnými teplotami vonkajšej klímy je najvhodnejšia najmä modifikácia typu SBS.

Druhým variantom povlakových krytín sú syntetické fólie. S rozvojom chemického priemyslu sa objavil celý rad variantov chemického zloženia syntetických fólií. Na plochých strechách sú v súčasnosti najrozšírenejšie fólie typu PVC-P, v minulosti známe ako mPVC. Tieto fólie môže kvalifikovaný personál pomerne dobre spracovať a sú najlacnejšie. Pri lacnejších typoch sa však môžu objaviť problémy so stabilitou pri expozícii UV žiarenia, no všeobecne sú pomerne vyhovujúce. Zdá sa, že vyšším vývojovým stupňom, ktorému možno predpovedať pomerne značné rozšírenie, sú polyolefinické fólie; na strešné plášte sa zväčša používajú fólie s označením TPO (termoplastický polyolefín) alebo FPO (flexibilný polyolefín). Tieto materiály sú stálejšie, neobsahujú zmäkčovadlá, majú väčšiu stabilitu v súvislosti s pôsobením UV žiarenia, no dajú sa menej lahko spracovať a sú drahšie. Netreba zabúdať ani na výrobky typu ECB (etylén co-polymérbitúmen), ktoré tiež majú svoje miesto na trhu, alebo OCB (olefín co-polymérbitúmen), čo je iné vývojové štádium s veľmi približne podobným princípom. Gumené fólie typu EPDM (etylénpropyléndienmonomér) sa na bytových objektoch vyskytujú pomerne zriedka. Zvyšok radšej kvôli prehľadnosti neuvádzam.

Všeobecne možno skonštatovať, že oba varianty – či už ťažké asfaltové pásy (v našich podmienkach najčastejšie modifikované pásy SBS), alebo syntetické fólie (najmä PVC-P, TPO a FPO) – majú pomerne vyvážené klady aj zápory a sú použiteľné. Výhodou syntetických fólií je predovšetkým ich hmotnosť, jednoduchší transport, pri niektorých typoch aj lepšie difúzne charakteristiky. Nevýhodou sú obmedzené varianty ukotvenia k podkladu. Ak opomenieme zaťažkávacie vrstvy, zväčša ide o mechanické kotvenie. Existuje aj variant s lepenými fóliami, ktorý však v našich podmienkach nie je priveľmi rozšírený. Variant mechanicky kotvených syntetických fólií, ktoré charakterizuje prevládajúca plastická deformácia, okrem EPDM, a nízka hmotnosť, prináša určité riziko, že v prípade veterného počasia vzniká tzv. balónový efekt a následne sa vytvárajú vĺny na strešnom plášti, ktoré môžu byť nebezpečné pri údržbe alebo môžu aj brániť odtekaniu zrážkovej vody.

Naopak, nevýhodou asfaltových pásov je vyššia plošná hmotnosť a ich viacej komplikovaný transport. Zo statického hľadiska však rozdiel 2,5 až 3,5 kg/m² zrejme nehrá až takú úlohu. Výhodou asfaltových pásov typu SBS je elasticita a širšie možnosti pri spracovaní; týka sa to tak spôsobov kotvenia k podkladu (natavovanie, lepenie, samolepiace úpravy), ako aj podmienok pri spracovaní. Navyše, keďže existuje veľké množstvo firiem schopných pracovať s týmito pásmi, zvyšuje sa možnosť výberu.