Partneri sekcie:

Viera Medelská: Dobré riešenia sa nedajú vysypať z rukáva

Viera Medelská: Dobré riešenia sa nedajú vysypať z rukáva

4. júna nás vo veku 78 rokov navždy opustila  Dr. h. c. prof. Ing. Viera Medelská, DrSc. Svoj život zasvätila práci na Katedre dopravných stavieb Stavebnej fakulty STU v Bratislave. Bola riešiteľkou mnohých výskumných úloh, autorkou desiatok štúdií a projektov, jedenástich monografií, šestnástich skrípt a viac ako dvesto vedeckých článkov a posudkov projektov. Nositeľka viacerých vyznamenaní a prezidentka Slovenského zväzu stavebných inžinierov svoju prácu nikdy nepokladala za zamestnanie, ale za povolanie. Prinášame vám jeden z posledných rozhovorov, ktorý pani profesorka poskytla pre médiá začiatkom marca tohto roku. Bol uverejnený  v časopise Inžinierske stavby/Inženýrské stavby 2/2008.

Narodili ste sa v obci Suchá nad Parnou v učiteľskej rodine. Neskôr ste sa aj vy vydali na pedagogickú dráhu. Inšpirovali vás k tomu vaši rodičia?

Svoje životné smerovanie som si vybrala sama, no musím povedať, že prvú pedagogickú skúsenosť mi sprostredkovala moja mama, ktorá celý život učila prváčikov na základnej škole. Už ako päťročná som vedela čítať i písať a keď ma mama občas vzala so sebou do školy, pomáhala som s písaním menej šikovným žiakom. Keď niekomu robilo problémy nejaké ťažšie písmeno, chytila som mu ruku a spolu sme písali písmenká po tabuli. Takže som vlastne učila už od takéhoto útleho veku (smiech). Pedagogikou som sa však reálne začala zaoberať až rok po ukončení vysokoškolských štúdií. Študovala som najprv na stavebnej fakulte v Bratislave, neskôr som prešla do Prahy, čo sa ukázalo ako veľmi užitočné, pretože v tom čase, na prelome 40. a 50. rokov ešte nebolo na Slovensku príliš veľa odborníkov na dopravné stavby.

Na Slovensko chodili prednášať pedagógovia z Prahy alebo Brna, takže ja som mala to šťastie, že som mohla študovať priamo pri zdroji týchto vedomostí. Po skončení vysokoškolského štúdia som sa vrátila späť na Slovensko a nastúpila som do projektovej praxe. Asi po roku ma oslovil pán profesor Marek – vtedy bole ešte len docentom – a ponúkol mi miesto na katedre dopravných stavieb.

Ja som ho s radosťou prijala a nasledujúcich 40 rokov, ktoré som na katedre strávila, som nikdy nepovažovala za zamestnanie, ale za povolanie. V roku 1967 sme spolu s pánom profesorom Marekom veľmi tvrdo bojovali za to, aby sa na katedre zaviedol odbor dopravného inžinierstva. Naši kolegovia nám oponovali a tvrdili, že dopravné inžinierstvo nie je žiadna veda, iba úzka špecializácia. Našťastie sme si náš názor dokázali obhájiť a tento študijný odbor sa napokon zaviedol.

To bol pre vás veľký medzník…

Pre mňa určite áno, pretože som sa mohla naplno „vrhnúť“ na teóriu dopravy. Veľkým prínosom pre mňa bola spolupráca s pánom profesorom Marekom. Bol to výnimočný človek, ktorý ovládal sedem jazykov, študoval ešte na Cárskom lýceu v Petrohrade. Keď sa mi dostalo do rúk jeho maturitné vysvedčenie, musela som žasnúť. Malo osem strán, bolo písané latinsky a začínalo slovami: My, imperátor Veľkého Ruska… Tento skúsený a rozhľadený muž sa nám postaral o tvrdú, no vskutku užitočnú životnú školu. Napríklad nám zadal úlohu – napíšte článok o tom a tom. Keď sme mu priniesli rukopis, ani sa naň nepozrel, rovno ho roztrhol, hodil do koša a povedal – znova. My sme, samozrejme, boli urazení na smrť, že si našu prácu ani neprečítal, no napokon sme sa zamysleli a napísali článok ešte raz, úplne inak. On ho tentoraz už prijal, no odložil ho na tri týždne do zásuvky. Potom nám rukopis vrátil so slovami – prečítajte si to po sebe.

Ako sme si to s odstupom času čítali, len sme zalamovali rukami, čo sme to vlastne popísali. Tak sme článok opäť upravili a odovzdali. Vtedy si pán profesor rukopis prečítal, vrátil nám „červené more“ a po zanesení jeho pripomienok bol článok konečne hotový. Podobným spôsobom sme pripravovali aj skriptá, ktoré on po nás čítal a neustále pripomienkoval. Takže sme mali stále čo robiť (smiech).  Učili sme sa cudzie jazyky, zúčastňovali sme sa na rôznych konferenciách, seminároch a kongresoch v mnohých krajinách, na viacerých z nich som prednášala.

Čím všetkým ste sa za tých 40 rokov na katedre zaoberali?

Teóriou dopravy. Dopravné inžinierstvo je teo­retická veda, ktorá sa zaoberá riešením dopravných problémov v urbanizovanom území. Je jedno, či ide o železničnú, leteckú, vodnú, cestnú, cyklistickú alebo pešiu dopravu, všetky musia byť v danej lokalite navrhnuté tak, aby ich ten priestor uniesol. Je to o to ťažšie, že v doprave platí jeden nepísaný zákon: Nikdy nemôžem vedieť, kedy vytiahnete auto z garáže a pôjdete ním von. Dá sa to však s určitou mierou pravdepodobnosti vypočítať. Takže sme sa pri našej práci vo veľkom zaoberali teóriou pravdepodobnosti a štatistickými metódami, aby sme dokázali čo najpresnejšie odhadnúť, kedy to auto z garáže skutočne vytiahnete.

Nakoľko sa tieto teoretické výsledky reálne zhodujú s praxou?

Boli by ste prekvapený, aké sú tieto výsledky presné. Nedávno sme spolu s mojím ašpirantom počítali pravdepodobnosť vzniku rozlične závažných dopravných nehôd v rámci celého Slovenska a zvlášť pre Bratislavu a Košice. Mali sme k dispozícii údaje od roku 1975 až po súčasnosť. Po ich spracovaní sme dostali nepravidelnú krivku n-tého stupňa, ktorá veľmi reálne opisuje skutočnosť. Podobne sme skúmali, aký bude v nasledujúcich rokoch stupeň automobilizácie na Slovensku. Výsledky každý rok overujeme podľa štatistiky registrovaných áut, a musím konštatovať, že veľmi presne sedia.

Spomenuli ste pravdepodobnosť vzniku dopravnej nehody. Čo súdite o súčasnej situácii na slovenských cestách?

Z môjho pohľadu môžem konštatovať iba to, že slovenskí vodiči sa správajú čím ďalej, tým bezohľadnejšie a nedodržujú pravidlá. Plná či prerušovaná čiara, niektorým je to úplne jedno a jazdia si, kadiaľ chcú. Ja jazdím 50 rokov bez nehody, ale v poslednom čase som už musela párkrát dupnúť na brzdu práve kvôli nezodpovedným vodičom. V tejto súvislosti ma mrzí, že sa zo Slovenska akosi vytratili dopravné ihriská. Deťom chýba dopravná výchova a nemajú sa kde naučiť základné pravidlá cestnej premávky.

V minulosti som spolupracovala s auto-motoklubom, v rámci ktorého sme pre ministerstvo školstva pripravili učebné osnovy dopravnej výchovy pre deti prvého stupňa základných škôl. V procese sa angažovali viacerí psychológovia, členovia polície i ľudia z vedeckých kruhov, no tieto osnovy sa dodnes nezaviedli do praxe. Vďaka auto-motoklubu som navštívila jedno dopravné ihrisko vo Francúzsku a môžem vám povedať, že to ihrisko priam „spievalo“. Funkčné a moderné vybavenie umožňovalo učiť pravidlám cestnej premávky už deti od 4 do 12 rokov. Ak by sa takáto výchova zavied­la aj u nás, existuje reálny predpoklad, že aspoň nasledujúca generácia sa bude na cestách správať zodpovednejšie.

Je zaujímavé, že podobný názor zaznel aj z úst pána ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR Ing. Ľubomíra Vážneho. Dá sa to pokladať za signál, že by sa situácia onedlho mohla zmeniť k lepšiemu?

Isté signály som už zachytila, tak dúfajme, že táto snaha dospeje k zdarnému koncu. Podľa mojich informácií sa momentálne učebné osnovy dopravnej výchovy prerábajú tak, aby sa látka rozdelila medzi viacero ročníkov základnej školy podľa typu účastníka cestnej premávky, ktorým môže byť chodec, cyklista, vodič atď. Do osnov sa ešte dopĺňajú niektoré poznatky z oblasti psychológie. Veľmi zaujímavé je napríklad skúmanie reakcií vodiča na nečakané situácie. Na katedre dopravných stavieb sme kedysi mali meracie vozidlo, ktoré počas jazdy monitorovalo tep a tlak vodiča spolu s aktuálnou rýchlosťou, spotrebou paliva a prejdenou dráhou. Samozrejme, že sme sa v tomto vozidle testovali aj sami. Aj ja som si chcela vyskúšať svoje reakcie, tak som sad­la za volant a vydala sa do bratislavských ulíc. Zrazu na jednom z priechodov pre chodcov ktosi stlačil tlačidlo na svetelnej signalizácie a na semafóre dosť nečakane zasvietilo červené svetlo. Keďže som nešla rýchlo, auto som bez problémov zabrzdila. Mali ste však vidieť, ako mi hneď vyskočil tep. Bol to veľmi užitočný test toho, ako takéto zdanlivé maličkosti dokážu ovplyvniť ľudskú psychiku.

Čím sa zaoberáte v súčasnosti?

Ako prezidentka Slovenského zväzu stavebných inžinierov sa snažím trošku určiť smerovanie tejto organizácie, v rámci ktorej organizujeme rozličné zaujímavé konferencie a sympóziá. Dva roky za sebou sme pripravili medzinárodné sympózium Človek v meste a Automobil v meste, v súčasnosti pripravujeme tretie sympózium Hromadná doprava v meste. Všetky tri podujatia na seba logicky nadväzujú – keď vyjdete z domu, najprv sa pohybujete pešo, kým nesadnete do auta alebo nenastúpite do vozidla hromadnej dopravy. Na týchto sympóziách zaznievajú zaujímavé a inšpiratívne myšlienky a účastníci z rôznych krajín si tak môžu medzi sebou odovzdávať cenné skúsenosti z odboru. V ostatnom čase som sa intenzívne zaoberala aj revíziou normy Projektovanie ciest a diaľnic, čo bola ozaj tvrdá robota. Okrem toho sa zaoberám aj bezpečnosťou cestnej premávky, takže voľného času mi príliš veľa neostáva.

Ktoré z nápadov a skúseností, čo zazneli na spomínaných sympóziách, by ste zaviedli aj na Slovensku?

Zaráža ma napríklad, že hoci na mnohých miestach Bratislavy sú električkové koľaje zabudované do vozovky, nesmú po nich jazdiť autobusy. V Holandsku je to úplne bežné. Autobus tak môže využívať rovnaké zastávky ako električky, čo okrem iného uľahčuje cestujúcim prestup medzi jednotlivými druhmi hromadnej dopravy. Vo viacerých západoeurópskych krajinách sa zavádzajú nové riešenia vodorovných dopravných značiek. Napríklad na križovatkách nie sú priechody pre chodcov umiestnené kolmo na vozovku tak, ako u nás, ale celá vnútorná plocha križovatky je vyšrafovaná.

V istom momente cyklu autá zastanú a chodci zo všetkých strán naraz prejdú krížom cez križovatku, pričom nepotrebujú žiadne medzizastávky na cestných ostrovčekoch. V Bratislave, ale aj v iných väčších mestách je viacero komplikovaných križovatiek, ktorým by takéto riešenie určite pomohlo. Zišla by sa aj zmena tvaru ďalších vodorovných dopravných značiek, ako sú smerové šípky, optické retardéry, ale aj povedzme zmena pravidiel písania názvov obcí v závislosti od maximálnej povolenej rýchlosti v danom úseku. Je naozaj dosť toho, čo by sa dalo aplikovať aj u nás.

Dostal sa mi do rúk článok, v ktorom pomerne ostro odsudzujete používanie zábran proti parkovaniu, ktoré majitelia inštalujú na svoje súkromné parkovacie miesta…

Nikde na svete som ešte nevidela podobné stĺpiky a iné zariadenia proti parkovaniu, iba na Slovensku. Ježia sa popri vozovke, škaredé a vykrivené, lebo do nich často narážajú autá, ktoré sa snažia vopchať medzi ne. V iných krajinách existujú takzvané parkingmetre, ktoré sú inštalované na kraji chodníka. Podľa toho, ako dlho chcete parkovať, vhodíte do parkingmetra potrebný počet mincí, alebo si potrebnú sumu necháte odpočítať z čipovej karty a môžete parkovať. Stĺpiky sú pekné, rovnaké, nikto do nich nenaráža a parkovacie miesto sa dá využiť v každú dennú či nočnú hodinu. Takže jedným z mojich cieľov do budúcnosti je dosiahnuť zrušenie jestvujúcich zábran proti parkovaniu v Bratislave a zavedenie parkingmetrov. Zatiaľ sa to nepodarilo, no verím, že doba raz dozreje a naše hlavné mesto aj v tomto smere spraví krok k svetovým metropolám.

Ako odborníčka na teóriu dopravy často posudzujete rôzne dopravné projekty. Nakoľko rešpektujú projektanti vaše pripomienky?

Projektanti väčšinou pripomienky rešpektujú, hoci si myslím, že keby lepšie ovládali teóriu dopravy, sami by dokázali z projektov odstrániť mnoho nedokonalostí. Mala som, napríklad, napísať posudok na projekt severného obchvatu Banskej Bystrice. V úseku od cementárne po sídlisko sa tam rátalo s dopravným zaťažením 16 000 áut za deň, v okolí sídliska to bolo 12 000 áut a za sídliskom po cestu na Donovaly opäť 16 000. Pýtala som sa projektantov, kde sa im uprostred obchvatu stratilo 4 000 vozidiel. V prípade, že všetky odbočili do centra, nájde sa pre ne 100 000 štvorcových metrov parkovacích plôch? To sú všetko také „drobnosti“, ktoré si človek na prvýkrát možno neuvedomí, no ak na ne nemyslí, môžu mať ďalekosiahle dôsledky. S podobnými problémami sa stretávam dennodenne. Dobré riešenia sa nedajú len tak vysypať z rukáva, takže je tu stále čo riešiť.

Ostáva vám pri toľkej zaneprázdnenosti čas aj na nejaký relax?

Najväčším relaxom je pre mňa hudba. Počúvam prevažne klasiku, no neodmietnem ani Hegerovú, Armstronga či iných starších interpretov. Vo voľných chvíľach sa zamestnávam prácou v záhradke, nuž a tretím relaxom je už len vodorovná poloha (smiech).

Dr. h. c. prof. Ing. Viera Medelská, DrSc.

narodená v Suchej nad Parnou

Vzdelanie a akademické hodnosti:
1954    Ing. – Stavební fakulta ČVUT v Prahe
1968    CSc. – Stavebná fakulta SVŠT Bratislava
1977    doc. – SvF STU v Bratislave
1990    DrSc. – SvF STU v Bratislave
1991    prof. – SvF STU v Bratislave
1992    autorizácia v SKSI, odbor doprava
1994    Dr. h. c. – ŽU v Žiline

Pôsobenie:

  • členka komisie pre štátne záverečné skúšky, ŽU v Žiline
  • prezidentka Slovenského zväzu stavebných inžinierov
  • členka odbornej skupiny pre analýzu príčin dopravných nehôd Rady vlády Slovenskej republiky pre bezpečnosť cestnej premávky
  • čestná členka národných komôr stavebných inžinierov krajín V4 – SKSI (Slovensko), ČKAIT (Česká republika), ČSSI (Česká republika), MK (Maďarsko), PZITB (Poľsko)

Milan Bohunický
Foto: archív prof. V. Medelskej

KategórieDoprava