Partner sekcie:
  • Stavmat

Oprava omietok pamiatkových budov

Deštruktívny odber vzorky na inštrumentálnu laboratórnu analýzu omietky.

Podľa zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu sa každá obnova pamiatky začína rozhodnutím krajského pamiatkového úradu (KPÚ). Ten v ňom väčšinou predpíše spracovanie prípravnej dokumentácie.

Často je pritom potrebné vypracovať nový pamiatkový výskum alebo aspoň inventarizáciu pamiatkovo hodnotných prvkov, ktoré musia obsahovať aj metódu obnovy.

Na rozdiel od bežnej budovy, pri ktorej postačuje stručný opis prác a rozpočet (v prípade zjednodušenej projektovej dokumentácie), pri pamiatkových budovách sa musia určiť zásady obnovy pamiatky vrátane metód jej obnovy.

Teda či má ísť o konzerváciu, reštaurovanie, rekonštrukciu alebo iný prístup. Potom musí investor zabezpečiť celú prípravnú a projektovú dokumentáciu obnovy s takým obsahom a rozsahom, ako určia zásady obnovy pamiatky v danom rozhodnutí.

Pri realizácii obnovy celej budovy je do obnovy zvyčajne začlenená aj obnova obvodového plášťa. Odlišné podmienky sa definujú vtedy, keď sa obnovujú len omietky a nátery na fasáde. Takúto obnovu možno v zmysle stavebného zákona niekedy zaradiť pod pojem údržba.

No z hľadiska citovaného pamiatkového zákona podlieha aj takáto obnova rozhodnutiu KPÚ. Z hľadiska formy rozlišujeme práce pri oprave omietok podľa ich charakteru, a tak ich zaraďujeme buď do údržby, alebo do opráv, alebo do oblasti reštaurovania, prípadne rekonštrukcie.

Pri plánovaní opráv povrchových úprav je dôležité prihliadať nielen na okamžité obstarávacie náklady, ale aj na náklady na bežnú údržbu.

Zatiaľ čo v novej výstavbe môžu prevládať náklady na stavebné materiály, pri udržiavacích alebo renovačných prácach môžu pre pomerne veľkú prácnosť prevládať náklady na pracovníkov. Je preto vhodné venovať pozornosť aj takým stavebným materiálom, ktoré si počas svojho technického života vyžadujú menej náročnú údržbu.

Pri pamiatkových budovách však do hry vstupujú ešte kritériá pamiatkovej obnovy, s ktorými by obnova povrchových úprav mala byť v súlade. Pri realizovaní priebežnej údržby sa nemožno vyhnúť zvýšeným nákladom, prípadne väčšej fyzickej námahe, s čím treba vopred počítať.

Od majiteľov pamiatkových budov, najmä ak sú to fyzické osoby, je dosť ťažké očakávať, že budú používať také stavebné materiály či systémy povrchových úprav, ktoré si vyžadujú veľmi častú, prácnu a v podstate aj nákladnú údržbu.

Ide napríklad o tzv. hladné omietky na odsolenie podkladov, ktoré by sa mali opätovne odstraňovať a nanášať v krátkych časových intervaloch. Výsledkom takýchto požiadaviek môže byť znechutenie majiteľa a napokon aj radikálne riešenie problému iným, z pamiatkového hľadiska možno úplne nevhodným spôsobom.

Vlastná výroba omietkovej zmesi na stavbe je väčšinou vhodná len na malý rozsah opráv omietky alebo pri umelecko-remeselných, či reštaurátorských prácach.

Preto je na bežné opravy výhodnejšie používať priemyselne vyrábané produkty, ktoré majú zaručenú stálu kvalitu a zloženie, hoci aj za cenu odchýlenia sa od historického zloženia omietky.

Pred výberom konkrétnej omietkovej zmesi je potrebné presne analyzovať druh muriva, ako aj navrhnutý omietkový materiál, pretože priemyselne vyrábané produkty môžu obsahovať nevhodný druh spojiva alebo nevhodné organické prísady.

Tie môžu historické murivo či jeho omietku poškodiť. Vápenný hydrát býva vzhľadom na vplyvy vlhkosti, solí a agresívneho prostredia väčšinou nevhodný, vhodné môže byť hydraulické vápno.

Pri návrhu novej omietky, resp. nových doplnkov staršej omietky, by sa mohlo zdať, že je potrebné dodržiavať hľadisko stavebno-technickej kompatibility novej omietky s tou pôvodnou, ktorá bola na budove pôvodne nanesená.

Pri takejto striktnej interpretácii medzinárodných metodických dokumentov by však mohlo prísť ľahko k omylu, pretože pôvodná a zachovaná, hoci aj historická, omietka môžu byť dve rozdielne hmoty.

Preto je potrebné uvedomiť si, že niekoľko storočí stará malta má už iné vlastnosti ako tá pôvodná. Pretože v priebehu času prišlo k rekryštalizácii pôvodných produktov karbonatácie a vplyvom poveternosti sa vyplavovalo vodorozpustné spojivo, ktoré je teda v hmote omietky rozložené nerovnomerne.

Inštrumentálna analýza a odber vzoriek

V odôvodnených prípadoch historicky a pamiatkovo zvlášť cennej omietky je potrebné vykonať rad inštrumentálnych analýz (obr. 1), ktoré prinesú dostatočné informácie o existujúcej omietke a dajú podklad návrhu doplňujúcej omietky. Veľa informácií sa zvyčajne získava laboratórnymi rozbormi.

Je však potrebné upozorniť na fakt, že rozdielne laboratóriá môžu niekedy prísť aj k rozličnými výsledkom analýz. Podklady laboratórnych analýz zvyčajne dodáva terénny výskum a predovšetkým odber vzoriek pôvodného materiálu priamo zo stavby.

Pritom (ak nejde o analýzu obsahu vodorozpustných solí) je dôležité zamerať sa na miesta, ktoré nie sú viditeľne poškodené. O odbere vzoriek je potrebné spraviť záznam, ktorý zahŕňa dátum, označenie vzorky, opis miesta odberu a fotografiu odberného miesta (obr. 2).

Hmotnosť vzorky by mala byť asi 20 až 100 g, a ak sa bude vyhodnocovať aj obsah vlhkosti, je vzorku potrebné vložiť do nádoby s tesniacim viečkom s gumou (napríklad od zaváranín).

Pri rozbore s využitím kyseliny chlorovodíkovej (HCl) je potrebné vedieť, že kyselina vo vzorke rozpustí nielen vápno (spojivo), ale aj vápenec (plnivo). Tým sa výsledky skresľujú. Preto sa v súčasnosti najviac využíva SEM-EDS analýza s využitím elektrónového mikroskopu.

Stav omietok sa zisťuje vizuálnou obhliadkou a preklepávaním kladivkom z tvrdého dreva, nie z kovu. Zvyčajne sa za uvoľnené, t. j. oduté od steny, považujú tie omietky, ktoré pri poklepe dunia. Pevné omietky majú ostrý, jasný zvuk.

Zvetrané omietky vydávajú chrapľavý zvuk. Dunenie môže byť vyvolané aj rozdielnou štruktúrou alebo odlišným zložením muriva, od ktorého sa zvuk odráža. Prieskum musí byť opatrný, aby z nevedomosti nedošlo k likvidácii zdravých stavebných materiálov.

Zároveň sa zvažujú všetky vizuálne postihnuteľné znaky: vypuklosť, kompaktnosť, praskliny, statické poruchy, vlhkosť, výkvety a pod. Farebnou kriedou sa označia na stene miesta, kde je omietka nezachrániteľná, zvetraná alebo rozpadnutá, či bez spojiva.

Tieto plochy sa čo najpresnejšie ohraničia. Po odsúhlasení tejto bilancie príslušným krajským pamiatkovým úradom vykonávajúcim dozor sa nezachrániteľné vrstvy mechanicky odstránia. Podobne sa uvoľnená malta odstráni aj po celom obvode pôvodných omietkových fragmentov.

Odkrytie a označenie jednotlivých nálezových vrstiev omietok pri pamiatkovom reštaurátorskom výskume.
Obr. 2 Odkrytie a označenie jednotlivých nálezových vrstiev omietok pri pamiatkovom reštaurátorskom výskume. |

Výskumné práce

Výskumné práce vykonávajú výhradne odborníci – fyzické osoby autorizované Ministerstvom kultúry SR na umelecko-historický pamiatkový výskum alebo na architektonicko-historický pamiatkový výskum.

Sondážny výskum môžu vykonávať aj reštaurátori organizovaní v Komore reštaurátorov. Rozsah výskumu závisí od predpokladanej úpravy fasády a vychádza aj z toho, aby sa celistvosť fasády sondami zbytočne nenarušovala.

Dôležitý je ucelený pohľad

Stavba stojí pod holým nebom, kde ju nič neukrýva a nechráni proti okolitému, vždy zle pôsobiacemu prostrediu. Samotný fakt, že sa stavebné pamiatky dodnes zachovali, tkvie tiež v ich funkčnosti.

Užívateľ pravidelne robil údržbu „strechy nad hlavou“ a robil to nie z dôvodu zachovania histórie, ale pre seba, pre svoje pohodlie a pre svoj život či život svojej rodiny. Budovy, ktoré stratili funkciu, stratili aj zmysel svojej existencie. Preto máme z opustených hradov dnes už len ruiny.

Stavba, ktorá pôvodne vznikla ako jeden celok, sa v priebehu storočí podľa potrieb užívateľov rozširovala, dispozične menila, upravovali sa okenné a vstupné otvory a podľa súdobej módy sa zdobil povrch. Tak sú skoro všetky naše stavby konglomerátmi historických zásahov jednotlivých majiteľov.

Najlepšie je zvyčajne zachovaný najmladší historický stav a výzdoba povrchu s týmto stavom harmonizuje. Preto stavebné dielo nemôžeme chápať len ako objekt, ktorý bol pôvodne vytvorený, ale pozeráme sa naň ako na živé dielo, ktoré sa priebežne účelovo menilo, a preto existuje a využíva sa dodnes (obr. 3).

Zdá sa preto logické, že chýbajúce časti omietky reštaurátori doplnia. Reštaurovanie fasády je veľmi náročná práca a, žiaľ, ani vtedy, keď ju realizuje vysokoškolsky vzdelaný reštaurátor s takou starostlivosťou, akoby ošetroval tabuľový obraz, nemusí byť výsledok najlepší.

Dôležité je uvedomiť si, ako sa vlastne zachovali dávnejšie výzdoby a omietky historických budov dodnes. Keď fasáda začala našim predkom chátrať alebo nespĺňala ich estetické a funkčné nároky, jednoducho nahodili na ňu nové omietkové vrstvy (obr. 4). Z originálu väčšinou zlikvidovali len to, čo už bolo úplne zničené (obr. 5).

Poškodenie nástennej maľby poľovníka ktoré bolo spôsobené osekávaním omietky bez predchádzajúceho výskumu.
Obr. 5 Poškodenie nástennej maľby poľovníka ktoré bolo spôsobené osekávaním omietky bez predchádzajúceho výskumu. |

Aký prístup zvoliť?

Na súčasnom stupni technického vývoja sú na historické povrchové úpravy najlepším ochranným prostriedkom sekundárne omietkové vrstvy. Preto je pri obnove stavieb vhodné uprednostniť rekonštrukciu fasádnych úprav na nových omietkach so zachovaním originálu v spodných vrstvách.

Získava sa tak povrch, ktorý možno ľahko obnovovať. Odkrývanie starších povrchových úprav na fasádach je z technického hľadiska odôvodnené len v prípadoch:

  • ak prostredie, v ktorom sa budova nachádza, nie je nadmerne znečistené oxidmi síry, fluóru, dechtom, sadzami a inými deštruktívnymi, či znečisťujúcimi látkami;
  • ak nie sú fasády nadmerne vystavené náporu vetra a dažďa, alebo ak ich možno pred ich pôsobením vhodne chrániť;
  • ak sú k dispozícii kvalitné suroviny, reštaurátorské kapacity na obnovu a na periodickú údržbu reštaurovaním so zabezpečením finančných nákladov týchto prác.

Stála údržba fasád je nákladný a náročný proces. Ako bolo spomenuté, historické stavby fungujú dodnes predovšetkým preto, že boli sústavne opravované. Fasády mali priebežný kontakt s rukami remeselníkov.

Na porovnanie uvádzame problémy, ktoré vzniknú, ak treba urobiť drobné úpravy v omietkach a obnoviť farebné nátery na fasáde, ktorú opravil reštaurátor, a keď sa originál na fasáde reprodukuje na nových omietkach:

  • v prvom prípade je na jednotlivé práce potrebné opäť využiť kvalifikovaného reštaurátora, inak bol jeho počiatočný počin zbytočný;
  • v druhom prípade, pri obnove rekonštruovaných fasád, možno údržbu zveriť skúsenému remeselníkovi a práce sú aj nepomerne lacnejšie.

Pri rozhodovaní o voľbe technológie obnovy je možné uviesť nasledujúce odporúčania:

  • pred stanovením definitívnej technológie realizácie je vhodné zhotoviť vzorku navrhovanej malty, na ktorej je možné posúdiť jej vizuálne pôsobenie, a tak spresniť spôsob úpravy povrchu omietky;
  • pri výnimočných obnovách je namieste zvážiť urýchlené zhotovenie vzorkovnice navrhovaných materiálov priamo na stene už v predstihu, čím sa umožní vyhodnotenie pôsobenia povrchovej úpravy v rovnakých podmienkach a tiež aj v určitom čase;
  • pred realizáciou akejkoľvek povrchovej úpravy je dôležité venovať pozornosť príprave podkladu – teda aj odvlhčeniu či odsoleniu stavebnej konštrukcie, odstráneniu mastných škvŕn, umytiu prachu, technologickému navlhčeniu a pod.;
  • na výslednú kvalitu omietky má značný vplyv aj kvalita použitej zámesovej vody, ako aj jej teplota;
  • veľký význam majú pre trvanlivosť omietok aj podmienky realizácie – teplota okolia, teplota podkladu, vlhkosť vzduchu, dážď, slnečný svit, vietor a pod.

V každom prípade je však potrebné pri výbere konkrétnej realizačnej ponuky prihliadať predovšetkým na potenciálnu kvalitu ponúkaných stavebných prác, ako aj na referencie z už zhotovených pamiatkových obnôv zhotoviteľa.

Slepé uprednostnenie najnižšej ceny vo výberovom konaní môže viesť k výberu zhotoviteľa, ktorý nie je schopný zabezpečiť požadované remeselné zručnosti svojich pracovníkov, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že výsledný produkt – opravená historická omietka – bude nekvalitný.

Mohlo by vás zaujímať: Sanácia zvlhnutej omietky v garáži

V konečnom dôsledku to potom môže znamenať, že fasádu bude potrebné opäť opravovať, a to napokon vyvolá potrebu vynaložiť ďalšie finančné prostriedky. Výsledná cena stavebných úprav sa tak predraží a môže byť omnoho vyššia ako cena za pôvodne drahšie riešenie.

Pretože pri pamiatkovej obnove zvyčajne platí, že primeraná kvalita musí aj niečo stáť a nedá sa dosiahnuť riešením s najnižšou cenou. Presne v duchu príslovia: „Nie sme tak bohatí, aby sme si mohli kupovať lacné veci.“

Text + foto: doc. Ing. Oto Makýš, PHD., Katedra technológie stavieb, Stavebná fakulta, STU v Bratislave

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály 5/2019.

Komentáre