Neohlásené stavby v bytových domoch

V bytových domoch je prerábanie a dorábanie bytov bežnou praxou. Tento jav neobchádza ani náš dom, „prerábky“ sú pochopiteľné a časté.

Žijeme v bytovom dome blízko centra, v ktorom približne v tretine bytov bývajú ľudia, ktorí sa do domu nasťahovali v roku 1960, keď ho postavili. Tí v bytoch už zmeny nerobia. V ďalšej asi tretine bytov býva „vekovo naša stredná vrstva“ stabilných vlastníkov a obyvateľov bytov. To je generácia, do ktorej patrím aj ja. Nasťahovala sa do domu neskôr a závažné zmeny v bytoch táto skupina vlastníkov robí len veľmi zriedka.

Sem-tam dostane niekto potrebu prekryť alebo zaskliť balkón. To je tak asi všetko. Približne tretina bytov je však z pohľadu ich vlastníctva a toho, kto v nich býva, neustále „v pohybe“. Tieto byty sa predávajú a dejú sa v nich stavebné úpravy, ktoré chcú ich noví vlastníci. Stabilní vlastníci bytov znášajú hluk a špinu spojenú s prerábaním bytov a dokážu to pochopiť. Od každého vlastníka bytu v našom dome však žiadame, aby o prerábaní svojho bytu dal vždy vedieť svojim susedom. Aby boli na sprievodné „efekty“ pripravení.

Ľudia, ktorí v dome byty neprerábajú, však potrebujú mať aj pocit istoty, že sa im dom (sú to ich vlastné slová) „nezrúti na hlavu“. Prinajmenej, že im nezačnú praskať steny, odlupovať sa obklady zo stien a podobne. Zásahy do nosných stien v bytoch môžu mať a aj majú vážne následky. Je to pre našich „starousadlíkov“ citlivá záležitosť. Všetky zmeny sledujú. A maximálne spozornejú, ak niekto začne pracovať na svojom byte bez toho, aby o tom dal ostatným vedieť.

Aj v našom dome sa objavili prípady, keď majitelia bytov s vlastníkmi bytov a so správcom predtým, ako začali vo svojom byte niečo prerábať, komunikovali neskoro alebo len čiastočne. Do oznámenia o prerábaní bytu napíšu napríklad len časť z toho, čo majú v pláne. Nakoniec pri náhodných pohľadoch susedia nazrú do otvoreného bytu, z ktorého robotníci neustále niečo vynášajú, na základe čoho zistia, že zmeny v bytoch sú závažné.

Na otázky, či a aké na to majú povolenie, robotníci len krčia plecami, majiteľ tvrdí, že všetko má vybavené a vlastne – čo koho do toho, čo on so svojím bytom robí. Vzniká dusno vo vzťahoch ľudí, ale vytvárajú sa predovšetkým nebezpečné situácie.

Z môjho pohľadu je potrebné udržať aj dom, aj vzťahy ľudí v ňom v poriadku. Každý má právo domáhať sa svojich záujmov, avšak na druhej strane, každý má právo byť v dome rešpektovaný.
Z legislatívneho pohľadu sa na vec pozerajú iné stránky tohto časopisu. Ja sa s vami podelím o niekoľko vecí, ktoré mi (nielen v týchto situáciách) v práci s ľuďmi pomáhajú.

Prečo sa vlastníci bytov v domoch niekedy správajú ako ignoranti

Ľudia často žijú vo svojom myšlienkovom „matrixe“. V tejto súvislosti mi napadá vtip, v ktorom na otázku Čo je horšie: nevedomosť alebo nezáujem? Niekto odpovedal: „Neviem a ani ma to nezaujíma.“ Je prirodzené, že ľudia myslia predovšetkým na svoje záujmy. Nikto v prírode ani v ľudskej spoločnosti neprežije dôstojne, ak sa nedokáže postarať sám o seba. Samozrejme, sme ľudia a dokážeme pomáhať aj tým, ktorí s postaraním sa o seba majú problém.

Je pre mňa otázne, či to dokážeme tak, aby aj títo ľudia mali dôstojný život. To je ale už iná, aj keď veľmi vážna téma vhodná na iné fórum. Tak či tak, všetci vieme, že sú veci, ktoré pre seba musíme urobiť sami, a ak ich necháme na iných, vystavujeme sa tým rizikám. Väčšinou si „ideme za svojím“, a tak to je v poriadku. Jedným z dôvodov, pre ktoré ľudia občas ignorujú to, čo by mali vedieť a správať sa podľa toho, je prirodzená lenivosť ľudského mozgu. Mozog máme v prvom rade na to, aby sme prežili a rozmnožovali sa.

Preto nás prioritne zaujíma náš vlastný prospech, a preto často myslíme na fyzické príjemnosti spojené s naším rozmnožovaním. Dôsledkom je, že nás mozog vedie k tomu, aby sme zbytočne nepracovali, a teda ani neštudovali a neučili sa (napríklad príslušné normy týkajúce sa spolužitia v domoch), pokiaľ nás situácia neprinúti. Nieto ešte, aby sme si vedome vyberali zložitejšiu cestu k svojim cieľom. Mozog nás jednoducho chráni pred preťažením v akomkoľvek smere.

Na druhej strane, človek je od prírody spoločenský, žije v spoločenstvách a dokáže spolupracovať, ak to považuje za potrebné alebo nevyhnutné. V tomto smere je náš mozog (akoby protichodne, ale našťastie, že je to tak) nastavený na citlivé vnímanie nášho okolia a jeho správania sa k nám. Dokážeme veľmi senzitívne vnímať nálady ostatných ľudí a brať ich do úvahy pri rozhodovaní. Vieme sa prispôsobovať situáciám, do ktorých sa dostaneme a (aj) vďaka tomu, myslím si, sme schopní dlhodobo prežiť.

Strach z ohrozenia + lenivosť mozgu = hotová pohroma

V súvislosti so správaním ľudí v bytových domoch je dôležité pripomenúť ešte jednu záležitosť. Bývanie súvisí so životnými istotami ľudí. Patrí medzi ich základné potreby. Ak je uspokojovanie životne dôležitých potrieb ľudí akokoľvek (aj minimálne) ohrozené, okamžite vzniká emócia, ktorá je fyziologickou reakciou, o ktorej človek nerozhoduje. Tou emóciou je strach. Strach z toho, že mám nejaké plány a niekto alebo niečo mi ich zhatí.

Nedosiahnem to, čo chcem. Ešte síce neviem, aké veľké problémy vzniknú, keď chcem od vlastníkov bytov, stavebného úradu alebo správcu povolenie na to, čo chcem so svojím bytom urobiť, ale tuším, že to nebude jednoduché. Prirodzená lenivosť nášho mozgu spolu s pocitom ohrozenia vlastných plánov v nás produkuje emóciu, ktorú v momente jej vzniku nemôžeme mať pod kontrolou a ktorá určuje naše konanie.

Pravda je, že aj strach je pre nás užitočný. Veľmi nám pomáha začať okamžite konať tak, aby sme sa vyhli situáciám, v ktorých by sme si mohli ublížiť. Bolo by pre nás katastrofou, keby sme v sebe tento mechanizmus nemali. To by sme mali život plný odrenín, popálenín, rán na tele i na duši. V spoločenskom živote sa však určite oplatí mať svoje emócie pod kontrolou. A pod kontrolu ich môžeme dostať len vtedy, ak si ich uvedomíme a počítame s tým, čo s nami dokážu urobiť.

O svojich emóciách nerozhodujeme, ale ony často rozhodujú za nás. A niekedy sa potom nestačíme diviť, čo to robíme.
Strach patrí medzi naše základné a veľmi silné emócie. Vyvoláva buď apatiu, alebo bojovnosť. Ľudia preto často na výzvy urobiť niečo, čo z ich pohľadu potenciálne ohrozuje alebo spomaľuje ich plány, nereagujú buď vôbec, alebo začnú „bojovať“, konať agresívne, brániť svoje rozhodnutia a skutky.

Ani jedno, ani druhé nepomáha vzťahom ľudí v dome ani domu ako takému. Pomôže jedine rozum. Je úžasné, že náš mozog je vybavený aj touto funkciou (opäť našťastie). „Mať rozum“ v tomto prípade znamená uvedomiť si, že situácie pri prerábaní bytov nie sú (nemali by byť) život ohrozujúce a že sú veci, ktoré sú dôležitejšie ako náš strach.

Keď sa niekto bojí…

Uvedený pohľad na motívy konania ľudí v dome určuje môj prístup k nim a k riešeniu podobných situácií. Keď má niekto strach, je ako dieťa, ktoré zablúdilo v tmavom lese. Buď je paralyzovaný a nič nerobí, alebo zúfalo uteká ani nevie kam a dostáva sa do ešte horšej situácie. Ak chcem, aby začal kráčať po bezpečnej ceste, musím mu ju ukázať, sám byť pokojný a najlepšie bude, ak ho chytím za ruku a začnem ho po bezpečnej ceste viesť.

Musím však vedieť, kadiaľ bezpečná cesta vedie. Pre mňa osobne to, žiaľ, znamená, že musím premôcť lenivosť svojho mozgu a naštudovať si aspoň základnú legislatívu týkajúcu sa prerábania bytov v bytových domoch. (V čom mi, mimochodom, veľmi pomáha časopis, ktorý práve čítate, a poradne, ktoré sú v ňom uverejňované.)

Zároveň si musím byť vedomý pravidiel, ktoré sme si pre podobné prípady odsúhlasili na domových schôdzach, nevychádzať z roly a mať ku všetkým vlastníkom bytov rovnaký prístup. To budí dôveru. Môžem síce na človeka s obavami v podvedomí (ktorý napríklad neohlásenú „prerábku“ práve realizuje, tečú mu do nej jeho peniaze, vie, že nerobil veci správne, ale už sa stalo a obáva sa ohrozenia svojich investícií) nakričať a vyhrážať sa mu, lenže výsledok by bol sporný. A to posledné, čo potrebujem, aby ma vo svojej apatii ignoroval alebo so mnou začal bojovať.

Potrebujem s ním jednať pokojne, uznať mu jeho právo na vylepšovanie svojho bývania. Zároveň sa mu však snažím vysvetliť, že som v role zástupcu všetkých vlastníkov bytov celého domu a že nemôžem konať inak, ako žiadať od neho to, čo od všetkých ostatných v dome.

Veď existuje cesta, ktorá nás všetkých povedie k dobrým vzťahom a spoločnému kvalitnému bývaniu. A tou cestou je odborné posúdenie každého vážneho zásahu do nášho domu. Vážne zásahy sú definované odbornými autoritami a je na nás rešpektovať ich. Spoločne sa potom nasmerujeme na cestu, ktorá bude pre všetkých bezpečná.

Ak je ešte možnosť práce na byte s vážnymi zásahmi do nosných stien alebo fasády domu pozastaviť a dodatočne ich dať posúdiť odborníkom, tak sa dohodneme, že to tak urobíme. Práce potom opäť začnú až po získaní odborného posudku, ktorým sa tieto práce budú riadiť.

Od „prirodzeného“ ignorantstva k „normálnej“ ohľaduplnosti

Práve sme dohovorili takýto postup s jednou z nových majiteliek bytu v našom dome a realizujeme ho. Aj keď s prácami, ktoré sa týkali nosných stien bytu (na 5. poschodí 11 poschodového domu!), už začala, dohodli sme sa, že práce preruší a na ich dodatočné posúdenie počká.

S ďalším majiteľom bytu, ktorý zastrešil svoj balkón na 11. poschodí tak, že to nekonzultoval ani so správcom, ani s nikým v dome (okrem dodávateľa stavby, lenže ten zrejme nemal dôvod brzdiť svoje práce a zárobok tým, že by poradil majiteľovi bytu schvaľovacie konanie), sme práve vo fáze vysvetľovania vzájomných stanovísk. Z jeho novej striešky bez akýchkoľvek žľabov alebo iných zábran dnes padá sneh a steká voda na hlavy ľudí na balkónoch pod ňou a aj na ľudí vstupujúcich do domu.

Každému musí byť jasné, aké emócie v ľuďoch v dome vzbudzuje. Majiteľ bytu sa pokúša o bojový prístup. Počítam s tým. Poznám ho už roky. Na mne je, aby som zostal pokojný a ukazoval mu cestu k jeho vlastnej a zároveň našej bezpečnosti. Zatiaľ sme sa dohodli, že dodatočne vystúpi na najbližšej schôdzi vlastníkov bytov a pokúsi sa získať súhlas ľudí v dome.

Zrejme sa však bude musieť zmieriť s tým, že cestou pre neho bude len dodatočné preukazanie bezpečnosti jeho „stavby“. Poziadame ho o dodatočné ohlásenie stavby na stavebnom úrade, ku ktorému bude musieť okrem iného doložiť aj súhlas spoluvlastníkov stavby a vyjadrenie stavebného dozoru o zabezpečení odborného uskutočnenia stavby.

Oprieme sa (ako dom) o všetky dostupné inštitúcie, ktoré dokážu pre vlastníka bytu ignorujúceho svoje okolie vytvoriť situáciu, v ktorej bude pre neho spolupráca s ostatnými ľuďmi v dome nevyhnutnosť. Už sme sa s kolegami z nášho výboru vlastníkov bytov dohodli, že oba prípady a aj postup, akým ako zástupcovia domu v týchto situáciách konáme, zverejníme na nástenkách domu, aby sme podporili vzájomnú ohľaduplnosť vlastníkov bytov v dome, ktorá je a bude v našom dome normou, a preto bude „normálna“.

Čo a ako v podobnej situácii

1. Za „ignorantstvom“ vlastníkov bytov je duševná lenivosť a strach z ohrozenia vlastných záujmov.
2. Strach vyvoláva u ľudí apatiu alebo tendenciu bojovať. Ani jedno, ani druhé vec nerieši.
3. Ignorantstvo je prirodzené, ohľaduplnosť by mala byť normálna.
4. Závisí od spôsobu, akým komunikujeme, keď vedieme ľudí k prispôsobeniu.
5. Uznanie práva na presadzovanie svojich záujmov upokojuje a tlmí nežiaduce emócie.
6. Všetci vlastníci bytov musia vedieť, že pri ich neohlásených a s odborníkmi nekonzultovaných „prerábkach“ alebo „dorábkach“ bytov zástupcovia a správcovia domu nebudú ani chvíľu váhať využiť všetky dostupné zákonné prostriedky na zabezpečenie bezpečnosti a funkčnosti domu.

Ing. Miloslav Frečka

Manažér, kouč, tréner a konzultant

Jeho spoločnosť MFCoaching, s. r. o., sa venuje výberu, motivácii, vedeniu a riadeniu výkonov ľudí. Vo svojom voľnom čase pracuje ako zástupca vlastníkov bytov bytového domu na Račianskej ulici č. 17 až 19 v Bratislave.

TEXT: Ing. Miloslav Frečka
FOTO: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 1/2017.