Zabudli sme na krajinu
Pavel Herich 
V chránených územiach či mimo nich, pri rozhodovaní o zásahoch do prírodne a kultúrne hodnotných miest a krajov chýba dôrazný hlas tých, ktorí rozumejú krajine: jej funkciám a kráse, skladbe a dimenziám, vnímajúcich ducha miesta a jeho odraz v kultúre miestnych obyvateľov.
Liptov je jedna z mimoriadnych krajín Slovenska a predsa, jeho devastácia bezplánovitou, rozsiahlou a nesúrodou zbierkou stavieb naberá v ostatných rokoch na rýchlosti.
Nehatený hlasom zrelého urbanizmu snúbiaceho sa s citlivou krajinotvorbou sa v podmienkach čulého záujmu o rekreačno- -investičné nehnuteľnosti rozlieha Liptovom nezdravý stavebný ruch, zanechávajúci za sebou nánosy doby výrazne horšie ako kritizované hrubosti minulého režimu.
Súčasné územné plánovanie, minimálne v Liptove, Tatrách, ale aj na mnohých ďalších miestach Slovenska, je kolosálnym zlyhaním a rezignáciou na jeho funkcie. Chýbajúci hlas rozhľadených staviteľov a absenciu vízie a snahy o kultivovanie krajiny vôkol sa ako ekológovia a environmentalisti snažíme sanovať argumentmi ochrany prírody, no nevyhnutne ich sila ubúda s klesajúcim stupňom ochrany.
To je aj odkaz a poučenie z Demänovej. Aktuálne schvaľovaný 32 metrov vysoký hotel je v prvom rade nezaceliteľnou ranou hodnotnej krajiny, a to je hlavný a jednoznačný dôvod, prečo ho nepostaviť.
No Zákon č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny celkom zabudol na krajinu, reforma krajinného plánovania nateraz stroskotala a nový stavebný zákon a centrálny stavebný úrad sa prejavujú všeličím, len nie citom pre kvalitné riešenia vo verejnom záujme. Je nanajvýš načase sa problémom postaviť, chýba tu hlas vzdelanej a vnímavej komunity.
