Výšky a ich dimenzie

Michal Chudík, Ľubomír Klaučo: Úspešné mestá rastú do výšky, preto je prirodzené, že súčasný záujem o výstavbu výškových budov na celom svete si našiel odraz aj na Slovensku, predovšetkým v Bratislave. Naša „slovenskosť“ nás dosť dlho držala pri zemi. Niektoré nie veľmi vydarené výškové stavby z posledného obdobia, ktoré sa realizovali v exponovaných lokalitách, vyvolali, prirodzene, negatívne reakcie. Oveľa krajší pohľad je z nich na mesto, ako na ne samotné.

Boom výškových budov je však u nás zatiaľ iba virtuálny. Prejavuje sa najmä prezentovaním vo vizualizáciách stavebných súborov. Tieto sa architektonicky inšpirujú v „mrakodrapovo“ vyspelých krajinách. Z čulej projektovej prípravy sa dá odhadnúť, že o rok-dva bude stavebný boom skutočný. Samotná lokalizácia výškových budov sa celkom prirodzene koncentruje na miesta, v ktorých ostali počas posledného vývoja fyzicky, predovšetkým však morálne, zastarané stavebné štruktúry a predstavujú teda disponibilné priestory na novú výstavbu.

Vzhľadom na ich umiestnenie v štruktúre mesta je polohový potenciál týchto lokalít mimoriadne vysoký, čo koncentruje záujem investorov. Aj keď sa navrhovaná zástavba sústreďuje predovšetkým do opustených výrobných území, kapacity technického vybavenia územia nie sú pri výstavbe výškových objektov limitujúce, a teda nepredstavujú vážnejšie obmedzenia. Ťažšie riešiteľné problémy v Bratislave vytvára nedobudovaný komunikačný systém, ktorý obmedzuje možnosti rozvoja. Týka sa to nielen individuálnej automobilovej dopravy, ale najmä mestskej hromadnej dopravy. Prejavuje sa to hlavne v statickej doprave, ktorá sa, paradoxne, v Bratislave stala rozhodujúcim dimenzujúcim parametrom a kritériom výšky stavieb. Na jednej strane ide o konflikt medzi potrebami zabezpečenia dopravných trás z hľadiska požadovanej kapacity parkovacích miest a na strane druhej o nevyhnutnosť budovania dostatočných kapacít parkovania vzhľadom na to, že mestská hromadná doprava nepredstavuje reálnu alternatívu obsluhy týchto území.

Udržateľnosť aktuálneho vývoja v plánovaní výstavby, a to najmä z pohľadu vzájomnej konkurencie jednotlivých developerov, ovplyvnia asi prvé skúsenosti s predajom priestorov a hlavne finančná návratnosť takýchto projektov pre ­investorov.

Martin Pavelek: Začnem všeobecnou podstatou vzniku a potreby výškových stavieb v meste. Výškové stavby sú nevyhnutné tam, kde je nedostatok stavebných pozemkov, kde sú veľmi drahé pozemky, a tiež tam, kde je technická možnosť zabezpečiť bezproblémovú kapacitnú „distribúciu ľudí“, napríklad podzemím – metrom. Dovolím si tvrdiť, že slovenské mestá vrátane Bratislavy zatiaľ nespĺňajú ani jeden z týchto predpokladov. Osobne preto vnímam tieto zámery skôr ako súčasný fenomén na Slovensku a možno aj ako spôsob dokazovania si ekonomickej sily konkrétnych skupín a jednotlivcov. Nechcem tým povedať, že som proti takýmto zámerom, ale mám pocit, že súčasná slovenská odborno-neodborná verejnosť si neuvedomuje v celom rozsahu dosah výstavby mnohopodlažných stavieb na územie. Veľká koncentrácia všetkého (jednoducho povedané – ľudí s ich potrebami) na niekoľkých plošných metroch si naozaj vyžaduje minimálne to podzemie (metro) alebo iný kapacitný a flexibilný úrovňový dopravný systém obsluhy daného územia.

Dagmar Petríková: Vývoj výstavby výškových budov vo väčšine slovenských miest je neudržateľný, okrem iného aj z hľadiska technickej, no najmä dopravnej infraštruktúry. Už teraz sme svedkami neúnosnej dopravnej situácie v centrách miest, do ktorých vstupujú bez zvýšenia kapacity dopravnej infraštruktúry výškové budovy. Tie si predsa vyžadujú potrebu dopravnej obsluhy stoviek administratívnych miest, návštevníkov a obyvateľov. Ďalšia intenzifikácia bytovej výstavby v obytných celkoch, formou zahusťovania výstavbou výškových budov, je tiež neakceptovateľná bez riešenia dopravného napojenia a parkovania.

Pavel Pelikán: Technickú infraštruktúru treba rozdeliť na dve podstatné oblasti. Jednou je energetická infraštruktúra (silno- a slaboprúdy, plyn, voda, kanalizácia), s ktorou by zásadný problém nemal byť. Už len vzhľadom na obrovský skok vo vývoji technológií, ktorý znamená nižšie energetické nároky. V druhej oblasti, v dopravnej infraštruktúre, je to komplikované. Tam musí v podstatne väčšej miere zohrať úlohu doprava ľudí verejnými dopravnými prostriedkami, hlavne z a do práce. Tým by sa mal odbremeniť určitý rozsah dopravy v špičke. Žiadne mesto na svete nie je také bohaté, aby svoje dopravné komunikácie budovalo na zaťaženie počas špičky. V celom svete je bežnou daňou za dopravu (spôsobom jeden človek = jedno auto) čakanie v možných zápchach. To je fakt, na ktorý sme neboli dlhé roky zvyknutí, lebo naša priemerná motorizácia výrazne zaostávala za vyspelým svetom.

Štefan Šlachta: Výšková výstavba neprináša problémy len s technickou infraštruktúrou. Okrem nej sa podceňujú aj otázky sociálnej infraštruktúry. Stavia sa prirýchlo a, žiaľ, bez dostatočných skúseností, čím vznikajú veľké problémy do budúcnosti. Mnohé dôležité otázky investori jednoducho ignorujú – či už vedome alebo nevedome. Najväčším problémom je určite doprava. Tu sa vynárajú otázky typu: Ako sa napríklad posudzovali potreby parkovania – a to nie len pri výškových budovách, ale aj v relatívne nízkych biznis centrách, keď sú dnes všetky okolité ulice týchto budov zapratané parkujúcimi autami? Alebo sa počítajú a posudzujú tak, aby vyhovovali investorom? Často investor, ktorý vstupuje do územia ako prvý, vyčerpá kapacitu komunikácií napriek tomu, že vie o príchode ďalších subjektov a požiadaviek. Ak dnes hovoríme o projekte multifunkčnej haly na Kalinčiakovej ulici, prečo nikto nehovorí o estakáde, ktorú bude treba následne vybudovať na Bajkalskej ulici. A kto ju zaplatí?

Aký je váš názor na súčasný spôsob plánovania výstavby výškových budov na Slovensku z hľadiska obrazu mesta?

Michal Chudík, Ľubomír Klaučo: Bratislave chýba záväzný dokument, ktorý by komplexne riešil lokalizáciu a výškové zónovanie objektov. To sa začína negatívne odrážať aj na kvalite obrazu mesta. Lokalizácia jednotlivých výškových budov určite nepredstavuje realizáciu aspoň rámcového koncepčného zámeru. Ako sporné sa predovšetkým javia osamotené budovy, pri ktorých jedinou logikou ich umiestnenia je to, že bol disponibilný pozemok. Tieto budovy, paradoxne, majú najmenší vplyv na verejné technické a dopravné vybavenie a súčasne najväčší dosah na obraz mesta. Lokalitu umiestnenia výškovej stavby a výšku určuje zvyčajne investor, pričom výšku môže obmedziť letecký úrad a magistrát. Prioritou investora je, prirodzene, maximálne možné zhodnotenie pozemku.

V urbanisticko-architektonických štúdiách riešených naším ateliérom overujeme lokalizáciu výškových budov v obraze mesta z hľadiska kompozície a umiestnenia v pôdorysnej štruktúre lokality, priestorovým modelom a zakreslením riešenia do fotopanorám mesta z diaľkových pohľadov. Takýmto postupom v súčasnosti navrhujeme súbor výškových budov na Mlynských Nivách. Priestor priľahlý k ulici Mlynské Nivy považujeme ako optimálny na umiestnenie súboru výškových budov. Rozvojové územie Mlynských Nív vytvára vstupnú bránu do centra Bratislavy a umožňuje koncentráciu rozvojových aktivít, ktoré vo svojom architektonickom a urbanistickom stvárnení budú predstavovať jasný symbol budúceho obrazu mesta. Takáto lokalizácia zároveň umocňuje čitateľnosť mestskej štruktúry a neznehodnocuje významné pohľadové smery na historické jadro s dominantou Bratislavského hradu.

Martin Pavelek: Kvalita obrazu mesta absolútne nesúvisí s existenciou výškových budov. Tie, paradoxne, majú ďaleko väčšiu pravdepodobnosť ovplyvniť mesto negatívne, než mu pomôcť. Stačí sa pozrieť po svete a zistíte, že z hľadiska kvality bývania – a o to predovšetkým v mestách ide – sú najvyššie hodnotené mestá, kde výškové stavby v pravom slova zmysle ani nie sú. Slovenské mestá, akým je napríklad aj Žilina, ktorá má dnes 86-tisíc obyvateľov, neznamenajú v rámci Európy nič viac a ani nič menej ako štandardné mestá na regionálnej úrovni, kde spravidla najvyššou budovou býva kostol. Preto by som k nejakému cielenému systémovému plánovaniu výškových stavieb v slovenských mestách pristupoval veľmi opatrne.

Každý dobre spracovaný územný plán obsahuje aj výkres výškovej zonácie, ktorý definuje maximálne prípustné výšky v jednotlivých častiach mesta. Tie by mali byť jednoznačne záväzné a nespochybniteľné. Je totiž predpoklad, že v takom rozsiahlom a širokospektrálnom dokumente, akým je územný plán mesta, sú zohľadnené absolútne všetky merateľné aj nemerateľné ukazovatele územia, vrátane opodstatnenosti potreby zachovania napríklad typickej veduty a genia loci mesta. Netreba tiež zabúdať, že viacero slovenských miest je obklopených množstvom prírodných výškových dominánt, ktoré sú v podstate stáročnou súčasťou identity mesta.

Dagmar Petríková: Nekoncepčnou lokalizáciou výstavby výškových domov sa triešti vizuálny obraz mesta a potláča sa pôsobenie jeho prirodzených tradičných dominánt. Tie sú logickou súčasťou pamäťovej mapy návštevníkov a obyvateľov a sú nezastupiteľné pri identifikácii sa obyvateľov s ich životným prostredím. Nejasné vzťahy medzi tradičnými a novými dominantami, ktoré svojou vizuálnou kvalitou, mierou odlíšenia a identifikovateľnosti neraz výrazne zaostávajú za historickými dominantami, narúšajú aj orientáciu v priestore, a to najmä užívateľom, ktorí prostredie dôverne nepoznajú. Výškové budovy dávajú mestu novú, nehumánnu mierku. Bodové výškové domy bez ich koncepčného zaradenia do organizmu mesta sa správajú ako solitérne objekty, nevytvárajú kvalitu verejných priestorov, novú zážitkovú kvalitu pohybu v priestore mesta a ani nové pamäťové mapy.

Pavel Pelikán: Toto je oblasť, ktorá sa musí zachytiť v územno-plánovacích dokumentoch každého mesta (najmä územného plánu). Pri ich prerokúvaní územno-plánovacích dokumentov je priestor na širokú diskusiu o tom, kde a aký je ten najvhodnejší a najakceptovanejší priestor na umiestňovanie výškových budov. Žiadna iná platforma nedokáže dostatočne skĺbiť názory odborníkov a verejnosti. Takže kvalitný územný plán, ktorý myslí aj na výškové usmerňovanie, je ten správny spôsob, ako udržať reguláciu v prospech všetkých.

Štefan Šlachta: Veža Aupark ukázala, ako veľa sa dá pokaziť, keď sa takáto výšková budova postaví na nesprávnom mieste. Dúfam, že tam nepribudne ešte niekoľko podobných veží, potom to bude už jedno. Všetko je o stavebnej kultúre, a tá u nás chýba. Vo väčšine kultúrnych miest by sa to nemohlo stať. To isté platí aj o podobných projektoch v ostatných mestách na Slovensku. Historická panoráma miest musí ostať zachovaná. Súčasne však treba prijímať modernú architektúru ako prostriedok vytvárania imidžu hospodársky dynamického a kultúrne otvoreného mesta. O tom, že to je možné, nás presviedčajú mnohé príklady európskych miest. Naším cieľom by malo byť, aby súčasná architektúra a typologické kategórie, ako napríklad výškový dom, neboli na vhodných miestach obmedzované či zakázané, ak prinášajú danej lokalite vysokú urbánnu či architektonickú kvalitu. Takýto prípad však ešte na Slovensku nepoznám.

Michal Chudík, Ľubomír Klaučo: Považujeme to za vopred vykalkulovanú neserióznu vypočítavosť, ktorá však veľmi ilustratívne odráža plánovaciu a rozhodovaciu realitu mesta.

Martin Pavelek: Nenazval by som to trendom, pretože to by sme na tom boli už veľmi zle. Podľa mňa je to skôr neférová hra niektorých špekulatívnych jednotlivcov, ktorú, žiaľ, naša spoločnosť začala s nimi hrať. Namiesto toho, aby ju razantne a jednoznačne odmietla aj za cenu promptnej úpravy príslušnej legislatívy. Tá, žiaľ, obsahuje viacero slabých miest, čo navyše v kombinácii s „kompetentným zodpovedným úradníkom“ slovenskej samosprávy alebo štátnej správy vytvára dostatočne, nazvime to tak, „zvláštne“ prostredie. A to produkuje kauzy typu Šancová a podobne. Verím, že je to tiež iba jedna z nechcených daní ranému kapitalizmu na Slovensku, a čím skôr sa s ňou vyrovnáme, tým menej škôd napácha.

Dagmar Petríková: Problém je nielen v nedostatočnej legislatíve, ale predovšetkým v slabej vymožiteľnosti práva. Popritom nemožno zabúdať na profesijnú etiku urbanistov a architektov, ktorá na Slovensku výrazne zaostáva a nemôžu ju nahradiť ani sankcie.

Pavel Pelikán: Treba posudzovať z prípadu na prípad. Niekde je to akceptovateľné a niekde potom takto umelo zvyšované objekty pôsobia ako päsť na oko. V prípadoch dodatočného zvyšovania objektov môže byť najväčší rozdiel v súhlase, resp. nesúhlase medzi odbornou a laickou verejnosťou. Samozrejme, v tejto súvislosti platí to, čo som povedal o územnom pláne. Ak je dobrý, nevytvára priestor na dodatočné špekulácie s výškou objektov.

Štefan Šlachta: To je smutná kapitola súčasnosti. Ale je to tiež o tej stavebnej kultúre. Chýba nám stavebná polícia, ktorá by jednoznačne trestala takéto prehrešky – nie smiešnou pokutou, ale odstránením stavby na náklady stavebníka.

Výškové budovy sa čoraz viac včleňujú do bežného mestského života. Každá zástavba či urbanistická štruktúra mesta má určitý sociálny a psychologický vplyv aj na spoločnosť, ktorá ju užíva (či už pasívne, alebo aktívne). Ako vnímate problematiku plánovania výstavby výškových budov z tohto hľadiska?

Michal Chudík, Ľubomír Klaučo: Sociálne a psychologické vplyvy výškových stavieb sme mali možnosť v minulom roku študovať v Anglicku, v čínskom Pekingu a najmä v Šanghaji. Nás sociálne neovplyvnili a dúfam, že nám nenarušili ani psychiku. A zdá sa, že rovnaký vplyv mali aj na miestnych obyvateľov. Pritom sú to výškové stavby, ktorým by najvyššie zamýšľané bratislavské „mrakodrapy“ dosahovali ledva po kolená. Sme presvedčení, že tak ako existujú diferencované sociálne skupiny v meste, majú existovať aj rozličné mestské prostredia. A tak, ako sa niekto radšej prechádza na Železnej studničke a iný v Auparku, rovnako aj pre niektoré sociálne (a teda aj profesijné a vekové) skupiny je príjemným prostredím historická atmosféra v Devíne a pre iné moderné, aktivitami pulzujúce mesto.

Pozitívny vzťah obyvateľov Slovenska k výškovým stavbám sa možno zlepší po realizovaní smelých architektonických zámerov našich a zahraničných ateliérov. Dúfame, že aj Bratislavčania nájdu silu a odvahu na to, aby boli hrdí na svoje moderné a prosperujúce mesto a aby to dokázali aj vyjadriť. Možno sa potom aj u nás nájde odvážny investor, ktorý postaví výškovú budovu súperiacu s najvyššími a najkrajšími budovami sveta, ktorá sa stane symbolom Bratislavy a Slovenska.

Martin Pavelek: To, či sa niektoré mesto rozhodne „pustiť“ výškové stavby, alebo nie, si vyžaduje naozaj profesionálne, komplexné, no najmä maximálne zodpovedné posúdenie takmer všetkého – od regionálneho urbanizmu až po psychologicko-sociálny dosah. V Žiline máme v súčasnosti rozostavané dva vyše 20-podlažne objekty, ktorých realizácia je v úplnom alebo čiastočnom rozpore s územným plánom. Je to nechcené dedičstvo budovateľských aktivít bývalého vedenia mesta. Žiaľ, s negatívnym dlhodobým účinkom a znížením hodnoty územia, v ktorom sú zakomponované. Oba sú navyše realizované ako bytové domy, čo je podľa môjho názoru absolútne faux pas. Predstavte si bývanie rodiny s malými deťmi napríklad na 19. podlaží! Aj vo vyspelom svete podobné projekty s primárnou víziou nadštandartných luxusných bytov, ktoré sú logicky ťažko predajné, prechádzali postupne cez etapu delenia veľkých bytov na menšie až po etapu konečnú – a tou často bolo ubytovanie pre prisťahovalcov, čo na seba nabalilo obrovské spoločensko-ekonomické problémy. Tento jav nakoniec poznáme aj z našich sídlisk, kde spravidla najhoršiu morálnu, sociálnu a materiálnu degradáciu zaznamenávame práve pri „bodových vežiakoch“.

Naozaj si treba uvedomiť, že skutočne kvalitné bývanie je ideálne do štyroch a udržateľné povedzme do ôsmich podlaží. Ak sa teda vôbec máme rozprávať o prípustnosti výškových stavieb, tak určite iba v polohe občianskych stavieb, možno čiastočne stavieb určených na hotelové a krátkodobé ubytovanie. No a to, čo by si predovšetkým mali vziať za svoje všetci zainteresovaní v tejto problematike, je skutočnosť, že výškové budovy sú technicky náročné, a teda drahé stavby. Preto ich prípadné povolenie a následná realizácia na konkrétnom území je na dlhé roky de facto nezvratný proces so všetkými svojimi dôsledkami.

Dagmar Petríková: Výstavba výškových obytných budov v stabilizovanom prostredí predstavuje tvrdý zásah do mestskej štruktúry. Zvyšuje koncentráciu obyvateľov a funkčných plôch, uberá z voľných miest, zhoršuje mikroklimatické podmienky bývania (veternosť, prašnosť) a uberá z komfortu a kvality obytného prostredia, čo obyvatelia vnímajú vždy veľmi negatívne.

Prieskumy bývania vo výškových domoch poukazujú na negatívny vplyv na medziľudskú komunikáciu a sociálne kontakty. Pri veľkej koncentrácii obyvateľov a veľkom počte bytov, ktoré sú dostupné len výťahom, dochádza k javu, že obyvatelia nemajú šancu nadviazať ani prvotné neformálne kontakty. Cesty výťahom to vôbec neumožňujú. Komunikácie vnútri výškových budov (výťahy, chodby, prípadne schodisko) sa tak z hľadiska obyvateľov stávajú anonymnými priestormi a sú vlastne predĺžením verejných priestorov. Pri veľkom počte ľudí nastáva tiež situácia, že sa navzájom nepoznajú a nie sú ani schopní rozlíšiť, kto v budove naozaj býva a kto je tam cudzí. Anonymita sociálneho prostredia prináša potom mnohé problémy – od vandalizmu cez krádeže až po izoláciu susedov.

Ďalším znakom je obmedzenie kontaktov s vonkajšími priestormi. Skúsenosti s bývaním vo výškových domoch u nás aj v zahraničí (Švédsko, Francúzsko) svedčia o problémoch rodín s deťmi – bývanie na vyšších poschodiach totiž skracuje dĺžku pobytu detí vonku. Problémom je takisto používanie výťahu či obava o deti, ktoré by mohli zostať sami vonku. Vzniká psychologická bariéra – čím vyššie poschodie, tým vyššia obava o rýchlosť zásahu v prípade vizuálnej kontroly dieťaťa pri konflikte alebo nehode vonku. Obava o bezpečnosť detí pôsobí aj v samotných bytoch vo výškových domoch, kde sa rodičia obávajú nechať deti v byte alebo v miestnosti samy – vzhľadom na balkóny a okná. Vplyv výškovej polohy bytu na pohyb detí, mládeže a rodín trvá do 12. až 15. roku detí a vedie k situácii, že deti sú častejšie doma s rodičmi a menej so svojimi vrstovníkmi.

Aj vo výškových budovách s inými funkciami vzniká, obdobne ako v prípade budov s obytnou funkciou, efekt negatívneho vnímania uzavretosti v skleníkovom type prostredia, pocit úzkosti z výšok a klaustrofóbie, najmä v pracovnom prostredí. Súčasne sa strácajú kontakty s prostredím okolia. Veľmi dôležitým fenoménom dobrého pocitu je kontakt s prírodným prostredím a zeleňou v horizonte výhľadov. Výsadba zelene na terasách môže čiastočne eliminovať chýbajúci kontakt s okolím, ale nemôže ho nahradiť. Okrem toho pocit bezpečnosti pobytu vo výškovej budove je v súčasnosti limitovaný obavami o možnosť úniku v prípade požiaru a pod., ktoré akcelerovali najmä pod vplyvom nedávnych udalostí teroristických útokov.

Pavel Pelikán: V tomto prípade platí, že objavovať Ameriku je zbytočné, už ju objavili pred nami… Musíme sa poučiť zo skúseností iných miest, iných developerov a architektov. Aj preto sme napríklad do projektu PANORAMA CITY pozvali architekta Ricarda Boffilla, ktorý má s projektovaním obdobných stavieb skúsenosti. Aj Eiffelovu vežu v Paríži v čase jej vzniku verejnosť zásadne odmietla. A dnes by Paríž bez nej nebol Parížom. Je to vo veľkej miere otázka výmeny generácií. Tie súčasné (najmä staršie) majú celkom logicky väčší negatívny prístup k novinkám (a tou výstavba výškových budov u nás v tejto súvislosti je). Odpoveď na túto otázku ukončím paralelou – dnes už skoro nikto nemá doma chladničku vyrobenú v roku 1960, lebo nespĺňa základné požiadavky súčasnosti. Podľa mňa aj výškové stavby jednoznačne patria k vývoju nielen miest, ale i samotného človeka. Samozrejme, necitlivým prístupom sa dá veľa pokaziť.

Štefan Šlachta: Rozlišujem medzi obytnými výškovými domami a administratívnymi funkciami, prípadne prechodným ubytovaním, ako sú napríklad výškové hotely. A okrem toho – iné je to v Dubaji a iné u nás. Tam je klimatizovaný priestor nutnosťou. Energeticky pasívny môže byť rodinný dom, ale asi ťažko mrakodrap. Problém vidím práve v obytných výškových domoch. Zahraničné príklady ukazujú, že takéto domy musia mať rozsiahle vybavenie službami – od bezpečnosti až po sociálne služby a pod. Musia mať takisto primeraný „backround“ prostredia – od napojenia na dopravu až po kvalitný verejný priestor, zeleň… Ak toto absentuje, hrozí reálne nebezpečenstvo, že objekty nebudú optimálne fungovať a stanú sa neskôr spoločenským problémom.

(mt)
Foto: Silvia Zdútová