hantabal architekti: Väčšina ľudí má pocit, že architekt je „nadslužba“

Ich spoločný príbeh sa začal na vysokej škole, vtedajšej FA STU v Bratislave. Už počas štúdia spolupracovali na rôznych projektoch. Paradoxne sa v období tej najväčšej ekonomickej krízy rozhodli spojiť sily a založiť vlastný ateliér. Impulzom, ktorý im poskytol stabilný základ na rozbeh bol bytový dom Minergo. A oni sa rozbehli riadne. Dnes je ich práca, pestrofarebné a nadčasové portfólio oceňované nielen architektonickou obcou.

Začínali ste v období hospodárskej krízy. Ako vás toto náročné obdobie ovplyvnilo? Aké výzvy ste museli prekonať pri zakladaní ateliéru? A ako ste zvládli kombináciu krízového obdobia a budovania vlastnej profesionálnej identity?

Juraj Hantabal: V roku 2011 sme získali ocenenie CE ZA AR v kategórii Bytové domy za komplex Minergo. To nás „uviedlo“. V tom období nastal zásadný zlom – každý z nás mal svoju prácu, no popritom sme už dlhšie spolupracovali na projektoch, hoci ešte nie pod oficiálnou hlavičkou ateliéru hantabal architekti.

Kríza paradoxne urýchlila naše rozhodnutie – uvedomili sme si, že chceme ukončiť individuálne pôsobenie a naplno sa venovať spoločnej tvorbe. Bolo to riziko, ale zároveň sme cítili, že máme dostatok práce na to, aby sme sa mohli ateliéru venovať profesionálne a udržať ho. A tak sa aj stalo.

Koľko rokov ste manželia? Ako ovplyvňuje vaša práca súkromný život?

Michaela Hantabalová: Od roku 1998. Áno, stále sa o architektúre rozprávame, aj doma. Myslím si však, že u mňa je život s architektúrou odlišný ako u Juraja. Obaja máme prácu, ktorá si vyžaduje mentálne nasadenie. Kým ja som vždy dokázala prísť domov, zavrieť dvere, prepnúť na rodinný režim a byť mamou, Juraj plynule pokračoval.

Navyše v začiatkoch sme mali ateliér doma. Bolo pre neho náročné oddeliť pracovný a súkromný život. To bol hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli presunúť ateliér mimo domova. Mať jasnú hranicu medzi prácou a rodinou bolo pre nás kľúčové.

Napriek tomu sa, v tom dobrom slova zmysle, diskusie o architektúre stále vracajú v rôznych momentoch – stačí jedna otázka na túto tému a debata sa znovu rozprúdi. Myslím si, že to do určitej miery ovplyvnilo aj deti, keďže boli súčasťou našich rozhovorov. Dnes je jedna dcéra tiež architektka. A dovolenkové destinácie?! Tie sa vždy odvíjali a aj odvíjajú od architektúry.

Dnes vo vašom ateliéri pracuje aj vaša dcéra. Ako vás zvláda? A vy ju?

Michaela Hantabalová: Najstaršia skončila tiež Fakultu architektúry v Bratislave. Počas celej vysokej školy u nás pracovala. V podstate začala už počas strednej školy – chodila na stavebnú priemyslovku.

Kde je teraz?

Michaela Hantabalová: Musela si dať od nás oddych (smiech), je na stáži v Prahe. Sme radi, že získava nové skúsenosti a učí sa niečo od iných architektov. Veríme, že sa raz vráti. Momentálne je v Prahe a zatiaľ je spokojná. Práca s nami však nie je vždy jednoduchá – keď je šéfom otec, autorita nadobúda iný rozmer.

Dochádza k situáciám, keď sa názory líšia a dcéra neurobí presne to, čo by si šéf želal. No často práve vďaka tejto konfrontácii vznikajú nové, lepšie riešenia. Možno je to práve tým, že kreatívna práca si vyžaduje aj istú dávku diskusie a konštruktívneho napätia.

Juraj Hantabal: Mnoho rodičov nechce, aby ich deti pokračovali v ich profesii, deti zas často tvrdia, že budú robiť niečo úplne iné. My sme to však nikdy neriešili. Staršia dcéra sa stala architektkou, mladšia študuje archeológiu, no nebol to výsledok našej snahy ich k tomu smerovať.

Jednoducho sa to prirodzene vyvinulo – možno preto, že vyrastali v prostredí, kde bola architektúra neoddeliteľnou súčasťou života. Keď sa rozhodovali, kam ísť po základnej škole, nebolo to o tom, že by sme im niečo vnucovali. Rodič svoje dieťa pozná, vidí, v čom vyniká, čo ho baví. Počúvali sme ich, viedli dialóg, a keď bolo treba, pomohli sme im pri ich vlastných rozhodnutiach.

Ako vnímate mladú generáciu architektov? Majú dnes v začiatkoch jednoduchšiu alebo náročnejšiu cestu? V čom vás inšpirujú?

Michaela Hantabalová: Mladá generácia architektov je plná energie, života a chuti do práce, čo na nej nesmierne obdivujem. Často ma inšpiruje jej entuziazmus a svieži pohľad, najmä v momentoch, keď sa už sama pristihnem pri nostalgii. Majú k dispozícii viac možností a širší rozhľad, než sme mali my, čo je na jednej strane obrovská výhoda, no zároveň to môže byť aj zaťažujúce. Nadbytok informácií a neustály vizuálny spam im niekedy sťažujú jasný výber správneho smeru.

Juraj Hantabal: Keď k nám po škole prichádzajú mladí architekti, oceňujeme ich čistú myseľ a otvorenosť. Máme možnosť ich formovať a odovzdať im naše skúsenosti. Niektorí rýchlo prijmú koncepčné myslenie, iným chvíľu trvá, kým si ho osvoja, kým pochopia podstatné vrstvy architektonického myslenia.

Michaela Hantabalová: Vizualizácia, ktorá na prvý pohľad upúta pozornosť, často nemá skutočnú výpovednú hodnotu. Svet však čoraz viac preferuje rýchle vizuálne podnety a povrchné informácie. Ľudia sa uspokoja s prečítaním nadpisu a hneď prejdú ďalej. Tento fenomén sa odráža aj v architektúre – mladí architekti sa niekedy dajú uniesť vizuálnou atraktivitou, pričom podstatné, hĺbkové riešenia ostávajú v úzadí.

Sociálne siete ich prirodzene formujú. My síce nefungujeme tak aktívne v online priestore, no oni v ňom vyrastajú. Informácie si filtrujú rýchlejšie, no často len povrchne. Architektúra by pritom nemala pútať pozornosť prvoplánovo, ale mala by byť dôkladne premyslená a koncepčne pevná.

Na druhej strane oceňujem ich technologickú zdatnosť a schopnosť pohotovo sa orientovať v nových nástrojoch. To, čo mňa môže brzdiť, oni zvládajú intuitívne. Aj preto som rada, že ich máme v tíme – prinášajú energiu, nové pohľady a pomáhajú nám adaptovať sa na meniace sa prostredie.

Prečo práve povolanie architekt? Kto vás ovplyvnil pri výbere tohto povolania? Dali by ste sa opäť „nahovoriť“? A čo vás fascinuje na architektúre?

Michaela Hantabalová: Na architektúre ma fascinuje to, že môžem vytvárať priestory, v ktorých ľudia žijú a cítia sa dobre. Nedávno som premýšľala – o tom, prečo to vlastne robím… A dospela som k tomu, že ma najviac baví práve schopnosť predstaviť si priestor ešte skôr, ako vznikne. Keď mi niekto povie, že chce bývať na určitom mieste, hneď mi v hlave začne naskakovať predstava, ako by to mohlo vyzerať, fungovať tak, aby sa tam cítil čo najlepšie.

Potom to dokážem preniesť na papier a nakoniec prichádza realizácia. A to je na tom úžasné – že ten priestor nie je len pekný, ale aj funkčný, že všetko do seba zapadá a človek sa tam cíti dobre. Či už ide o rodinný dom, interiér, alebo väčšiu stavbu, vždy je to o tom istom – vytvoriť prostredie, ktoré ľudia môžu naplno využívať a užívať si.

Ako vnímate postavenie žien v architektúre? Máte pocit, že k ženám pristupujú klienti inak ako k ich mužským kolegom?

Juraj Hantabal: Vnímam to ako fakt. Stačí sa pozrieť napríklad na Alvara Aalta – každý ho pozná, ale o tom, že na projektoch pracovala aj jeho manželka, sa takmer nikde nepíše. Toto je jeden z najväčších problémov – ego architektov často zatieni ženy v tomto odbore. A práve to by som nechcel dopustiť. V našom ateliéri dbáme na to, aby bol priestor na tvorbu rovnocenný, pretože architektonické myslenie nie je otázkou pohlavia. Čo sa týka našich klientov, vôbec to nie je o tom, koho uprednostňujú.

Michaela Hantabalová: Každému vyhovuje iný prístup – niekto radšej komunikuje so ženou, iný s mužom, no aj to má svoje hranice. Napríklad na stavbe má moje slovo často, bohužiaľ, menšiu váhu ako Jurajovo, no v ateliéri pri procese navrhovania klienti, naopak, oceňujú ženský pohľad. Pri rodinných domoch, kde rozhodujú manželské páry, je naša kombinácia výhodou, no aj pri väčších projektoch vnímam ženský názor ako dôležitý.

Správny klient, či už developer, alebo investor, by mal brať do úvahy aj ženskú perspektívu – predsa len tvoríme prostredie pre celú spoločnosť. Čo sa týka otázky, či to má žena v architektúre ťažšie – určite áno, najmä v období, keď si zakladá rodinu. V tom čase sa materstvo prirodzene dostáva do popredia, no ide len o dočasnú fázu.

Keď deti vyrastú, žena sa môže profesijne naplno realizovať rovnako ako muž a nič zásadné jej neujde. Preto by sa mladé architektky nemali obávať svojej profesie – treba vytrvať, stáť si za svojím a nevzdávať sa. Stojí to za to.

Váš návrh rekonštrukcie bytového domu v Slávičom údolí bol mimoriadne detailne spracovaný, až do takej miery, že ste do spolupráce zapojili významných slovenských umelcov, manželov Kubinských. Akú rolu zohráva umenie v architektúre a prečo ho považujete za dôležité?

Juraj Hantabal: Umenie má obrovskú hodnotu, pretože rovnako ako architektúra formuje kultúru národa. Verím, že tieto dve oblasti sa môžu vzájomne krásne dopĺňať, pričom umenie je kľúčové pri zachovávaní a pozdvihovaní kultúry národa. Preto považujem umenie v architektúre za veľmi dôležité. Nepodarí sa ho zapojiť podarí do každého projektu, v tomto prípade sa nám to podarilo už v projekčnej fáze. Teraz uvidíme, ako sa to skončí pri realizácii.

Nedávno ste získali Cenu Dušana Jurkoviča za dielo bratislavská Kalvária. Zachránili ste „kus kopca“, nádherné historické dedičstvo, ktoré by možno padlo za obeť rozsiahlej výstavbe. Keď sa obzriete naspäť, aký máte pocit?

Michaela Hantabalová: Veľmi sa tešíme z tohto úspechu, pretože konečne sa toto verejné miesto Bratislavy prebudilo a získalo určitý pokoj. Neviem to presne vyjadriť, ale je to pocit, akoby sa miesto konečne stalo tým, čím má byť. Zachovala sa verejná zeleň a zároveň ožila liturgická funkcia, ktorá bola predtým zničená. Tento priestor má teraz génia loci, okamžite to cítite, keď tam prídete.

Bola som šťastná, že aj porota to vnímala rovnako, keď prišli na miesto a prešli si celý priestor s nami. Ich hodnotenie bolo odrazom tejto atmosféry. A teší ma, keď sa dozvieme, že aj iní ľudia pocítia to isté, keď prídu na toto miesto. Je to pre mňa veľká radosť, pretože tento priestor bol na pokraji zániku.

Vždy hovorím, že je to zabudnuté miesto v centre Bratislavy – obrovské. Nejde o malý priestor, ale o niečo oveľa väčšie, niečo, čo bolo prehliadané. Všetci asi vieme, prečo sa na to zabudlo: pretože väčšina ľudí mala inú predstavu o jeho funkcii. Ale teraz sa táto predstava zmenila.

Bratislava získala ďalší historický verejný priestor, ktorý môžu využívať všetci, kde sa môžu prechádzať. Je krásne zistenie, že keď dáte priestoru správnu funkciu, ľudia sa v ňom cítia príjemne. Je to miesto na oddych a stretnutie s históriou.

Získanie ceny a nominácií naozaj pomohlo zviditeľniť toto miesto. Až teraz vidíme, ako sa počet návštevníkov stále zvyšuje, čo je úžasné. Podarilo sa tam pretaviť do praxe presne to, o čom som hovorila – vytvoríte pre ľudí priestor a oni zrazu zistia, že funguje, a začnú ho pravidelne využívať.

Bytový dom na Drotárskej v Bratislave sa stal laureátom prestížneho ocenenia CE ZA AR 2020. Môžete sa podeliť o tajomstvo, čo všetko tvorí základ kvalitného bytového domu?

Juraj Hantabal: Územné plánovanie a urbanizmus tvoria neoddeliteľnú súčasť úspešného projektu. Ako som už spomínal, keď je dielo správne umiestnené, všetko následne prebieha hladko, ako na bežiacom páse. Tento proces sa musí začať správnym rozhodnutím o mieste, ktoré je kľúčové. Je nevyhnutné vnímať okolie a uvedomiť si, že projekt je určený ľuďom, nie na osobné ambície.

Mnoho investorov, najmä pri veľkých projektoch, na to zabúda, čo vedie k chybným rozhodnutiam. A práve v tom vidím markantný rozdiel pri tomto bytovom dome. Porota to vnímala, pretože projekt pokračuje aj v detailoch, ktoré sú premyslené a vytvorené s ohľadom na potreby ľudí.

Michaela Hantabalová: Môj prístup je úplne jednoduchý – navrhovať s ohľadom na tých, ktorí v danom priestore budú žiť. Ak sa dokážeš vžiť do pozície človeka, ktorý tam prežije napríklad celý svoj život, presne vieš, čo potrebuje. Vieš, aký priestor mu bude vyhovovať, a následne sa to stáva prirodzeným procesom.

Samozrejme, je dôležité myslieť aj na variabilitu, aby sme vyšli v ústrety investorovi, ktorý bude mať možnosť vybrať si byty prispôsobené presne požiadavkám klientov. To bolo tiež súčasťou tohto projektu.

Ktoré dielo bolo vaše prelomové? A ktoré je to srdcové.

Juraj Hantabal: Pre mňa to je bytový komplex Minergo s ocenením CE ZA AR 2011. A to srdcové? Náš rodinný dom Minimal, ktorý získal nomináciu na cenu CE ZA AR 2005.

Michaela Hantabalová: Mám dve srdcové – bratislavskú Kalváriu a tento dom (Minimal). Tým prelomovým v histórii ateliéru bol rozhodne bytový dom Minergo.

S akými najväčšími výzvami, ale aj radosťami či starosťami sa dnes architekti stretávajú?

Juraj Hantabal: Stále má trápi vnímanie našej profesie. V povedomí mnohých je zapísaná tak, že ju netreba. Väčšina ľudí má pocit, že architekt je „nadslužba“. Že to nie je základná služba. Pritom každý bývame či pracujeme niekde, v nejakom objekte. Každé ráno sa budíme v dome alebo byte.

Myslím si, že každý objekt by mal byť navrhnutý architektom, pretože obchádzanie tejto profesie je zásadnou chybou. Architekt nie je len nadbytočnou pridanou hodnotou, ale je neoddeliteľnou súčasťou procesu. Ak dom nenavrhol architekt, nemôže byť považovaný za optimálny výsledok.

Každý projekt, či už rodinný dom, bytovka, alebo akýkoľvek iný objekt, by mal automaticky zahŕňať spoluprácu s architektom. Je to základný krok, ktorý by mal byť samozrejmosťou pre každého investora. Bohužiaľ, to, čo sa deje na Slovensku, ukazuje, že nie vždy to takto funguje, čo ma veľmi mrzí.

Konštruktívna kritika – je jej dostatok alebo je jej príliš mnoho či málo? Sme na ňu pripravení?

Juraj Hantabal: Venujeme sa porotcovaniu a aj účasti na architektonických súťažiach, ktoré sú skutočnou platformou pre konštruktívnu kritiku. Zúčastňujeme sa ich pravidelne, čím získavame cennú spätnú väzbu, ktorá nám pomáha neustále sa zlepšovať. Táto kritika je neoddeliteľnou súčasťou nášho profesijného rastu, pretože architektúra je profesiou, ktorá si vyžaduje celoživotné vzdelávanie.

Architekt by mal neustále rozširovať svoje obzory, či už cestovaním, štúdiom nových trendov, alebo objavovaním inovatívnych prístupov. Na tomto základe by mala byť naša profesia postavená.

Rád by som sa ešte vrátil k tým radostiam, súťaže sú pre nás nesmierne dôležité a poskytujú obrovské uspokojenie. Vďaka našej komore sa vybudoval systém, ktorý umožňuje ich transparentné organizovanie, vyhlasovanie a účasť na nich. Lebo boli aj obdobia, keď tento systém nebol taký silný, no teraz sa nám ponúka výnimočná príležitosť na profesijný rozvoj a rast.

Článok bol uverejnený v časopise ASB Najvýznamnejšie architektonické ateliéry 2025