Rony Plesl: interiér ako silný autorský koncept
Galéria(4)

Rony Plesl: interiér ako silný autorský koncept

Partneri sekcie:

Sklársky výtvarník Rony Plesl zasiahol výrazne nielen do oblasti dizajnu, ale ovplyvnil aj tvorbu interiérového priestoru. Rozhovor gravitoval k rozporu medzi užitočnosťou predmetov a ich estetickou funkciou.

Aké miesto vo vašom dizajne zaujíma interiérová tvorba?

Nie som architekt ani interiérový dizajnér. Moje štúdio dnes vedie kolegyňa a manažérka Barbara Hamplová, ktorá ma v minulosti oslovila na prvý väčší interiér polyfunkčného priestoru Zoom. Moju prácu v interiéri určili skôr požiadavky klientov. Záujem o moju interiérovú prácu vznikol tým, že ľudia hľadajú niečo originálne, čo sa nenakúpi v Taliansku alebo čo sa nevyrába sériovo. Chcú do interiéru objekty, detaily, tvaroslovie, ktoré ich budú úplne originálne prezentovať.

Pred niekoľkými rokmi sa začal obrovský boom, na našom trhu sa veľa stavia a rekonštruuje. Zlepšil sa vkus, stavajú sa originálnejšie domy. Myslím, že existuje veľa projektov, ktoré sú kvalitné.

Ako veľmi sa líši miera kultivovanosti českých klientov od zahraničných?

Kedysi bol medzi nimi veľký rozdiel, ale v ostatnom čase sa už dosť stiera. V Prahe žije veľa zahraničných investorov. Vytváral som alebo dopĺňal interiéry z veľkej časti pre cudzincov žijúcich v Prahe. Ich vkus je lepší, ale od nich sa českí investori a českí podnikatelia učia.

Ako ste zúročili svoju taliansku skúsenosť?

Pracoval som štyri roky v Benátkach, kde som tvoril pre firmu Barovier sklenené doplnky na stôl, misy a vázy. V ostatných rokoch som tvoril aj svietidlá a cez ne som sa dostal k interiérom. Na stáži v Miláne v štúdiu Daniela Puppa a Franca Raggiho, čo sú čiastočne tiež interiéroví dizajnéri, som spoznal koncepčnú prácu. U nás najmä za komunizmu architekti robili všetko. To znamená, že vytvorili vitráž, vstupný priestor a často aj plastiku. A podľa toho to aj vyzeralo. V Taliansku som sa naučil, že táto práca je tímová, a takto pracujem vo svojom štúdiu.

V Čechách by mala panovať užšia spolupráca medzi architektom a dizajnérom. Naše štúdio nezasahuje do kompetencie architektov. Keď od nás klient požaduje nejaký väčší projekt, prizveme si architekta, ktorý vytvorí dispozíciu a naprojektuje prozaickejšie veci. My vymyslíme koncept, dotvoríme priestor sklom, svietidlami a dotiahneme jeho ucelený výraz.

Kde sa končí kompetencia dizajnéra a začína sa spôsobilosť architekta?

Samozrejme, existujú rôzni autori, ktorí majú veľké štúdiá, kde má jedna vedúca osobnosť pod sebou mnoho ľudí. Tá určuje štýl architektúry. Pre dizajnérov môjho rázu existuje výraz produktový dizajnér. Pod slovom produkt si môžeme predstaviť vec, ktorá sa ešte dá uchopiť ako predmet, to znamená nábytok, poháre, vázy, automobily. To tvorí hranicu práce dizajnéra. Architekt myslí vo väčších hmotách a priestoroch, ktoré dokáže uchopiť. Môže mu však chýbať zmysel pre detail alebo trojrozmernú hmotu. Existujú osobnosti, ktoré dokážu oboje. V renesancii si architekti ako Brunelleschi dokázali osvojiť veľký priestor, do ktorého sochári vedeli jedinečne zasadiť plastiky. To platí aj dnes, keď sa na také stavby dívame trochu inak. Nie je to náboženská architektúra. Keď vidím, ako je v Benátkach umiestnená socha Colleoniho od Verrocchia, je to jedno z najkrajších zasadení sochy do architektúry.

Do akej miery ste pri tvorbe a umiestňovaní skla prihliadal na už vytvorený priestor?

Obracajú sa na mňa developeri a majitelia reštaurácií, ktorí chcú show, predstavenie. Toto hralo veľkú úlohu v baroku. Môj interiér je viac divadelnou scénou než dotváraním základných dispozícií. Či už to bol Zoom, Sushi Point, alebo Bellevue, všetky sú veľmi špecifické. Zoom je cateringová reštaurácia, ktorá funguje iba v nočnej prevádzke a má nočnú show nad Prahou. Bellevue je tiež nočnou reštauráciou. Ide o to vytvoriť svetelný dojem a atmosféru.

Je pre tvaroslovie skla, svietidiel a podobne určujúci priestor? Alebo je tvaroslovie autonómne?  Vo svojej práci lavírujem medzi dvoma pólmi. Dizajn je služba, to je jeden pól. Čiastočne musím rešpektovať, že v Bellevue je nočná prevádzka, ľudia musia vidieť na jedálny lístok, svetlo nesmie prekážať pohľadu na Prahu, nesmú tam byť iba high-tech trendy. Jedna stránka veci teda je, že slúžim zadávateľovi, aby interiér spĺňal jeho požiadavky. Druhou stránkou je, že sa snažím o svoju dizajnérsku hrdosť, aby tam bol môj projekt, moja ruka. V Bellevue vznikol originálny luster, zrkadlá, vázy, misky na stôl. Mojou ambíciou nie je vytvárať týchto interiérov veľa, ale naopak, veľmi málo, iba autorské. Nechcem, aby Praha alebo akékoľvek iné miesto boli zahltené mojimi vecami. Ide mi o osobný vzťah. V ostatnom čase reštauratéri alebo hoteliéri chcú skôr doplniť interiér, kde sú nádherné talianske stoličky alebo úžasné kamenné steny, ale na stole sú obyčajné poháre ako v každej pizzerii. Uvedomia si, že keď tam izba stojí 30 000 korún na noc, nemali by tam byť vázy za 150 korún. Tvaroslovie má doplniť základný interiér.

Nemáte ašpiráciu preniknúť do sériovej výroby, aby sa zvýšila jej úroveň?

Na rozdiel od mnohých dizajnérov a architektov na trhu nechcem mať veľké štúdio. Baví ma zostať persónou, ktorá urobí originálny pohár, luster alebo interiér. Nechcem toho produkovať veľa, ale na rôznych úrovniach. Nechcem zostať iba pri pohároch ani sa preorientovať len na interiérového dizajnéra. Nemám ambíciu tvoriť veľké celky, ale skôr jednotlivosti. Pre reštauráciu Bellevue som vytvoril luster a Preciosa chce, aby som jej vytvoril kolekciu pre Light and Building na budúci rok. Na základe jedného originálneho objektu v interiéri potom firma, ktorá mi pomáhala pri realizácii, chce vytvoriť kolekciu.

Ako riešite spor medzi účelom a estetickou funkciou?

Pre reštauráciu Bellevue robíme novú recepciu a zázemie pre čašníkov. Odo mňa sa očakáva, že vymyslím veľmi zvláštnu vec, solitér. Som dizajnér, ktorý chce pre architektúru vytvárať výrazné solitéry.

Aké sú vaše zdroje inšpirácie?

Inšpiračné zdroje preberám z úplne iných odborov. Mám rád film, literatúru, renesančnú architektúru a Taliansko ako krajinu. Skôr si osvojujem fluidum literatúry alebo prostredia, v ktorom sa pohybujem. Inšpiračné zdroje nie sú prvoplánové, ale vychádzajú z atmosféry. Snažím sa, aby moje veci nevychádzali z nejakej trendovosti, z toho, čo sa nosí, ale aby to naozaj bolo autorské, to znamená z mojich zážitkov.

Keď porovnáte taliansku a českú kultúru, ako z toho vychádza tá česká? 

Mne sa na Taliansku páči ich životný štýl. Veľa ľudí u nás sa domnieva, že Taliani sú leniví a nevedia pracovať, ale nezažil som lepšie pracovné nasadenie než v Taliansku, hoci pracujem pre nemeckú firmu. Nemôžem hovoriť globálne o tamojších firmách, ale mám pocit, že keď Taliani pracujú, tak pracujú, keď odpočívajú, tak odpočívajú. Mne sa v Stredozemí pracovalo dobre, pretože tam má život určitý rytmus. Pracuje sa dlho a tvrdo, ale zároveň sa osemkrát denne ide na kávu. A pri káve sa nepracuje. A rovnako sa nepracuje pri večeri. To sa odráža aj v estetike, v interiéri, v dizajne. Nie je to ani nudne praktické, ale nie je to ani nafúknutá estetika. Keď sa pracuje v talianskej firme, pracuje sa do hĺbky, o všetkom sa dlhodobo premýšľa.

Z týchto talianskych pozitív by sa asi dali vyvodiť české negatíva…

U nás ľudia šialene drú, nepozerajú ani napravo, ani naľavo, pričom im uniká život. Alebo si na druhej strane chcú život lacno užiť. Nazhromaždia nejaké peniaze, ale nevedia, čo s nimi. Pokúšam sa aj vo svojom štúdiu udržať mieru všetkých vecí.   

Michal Janata
Foto: Jaroslav Kvíz