Ako sa hrá architekt
Titulok možno trochu pripomína začiatok rozprávky a nasledujúci text od nej nemá ďaleko. Omnoho viac je však príbehom o architektovi Davidovi Chmelařovi, o jeho trpezlivosti, túžbe cítiť históriu a o ambícii písať ju.
Už dlho mal architekt s celou svojou rodinou želanie aspoň čiastočne sa vrátiť do rodnej obce – do Hronova – a zároveň vytvoriť víkendový alebo, ako sám priznáva, „letný“ dom. Mohlo by sa zdať, že pre človeka, ktorý sa živí navrhovaním domov, je to jednoduchá úloha a že ju vďaka svojim skúsenostiam zvládne za chvíľu. Realita však bola iná.
Len samotnú parcelu hľadali a vyberali 5 rokov. Trpezlivo čakali na miesto, ktoré splní všetky ich požiadavky – bujná zeleň a pamäť miesta. Nie zelená lúka! Na Divadelnej ulici 1012 to našli všetko. Nielen v samotnej záhrade sú stromy (kedysi tu stávalo záhradníctvo), ale navyše je susedstve aj pamiatkovo chránená lipová aleja. Z diaľky počuť pravidelné bitie zo zvonice a školskej veže.
Žiada sa povedať, že David Chmelař spoločne s pozemkom kúpil i kúsok histórie. Nezostává však pasívny a chce ju ďalej písať, chce do nej prispieť svojím dielom. Nielen svojou víziou „Za Hronov krajší“, ale aj vysadením ďalšej zelene, ktorá si berie za vzor pôvodnú okolitú krajinu. Pomohla mu záhradná architektka Štěpánka Šmídová.
Samotný dom je rovnako ako celý projekt viazaný na všetko pôvodné. Ctí si vytvorené terasy a svojou ostrou geometriou postupne stúpa s celým svahom. Zapustená garáž a vstup sa skrývajú, nad nimi „leží“ prvé podlažie. „Pôdorysne dom trochu pripomína rakvu,“ píše sám architekt.
Žeby odkaz na cintorín v susedstve? Rovnako dynamické je ustúpené druhé poschodie, ktoré tvorí najvyššiu časť celého objemu. Hmota je rytmizovaná pásmi okien s priznaným exteriérovým tienením. Atiky nie sú vodorovné, ale symbolicky stúpajú so svahom.
„Nekompromisný“ je aj interiér – dynamický, tmavý a farebný, ale zároveň slnečný vďaka veľkorozmernému zaskleniu. Od vchodových dverí vstúpite priamym schodiskom na otvorené poschodie.
Len v rohu je spálňa so „svojím“ súkromím a kúpeľňou. O poschodie vyššie nájdete dve izby a opäť hygienické zázemie. Dom nie je veľký. Ani nemá prečo byť. Je predsa len na odpočinok a slúži vlastne ako zázemie na užívanie si záhrady.
David Chmelař návrh domu vysvetľuje nasledujúcimi slovami: „Chcel som si vyskúšať, aké podnety takto tvarované priestory poskytujú pri dlhodobom používaní. Či vás skutočne tak obohacujú, ako si myslím, alebo sa postupne ,prejedia‛ a následne sú skôr záťažou. Stále som nadšený.“
Mohlo by sa zdať, že architekt nemá nič skúšať, že to má vedieť a pre svojich klientov navrhovať s istotou. Ono to tak ale nie je! Dom sa nedá poznať dopredu, možno iba použiť všetko svoje úsilie, všetky znalosti i schopnosti a nasmerovať ich k vydarenému výsledku. A to každý architekt robí. Potom sa sám „na sebe“, resp. sám so sebou, môže hrať. Ak uspeje, je to tá najlepšia skúsenosť a vklad do ďalšej práce. David Chmelař očividne svoju hru vyhral!
Text: Tomáš Čech – Architektonická platforma POLYCHROME
Foto: Honza Bartoň
