Priemyselný objekt tiež môže byť pre architekta výzvou

Dá sa povedať, že zelené átrium medzi dvojicou malých administratívnych budov patrí k najprekvapujúcejším momentom v tomto industriálnom prostredí. Zároveň vytvára pohľadovú dominantu určujúcu aj pôsobenie jednotlivých objektov. Tento ostrov zelene takmer intímne vťahuje do seba objekty, ktoré sú obrátené k sebe a podporujú myšlienku ľudskej komunikácie.

Dispozične je administratívna časť typickým dvojtraktom, pričom showroomy na prízemí sú naviazané na parkoviská. Každý z nich vstupuje do zasklenej chodby, ktorá je okolo átria, a na poschodie sa vystupuje jednoramenným schodiskom.

„Chceli sme vytvoriť dielo, ktoré ukáže, že architektúra nie je len o exhibícii investorových peňazí a že aj v takomto prostredí sa dá postaviť slušný dom,“ hovorí Dušan Fischer. „Architektúra predsa nie je otázkou luxusu, ale filozofie a prístupu.“

Aj preto sa autori sústredili na citlivé zdôraznenie detailov, akým je napríklad zasklený vstup so zvýraznenou markízou. A tieto detaily zase akcentujú jednoduché až puristické hmoty fasády, ktoré efektívne zhmotňujú určené prostriedky.

Je známe, že rukopis Dušana Fischera sa skôr prikláňa k výtvarnejšej stránke, ale práve strohá výrazovosť a prísna funkčná podmienenosť priemyselnej architektúry bola preňho výzvou. „Medzi obidvomi prístupmi však nevidím rozpor,“ hovorí Fischer. „Aj výtvarné prejavy sa dajú robiť v jednoduchých tvaroch, materiáloch a detailoch. Príkladom je táto architektúra, pričom si nemyslím, že len emotívne vyjadrenia sú prejavom výtvarného riešenia. Navyše, je to príťažlivá oblasť, ktorá sa môže vzhľadom na požiadavky technického riešenia jednoduchšie realizovať a zároveň je k dispozícii pomerne nezaplnený priestor.“

Nebytové budovy na Slovensku sa v súčasnosti trendovo rozvíjajú najmä v oblasti bankových domov, honosných obchodno-nákupných či administratívnych komplexov. Netreba však zabúdať ani na komornejšie nebytové objekty, v ktorých ľudia trávia prevažnú časť svojho pracovného času. „Samozrejme, funkcia takéhoto objektu sa odlišuje napríklad od pešej zóny, ale nemusí mať preto nižšiu hodnotu,“ dodáva Dušan Fischer, ktorý architektúru vníma ako proces s čoraz väčšou dynamikou premenlivosti svojich funkcií.

Na otázku, do akej miery tento typ architektúry podmieňuje prítomnosť obchodnej zložky, Dušan Fischer odpovedá, že neexistuje architektúra bez spoločenskej objednávky. „Spoločnosť potrebuje istý typologický druh architektúry a jej špecifickú funkciu a potom sú spoločnosti a investori, ktorí túto potrebu napĺňajú,“ hovorí architekt Fischer. „Aj preto majú priemyselné objekty právo na život, ba dokonca v súčasnosti sa tomuto typologickému druhu darí.“

Na záver možno súhlasiť so slovami autorov BK Centra, že ide o príklad nebytovej budovy, ktorá stiera hranicu medzi jej užívateľmi a náhodnými okoloidúcimi. Už aj preto, že je to verejný priestor, ktorý ovplyvňuje svoje okolie. Navyše, sympaticky posúva štandard priemyselných budov na Slovensku smerom nahor, čo nie je v našich zemepisných šírkach zanedbateľné.