Prečo z Bratislavy nikdy nebude Amsterdam ani Malmö? Má svoju vlastnú DNA, hovoria zahraniční architekti
Broňa Tarnócy S Pacom Bunnikom, hlavným urbanistom Amsterdamu, a Finnom Williamsom, hlavným architektom Malmö, sme sa stretli v novootvorenom priestore TU-BA. Rozprávali sme sa o jedinečnej príležitosti, ktorú predstavuje projekt Zimného prístavu v Bratislave.
A aké skúsenosti máte s modelom kombinácie sociálneho a prémiového bývania v Amsterdame a Malmö? U nás totiž pojem „sociálne bývanie“ často vyvoláva stigmu a nesprávne predstavy o tom, kto v týchto bytoch skutočne žije.
P. Bunnik: V Amsterdame je to úplne prirodzené. Robíme to už tak dlho, že kombinácia sociálneho, stredného aj vyššieho štandardu bývania sa stala bežnou súčasťou urbanizmu – nie je to téma, o ktorej by bolo treba diskutovať. Samozrejme, existujú štvrte s vyšším aj nižším štandardom, ale nemáme getá a sociálne bývanie sa nevníma negatívne; jednoducho je súčasťou každého územného plánu. Je to aj výsledok kultúrneho vývoja – ako sa mení mesto, mení sa aj spôsob, akým o ňom uvažujeme. A čo je najdôležitejšie, tento model preukázateľne funguje.
Máme silné bytové združenia, ktoré vznikli už na začiatku 20. storočia – prvé zákony o sociálnom bývaní boli prijaté v roku 1901. Odvtedy je sociálne bývanie jadrom rozvoja mesta. Nikto ho nepovažuje za problém, ale za prirodzenú súčasť fungujúcej komunity. Tieto iniciatívy a zákony sa stali pevnou súčasťou mestského vývoja a tým aj každodenného života v našich štvrtiach.
F. Williams: O tom sme sa rozprávali aj s tímom v MIB-e. Pre mestá ako Malmö či Amsterdam je to jednoduchšie, pretože vlastnia veľkú časť pozemkov a majú silný legislatívny rámec, ktorý umožňuje kombinovať rôzne typy bývania. Vo Švédsku navyše funguje regulácia nájomného a dlhá tradícia dôrazu na udržateľnosť – to všetko nám uľahčuje prácu.
O to viac si vážim prácu architektov a urbanistov v Bratislave. Ich úloha je oveľa náročnejšia, keďže nemajú rovnaké právomoci ani nástroje. Aj preto je projekt Zimného prístavu taký dôležitý – môže byť prelomom, ktorý posunie kultúru plánovania dopredu a ovplyvní aj očakávania verejnosti.
Je pravda, že ak mesto nevlastní pozemky, prichádza o jeden z najsilnejších nástrojov. Napriek tomu som počas pobytu v Bratislave videl tím MIB-u a primátora, ktorí jasne definujú a obhajujú verejný záujem. Je pozitívne vidieť, že majú konkrétnu víziu, ako z projektu priniesť čo najviac obyvateľom, čo, úprimne, nie je samozrejmosťou ani v mnohých iných mestách.
Prečo je pre tvorbu mesta dôležitá spolupráca mnohých expertov?
P. Bunnik: Tvorba mesta je kultúrny čin. Je to súčasť kultúrnej identity. A tá je vždy o ľuďoch, ich presvedčeniach, hodnotách a víziách. Bratislava má obrovský kultúrny potenciál, len ho treba rozvíjať. Vedenie mesta a MIB sú kľúčoví hráči, ktorí môžu túto kultúrnu silu podporiť.
Vidím tu obrovský potenciál. Počas tých pár dní v Bratislave som bol úprimne dojatý tým, čo sa už deje. Je úžasné vidieť, ako ľudia pozývajú ďalších odborníkov, diskutujú, hľadajú nové riešenia a otvárajú témy. Táto energia tu už je, len ju treba ďalej rozvíjať.
Amsterdam má víziu rozvoja do roku 2050. Aké kľúčové oblasti sa v tejto vízii plánujú a ako sa pripravujete na výzvy, ktoré tento časový horizont prináša?
P. Bunnik: Áno, presne tak. Každých osem až desať rokov pripravujeme dlhodobú víziu rozvoja mesta. Je to čiastočne povinnosť daná zákonom, ale zároveň aj zámer mesta, ktoré chce mať jasný prehľad a plánovať s výhľadom do budúcnosti. Robia to všetky väčšie mestá.
F. Williams: Áno, hoci naše časové rámce nie sú rovnaké ako v Amsterdame, pretože fungujeme v inom národnom právnom systéme. Napriek tomu máme dlhodobý strategický plán – akúsi víziu rozvoja mesta.
Pracujete teraz na projekte Malmö 2050 alebo je už hotový?
F. Williams: Máme víziu na obdobie piatich až desiatich rokov, a keď ju dokončíme, okamžite začíname pracovať na ďalšej – často ešte predtým, než je tá predchádzajúca úplne uzavretá. Je to nepretržitý proces. Mesto sa neustále mení a spolu s ním aj výzvy, ktorým čelí.
Stačí sa pozrieť, ako sa za posledné desaťročie zmenili hlavné témy urbanizmu: viditeľné dôsledky klimatických zmien, otázky globálnej stability, veľké infraštruktúrne transformácie vo Švédsku či demografické posuny, keď populácia už nerastie tak rýchlo ako kedysi. To všetko musíme zohľadniť pri plánovaní budúcnosti mesta.
Hoci máme pevne stanovené politické ciele, napríklad klimatickú neutralitu, spôsob, akým sa k nim dopracujeme a ako ovplyvnia podobu mesta, neustále prehodnocujeme.
Rád by som sa ešte vrátil k tomu, čo Paco spomenul o kultúre tvorby mesta a zapájaní širšej siete odborníkov. Úplne s tým súhlasím. Keď som študoval architektúru, učili nás, že budovu môže navrhnúť jeden človek s náčrtom „na servítku“. Realita však ukazuje, že dobré mestá vznikajú rukami mnohých ľudí a dlhý čas. Čím viac architektov, urbanistov, sociológov či ekológov sa na tvorbe územia podieľa, tým lepší je výsledok.
A čím viac „servítok“ sa nakreslí, tým lepšie, však?
F. Williams: Presne tak! (Smiech.) A čím viac času máte na pochopenie miesta, jeho testovanie a úpravy, tým kvalitnejší výsledok vznikne. Je skvelé, že sa tento proces v Bratislave už začal – architektonické súťaže sú výborným spôsobom, ako zapojiť rôzne pohľady a otvoriť priestor na diskusiu.
P. Bunnik: Rád by som k tomu ešte niečo doplnil. Tento prístup sa dá skombinovať aj s lokálnym podnikaním a kreatívnou kultúrou. Súťaž by tak nemusela zahŕňať iba návrh pavilónu, ale aj predstavenie biznisového plánu jeho prevádzky. Takýmto spôsobom by MIB mohol podporiť nielen architektúru, ale aj socioekonomický rozvoj. Pozvať mladých podnikateľov, kultúrnych tvorcov a dizajnérov, aby sa stali súčasťou procesu, by bolo skvelé – a podľa mňa by to pokojne mohlo byť aj súčasťou samotnej súťaže.
Do Amsterdamu i Malmö pozývate svetových architektov. Ako na to reagujú domáci architekti?
P. Bunnik: V Amsterdame máme veľké urbanistické oddelenie, ktoré pripravuje územné plány interne, priamo v rámci mesta. Na základe týchto plánov následne vyhlasujeme architektonické súťaže. Väčšinu z nich – možno až 95 % – realizujú domáce holandské ateliéry. Len malá časť projektov smeruje do zahraničia, zvyčajne ide o verejné budovy alebo špecifické projekty.
Naším cieľom teda nie je cielene pozývať veľké množstvo zahraničných architektonických „hviezd“. Pre mňa je dôležité zdôrazniť, že nejde len o samotnú architektúru, ale najmä o širší urbanistický koncept. Zahraniční architekti neformujú celé územie – ako to bolo napríklad v prípade Zahy Hadid v Barcelone, kde išlo skôr o komerčný projekt. My sa pozeráme na mesto v širšom urbanistickom kontexte, nie ako na súbor jednotlivých budov.
F. Williams: Ak môžem prejsť ku kontextu Malmö – u nás sa snažíme, aby sa čo najviac projektov, verejných aj súkromných, riešilo prostredníctvom súťaží. Nezáleží nám na tom, či je architekt známy alebo zo zahraničia. Dôležité je, aby bol ateliér vo fáze vývoja primeranej danému projektu a aby ponúkol najlepší koncept pre konkrétne miesto.
Krajiny a mestá, ktoré dlhodobo a systematicky využívajú architektonické súťaže, jasne ukazujú, že tento prístup posilňuje architektonickú kultúru a zvyšuje kvalitu výsledkov. Podľa mňa sú v Európe momentálne najďalej Švajčiarsko a Belgicko – obe majú veľmi dobre vypracované systémy súťaží.
P. Bunnik: S tým úplne súhlasím.
F. Williams: Vo Flámsku aj v Bruseli získali za posledných 10 až 15 rokov výborné skúsenosti so súťažami pre verejné aj súkromné projekty. Vďaka tomu vzniká viac príležitostí pre mladé a menšie ateliéry, ktoré sa môžu zapojiť – často aj v spolupráci so zahraničnými partnermi.
Podobne postupujeme v Malmö: často vidíme malé miestne ateliéry, ktoré pracujú s medzinárodnými tímami, alebo veľké kancelárie, ktoré si prizývajú menšie štúdiá. Takéto spolupráce posilňujú architektonickú kultúru celého mesta. Súťaže prinášajú ešte jeden dôležitý efekt: víťazom by nemal byť ateliér, ktorý už podobný projekt realizoval, ale ten, pre ktorý je tento projekt najvzrušujúcejšou príležitosťou v celej kariére.
To znie ideálne…
F. Williams: Presne tak. A keď hovorím „architekt“, myslím tým často aj urbanistov či tímy pracujúce na tzv. master plánovaní. Či už ide o jednotlivé budovy, verejné priestory, alebo celé štvrte, dôležité je vybrať tím, ktorý má najväčšiu motiváciu odovzdať projektu maximum.
Keď niekto pracuje na svojom „životnom projekte“, venuje mu oveľa viac energie a kreativity. To prospieva klientovi a zároveň pomáha rásť mladým ateliérom, ktoré si zaslúžia dostať príležitosť. Pre mňa je to teda presný opak prístupu, keď sa výber robí len podľa mena – ide o otváranie dverí talentovaným tímom a o šancu vytvoriť najlepšiu prácu ich kariéry.
Myslíte si, že by do architektonickej súťaže mohla byť zahrnutá aj sociálna alebo kultúrna stratégia? Mohlo by byť zaujímavé, keby sa v zadaní zohľadnila aj dlhodobá sociálna a kultúrna hodnota projektu pre mesto. Mali by sa do procesu zapojiť aj odborníci mimo architektúry, napríklad sociológovia alebo komunitní plánovači?
F. Williams: Súhlasím, je to výborný nápad. A podľa toho, čo sme počuli od Matúša Valla, je tu silný dôraz na verejné zapojenie a participáciu. Navyše Petra má skúsenosti s dočasnými a prechodnými projektmi, ktoré môžu byť prirodzenou súčasťou dlhodobej stratégie. Zdá sa, že aj na strane mesta je ochota pracovať týmto spôsobom, čo je skvelé.
P. Bunnik: Mohla by to byť pre nich veľmi dobrá príležitosť. Dalo by sa to dokonca aj bodovo hodnotiť – napríklad 30 bodov za udržateľnosť a 15 bodov za sociálno-kultúrnu stratégiu, čo by motivovalo tímy venovať sa tejto téme naplno.
Finn Williams
Je mestský architekt Malmö od roku 2021. Predtým pracoval na podpore verejnej architektúry a plánovania vo Veľkej Británii v rôznych pozíciách v Croydon Council a Greater London Authority, a ako spoluzakladateľ a riaditeľ organizácie Public Practice. Je členom medzinárodnej poroty pre NLA Awards, nezávislým expertom pre ocenenia EU Mies van der Rohe Awards a bol členom poroty pre Medailu Alvara Aalta 2024. Finn je hosťujúcim profesorem praxe na Institute of Innovation and Public Purpose na University College London a bol spolukurátorom Britskej expozície na Benátskom bienále architektúry 2016.
Paco Bunnik
Je architekt a hlavný urbanista pre oddelenie urbanizmu a udržateľnosti v Amsterdame. Dohliada na veľké projekty mestského rozvoja a regenerácie, ako je centrálna obchodná štvrť Waterfront a Zuidas. Oddelenie hľadá nové prístupy a stimuluje inovatívne procesy na integráciu riešení v oblasti urbanizmu, architektúry, mobility a vodného hospodárstva v multidisciplinárnych tímoch. Okrem mestského dizajnu a architektúry sa aktívne zaujíma o mestské osvetlenie a projekty svetla a umenia ako člen LUCI, medzinárodnej siete miest zameranej na mestské osvetlenie.
