Pohoda Visual Art Contest

Tento rok bola už po piaty raz vyhlásená súťaž Pohoda Visual Art Contest. Predmetom súťaže je návrh výtvarného diela, objektu príznačného pre náš najväčší hudobný festival. Víťaza si budete môcť pozieť naživo 11. – 13. júla 2019 na trenčianskom letisku.

Pohoda však nie je výlučne len o hudobnom žánri. Etablované hudobné festivaly pomaly postupujú do kategórie multižánrových a spoluvytvára ich množstvo umelcov, nielen tí akustickí. Trenčianske letisko z roka na rok zaplavuje viac umeleckých diel. Hoci z programu pred pár rokmi vypadol Park sôch pod taktovkou SNG, svoje miesto si už viac ako desať rokov stále drží Kreatívna zóna.

Viac ako stovka inštalácií, vystúpení a diel mení časť Pohody na obrovskú galériu pod holým nebom, pomenovanú Visual stage. Známi aj neznámi umelci v priebehu festivalu maľujú diela na vodomernú šachtu (tie najlepšie už zažili aj samostatnú výstavu mimo festivalu), no špeciálne pre Trenčín svoje diela pripravili aj veľké mená slovenskej umeleckej scény.

Vystavovali tu napríklad Ilona Németh (Hľadisko pre Pohodu), Ivan Csudai (Macík) či Viktor Frešo (Mega Viki). Ilona Németh a jej ateliér IN z VŠVU na festivale vedie aj Kanceláriu súčasného umenia. Počas dvoch dní sa tu v pravidelných intervaloch vystrieda deväť umelcov. Tí sa budú o súčasnom vizuálnom umení zhovárať s návštevníkmi Kancelárie.

Na letisko sa „exportovali“ aj celé galérie (za všetky spomeňme napríklad mierne bizarnú Galériu Žumpa). V rámci spolupráce s projektom HALA prišli na letisko ázijskí umelci. Veľká časť prác je venovaná osobnostiam Československa. Hlavný „stage“ už od roku 2012 dopĺňa 12 m vysoké Súhvezdie Havla od Ruda Sikoru.

V minulom ročníku Jána a Martinu okrem inštalácie víťazov Pohoda Visual Art Contest pripomínala aj symbolická brána „Spojili nás“ a iniciatíva vizuálnych umelcov s názvom Reakcia.

Spojili nás

2018
Autormi monumentu sú sochár Martin Dzurek a grafik Jano Vajsábel. Okrem Pohody bol vystavený aj na koncertoch pre Jána a Martinu v Pezinku a v Gregorovciach pri príležitosti ich plánovanej svadby.
Foto: Naďa & Ondrej Koščíkovci

Výzva

Súťaž Pohoda Visual Art Contest vznikla z iniciatívy občianskeho združenia Archimera nazvanej Public Art Contest, do ktorej sa mohli prihlásiť umelci krajín V4 s umeleckými projektmi či intervenciami šitými na mieru do verejného priestoru festivalového areálu.

Public Art Contest sa voľne mení, no podmienky zostávajú tie isté. Podmienkou je okrem aktuálnosti a atraktivity diela aj jeho realizovateľnosť v efemérnom festivalovom meste. Festival Pohoda získava na tri roky licenčné práva diela, takže niektorých víťazov minulých ročníkov môžete na trenčianskom letisku stále stretnúť.

2019

Víťazom piateho ročníka sa stali KundyCrew. „Sme štvorica cynických dievčat, ktoré ukradli svojim starým mamám ich poslednú zábavku a začali vyšívať,“ hovoria o sebe. „Ako autorský kolektív sa nepovažujeme za umelkyne, ale občas nás niekto pozve na výstavu,“ hovoria. Svoje diela nazývajú „radikálne výšivky“ a v ich podaní ide o priesečník umenia a aktivizmu.

Rôzne veľké diela s tematikou feministickou, zábavnou, antifašistickou, sexuálnou, vegetariánskou sú spravidla vyšívané krížikovým stehom na širokom spektre materiálov – od látky až po vložky. Na Pohode budú priamo v areáli vytvárať svoje radikálne veľkoformátové výšivky s názvom Trpezlivosť.

Sériu bude tvoriť 5 diel, každé z nich veľké 2 × 3 metre. Nie bavlnkou na látku, ale širokými stuhami na drôtené pletivo. Tieto vyšívané veľdiela budú „parazitovať“ na mobilnom oplotení, ktoré je fyzickým základom každého festivalu, tak, ako grafity parazitujú na budovách.

Prečo?

Prečo má umenie miesto na hudobnom festivale a prečo umelci vynakladajú veľa času a energie na realizáciu diel, ktoré často trvajú len pár dní? V prvom rade to je najmä obrovská expozícia. „Festival je úžasné plátno,“ povedal pre magazín Artsy Patrick Shearn, umelec a kreatívny riaditeľ Poetic Kinetics.

„Je to neuveriteľná príležitosť s okamžitou odozvou od divákov.“ Pohoda sa síce nepribližuje rozmerom projektov Coachella či Burning mana, no aj tak ide o najexponovanejšiu galériu v republike. Flexibilita Art Contestu, ktorý sa končí len pár týždňov pred festivalom, umožňuje umelcom reagovať na aktuálne dianie.

A vďaka otvorenej a zvedavej mysli návštevníkov Pohody majú jedinečnú príležitosť vytvárať interaktívne diela, ktoré si občas začnú žiť vlastným životom.

The Doors
2015
Autorský kolektív: WO/V/EN – A. Cséfalvay,
M. Maczová, D. Pišteková, V. Trnovská
„Hra na interiér-exteriér,“opisuje svoje dielo partia štyroch architektiek, ktorá si už za svoje diela stihla vyslúžiť aj niekoľko nominácii na CE.ZA.AR. „Open air festival nemá dvere a toto dielo vymedzuje priestor práve za dverami. Čo je za dverami – ďalšie dvere.“

Ján a Martina na Pohode
2018
Autorský kolektív: Ondrej Jurčo, Juraj Červený, Daniela Sabová
Ján a Martina na Pohode predstavuje inteligentnú vizuálnu abstraktnú reakciu na nedávne spoločenské udalosti bez zbytočného pátosu. Návrh pracuje s nenápadným, ale jasným označovaním absencie dvoch ľudí. Na prvý pohľad angažovane poňatý koncept zaujal aj v sekundárnej rovine. Cez veľkú aktuálnu spoločenskú tému si vie návštevník festivalu projektovať svoje osobné témy spojené so stratou blízkych. Intervencie do priestoru sú zároveň pomyselným dialógom, dorozprávaním/ilustrovaním situácií, v ktorých by sa Ján a Martina mohli nachádzať, keby sa tohto ročníka ako živí ľudia zúčastnili… Sprítomnenie spomienky na nich rôznymi miestami (čiernymi priestormi) konceptuálne jasne hovorí o sile ich odkazu, ktorý nechali našej spoločnosti. (Zo stanoviska poroty)

Minaret
2016
Autorský kolektív: M. Barvirčák, V. Ondo, P. Olejňák, P. Galdík
„Minaret (z arabského slova manarah) znamená lampa, maják. Minaret má byť symbolom otvorenej spoločnosti a autori chcú takto prezentovať solidaritu s ľuďmi, ktorých zasiahla utečenecká kríza. Svetlo majáka zároveň symbolizuje nádej,“ napísali autori o diele. Maličká nevysvätená stavba mladých architektov mala byť v čase vrcholiacej migračnej krízy symbolom spolupatričnosti a nádeje. Stala sa však väčším virálom, ako čakali, keď na ňu agresívne zareagoval Boris Kollár. Festivalu poprial „veľa dažďa a veternú smršť“, na čo sa priamo na Pohode aj vo zvyšku krajiny strhla vlna odpovedí s označením #kiss4boris.

Ľudová manéž
2017
Mário Kastelovič
Ľudová manéž – interaktívna inštalácia. Projekt je „fyz-kultúrno-sociologickým“ prieskumom, ktorý zaznamenáva i vyhodnocuje morálne i fyziognomické zmeny u cvičenca pod vplyvom hodnotného „národného bodybuildingu“. Michal Kaščák pre denník Pravda opísal inštaláciu takto: „Je to skleník, kde budú ľudia cvičiť s činkami. Precvičia si cviky na národné motívy, ktoré vytvoril priamo Mário Kastelovič. A keď ich dokončia, príde otázka, ako sa posilnilo ich národné sebavedomie. Veľmi sa na to tešíme.“

Good Feelings
2018, 2. realizovaný návrh
Stano Masár
Realizačný tím: Stano Masár, Lucia Masárová, Matej Maglay, Matúš Kumery, Ľuboš Lorenz, Ingrid Kepková
„Škôlka“ je hra, ktorú všetci poznáme od detstva. Kriedové kreslenie čiar a čísel, na ktorých musíte dosiahnuť určitý cieľ skákaním na jednej nohe. Notoricky známu štruktúru ihriska Stano Masár upravil do novej podoby. Pôvodný počet hracích plôch (zvyčajne od 8 do 12) bol rozšírený na maximálne možné množstvo, ktoré sa vošlo na asfaltovú plochu festivalového areálu. Je to dlhý rad po sebe idúcich čísel. Ponúkajú novú formu zážitku, ktorý si pamätáme už od detstva. Odhadovaný počet štvorcov tejto novej štruktúry je približne 2 000 (každý štvorec má asi 50 × 50 cm). Pravidlá sú zrejmé. Treba skákaním na jednej nohe prejsť trasu z jedného bodu do druhého. Čo však otvára široké možnosti individuálneho použitia ihriska, je jeho výklad. Pre niekoho to môže byť výzva prejsť celou hrou. Oveľa prirodzenejšie a slobodnejšie môže niekto pochopiť situáciu tak, že „skočí“ do hry na akomkoľvek mieste a pre radosť zo spomienky na detstvo a pre potešenie z interakcie s ostatnými ľuďmi prejde z cesty iba kúsok. 

Nič
2015
Autorský kolektív: Zuzana Duchová, Mária Čorejová, Denisa Vološčuková, Matej Hoppan
Nosiť drevo do lesa? Ak do prostredia, nasýteného audiovizuálnymi dojmami prinesieme ďalšie umenie, všimne si to vôbec niekto? Na Pohodu prinášame NIČ. V dnešnej informačne a vizuálne presýtenej dobe, pri zrýchlenom tempe a neschopnosti či neochote človeka spomaliť a pobudnúť sám so sebou je toto NIČ jedinečnou príležitosťou zastať a venovať čas sám sebe. Vnútorná krajina inštalácie je „búdka“, odhlučnená, bez okien a kľučky. Divák dobrovoľne vstúpi dnu do tmy bez mobilu, bez tašky, bez jedla a vody na 5 – 15 minút. Vie, že ak dá hocikedy signál, môže vyjsť von aj skôr. Vnútri nie je/je nič. Divák si môže sadnúť, oprieť sa, ľahnúť. V hlave sa spúšťa zosilnené vírenie myšlienok, intenzívne vnímanie obmedzenia, nepohodlia, signálov vlastného tela. Po opustení tmavého „medzipriestoru“ je človek osviežený, stáva sa z neho vnímavejší divák a poslucháč. O svoje poznatky, pocity alebo náhle myšlienky sa môže podeliť prostredníctvom prítomnej knihy, denníka záznamov alebo ich s autormi skonzultovať ústne.

Text: KAROLÍNA BARÉNYI
Foto: Pohoda Festival

Článok bol uverejnený v časopise ASB.