Peter Noever: Múzeum ako experiment
Partneri sekcie:
Peter Noever, výkonný a umelecký riaditeľ centra pre umenie MAK (Österreichisches Museum für angewandte Kunst / Gegenwartskunst), vystúpil 13. 3. 2008 v rámci cyklu Start Architecture, ktorý usporiadalo Centrum pre stredoeurópsku architektúru (CCEA), v pražskom Roxy. Petra Noevera pozval rektor VŠUP v Prahe, Pavol Liška, aby spoločne s umelkyňou Magdalénou Jetelovou diskutovali na tému architektúra – umenie – verejný priestor. Peter Noever sa s nami podelil o svoje názory na tému vzájomnej výmeny impulzov medzi jednotlivými umeleckými odbormi a praxou umeleckej inštitúcie.
Vystupujete aj ako teoretik, aj ako riaditeľ MAK – inštitúcie s medziodborovým záberom. Zároveň ste tiež dizajnérom. Čiže ste aktívny tak v teórii, ako aj v praxi. Máte dojem, že medzi odbormi, akými sú umenie, dizajn a architektúra sú pevne definované hranice?
Myslím, že medzi týmito oblasťami určité hranice sú a že ich musíme zachovať. Musíme si však presne uvedomiť, čím každý odbor je a aké je jeho pole pôsobnosti. No myslím si, že ich môžeme k sebe priblížiť, uviesť ich do dialógu. Včera na prednáške zaznela otázka, či má architektúra vôbec šancu sa reálne vyvíjať bez skutočného dialógu s voľným umením a s voľnými umelcami. Východiská architektúry sú celkom iné, pretože architekt potrebuje klienta, umelec nie. Architektúra ráta so zadaním, zatiaľ čo umenie nie. V dnešných časoch, keď sa hocikto považuje za umelca, treba celú vec vyjasniť, inak by sme sa o tom ani nemohli baviť…
Môžete mi povedať niečo o vašom dialógu s umelcami? Spolupracovali ste napríklad s Američanom Donaldom Juddom alebo s českou umelkyňou Magdalénou Jetelovou, zadávali ste im inštalácie permanentných výstav historických zbierok…
Má to čo dočinenia s tradíciou a s históriou inštitúcie, teda dnešného MAK, ktorá bola založená na konci 19. storočia. V tých časoch sa to nazývalo Umeleckopriemyselné múzeum. Keď som v roku 1986 múzeum prevzal, bolo mi jasné, že nemôžem pracovať s umeleckým múzeom neumelecky. Začal som premýšľať o novej organizácii starého múzea, hľadal som koncept – najmä pri práci s umením treba veľa premýšľať, potrebujete čas… Nie je to ako v supermarkete, ktorý sa iba postaví a potom otvorí. V roku 1992 sme na znovuotvorenie prvej časti múzea pozvali Magdalénu Jetelovú, ktorá vytvorila v hlavnom svetelnom dvore 11-metrovú pyramídu… V roku 1994 sa celá rekonštrukcia budovy dokončila. Téma permanentnej inštalácie je pre mňa veľmi dôležitá – je podľa mňa celkom nezmyselné predstaviť zbierky v ich doslovnom historickom kontexte, preto som pozval rad umelcov. Okrem iných Donalda Judda, Franza Westa či Heimo Zoberniga – aby prevzali inštaláciu jednotlivých zbierok. V interpretácii umenia je dôležitá súčasnosť, každé umenie bolo raz súčasné.
Aká teda bola úloha umelcov v rámci rekonštrukcie MAK a inštalácie zbierok? Aký je rozdiel medzi tým, keď rovnakú prácu robí umelec a dizajnér?
Práve preto som inštaláciu nezadal architektovi ani dizajnérovi, ktorí predovšetkým navrhujú – nešlo mi o dizajn. Chcel som víziu, myšlienku umelca z pozície súčasnosti. Takže otázkou nebolo, ako bude vyzerať vitrína a iné technické záležitosti. S umelcami sme spolupracovali veľmi úzko. Odovzdali sme im síce určité myšlienky, ale chceli sme, aby to urobili podľa seba. Umelci pracujú špecifickým spôsobom – ak raz pozvete na spoluprácu umelca, musíte ho nasledovať, už niet cesty späť. S dizajnérom je to iné, môžete do procesu oveľa viac zasahovať. S historikom umenia zas môžete viesť diskusiu s veľmi zásadným výsledkom, ale jej produktom nebude umenie. Všetci pristupovali k zbierke veľmi opatrne, vždy išlo o úsek, ktorý mal na starosti jeden kurátor a jeden umelec. Museli pracovať so zbierkami a s priestorom. Rozpor medzi tradíciou a súčasnosťou treba riešiť novou, vlastnou cestou, nemá zmysel opakovať postupy, ktoré už niekto urobil v predchádzajúcej situácii – t. j. v duchu tradičného Umeleckopriemyselného múzea. Nemohol som to dokázať bez umelcov a bez umenia…
Ako ste pracovali s rekonštrukciou MAK?
Keď som predefinoval múzeum, išlo o rozdiel medzi myslením, kurátorstvom, architektúrou a dizajnom… Veril som, že sa dá s týmito oblasťami pracovať súčasne. Samozrejme, pracoval som v tíme, ale ten je menej ambiciózny. Takže som projekt rekonštrukcie zaštítil. Hlavná fasáda MAK je orientovaná na Ring, jednu z hlavných komunikácií v centre. Rekonštrukcia bola skutočne boj, podstúpil som zdĺhavý proces zbytočného presviedčania. No nešlo mi o to, aby som na túto tému ako riaditeľ oslovil dvadsať svetových architektov.
Aká bola pôvodná funkcia Flakturm-u (veža slúžiaca na obranu), ktorá sa po rekonverzii má stať CAT (Contemprorary Art Tower)? Má to byť múzeum 21. storočia. Ako budete postupovať v spolupráci s umelcami v projekte CAT?
Ústrednou myšlienkou CAT je spojiť dejiny. Obranná veža je temným reliktom nacistického režimu a pripomienkou totálnej vojny, ktorá sa vtedy viedla s dneškom a so zajtrajškom. Umelecké vyrovnanie sa s daným miestom nevyprovokuje iba dialóg tejto veci, ale vytvorí stabilné umelecké diela, ktoré zohľadnia toto miesto.
Povedie to postupne k jedinečnej zbierke súčasného umenia – k zbierke 21. storočia. Ide o dialóg s umelcami. Po určitom čase si uvedomíte, že múzeum ako miesto, ktoré sa kvázi stará o umenie, neexistuje. Súčasné umenie nefunguje bez kontextu, všetko v konceptuálnom umení je kontext. Záleží na kontexte, do ktorého ho umiestnite. V tomto prípade ide o premenu nacistickej architektúry, veží protilietadlovej obrany, na múzeum súčasného umenia – ide o veľmi vážny, historicky ťaživý kontext určitého obdobia, miesta a celej krajiny. No myslím si, že umenie je svojou energiou schopné tento kontext transformovať. Je to experiment, nikto vlastne nevie, ako dopadne…
Včera ste opísal Viedeň ako veľmi konzervatívne mesto…
Áno, netýka sa to ani architektúry, ani urbanizmu, ale mentality. Je veľmi zlé, že celý svet sa stáva konzervatívnejším v mnohých zmysloch. V mieste, v ktorom žijete, musíte mať zodpovednosť a musíte sa rýchlo rozhodovať. Viedeň je skutočne provinčné hlavné mesto, ktoré nikdy nemalo šancu stretnúť sa s oným súčasným, pretože tam ľudia nemajú žiadny ideál… Aj keď vyzerajú navonok ako ľudia 21. storočia, nežijú dneškom. Nie je tam rovnováha medzi tradíciou a medzi súčasnom. Všetko je možné, ale nie je tam priestor na prijímanie nových vecí. Všetko sa na seba viaže… Navyše, tá buržoázna mentalita. Krajina nemá víziu. V Rakúsku je skutočne problém urobiť čokoľvek nové, čo doposiaľ nikde nie je.
Má to určitú súvislosť so vzdelávaním? Aká je situácia v školách?
Myslím, že vzdelávacie inštitúcie nie sú rozhodujúce. Každý sa musí vyvíjať sám a byť sebareflexívny. Konkrétne, na viedenskej architektúre pôsobia profesori, ktorí možno nie sú tak často vo Viedni, ale to nie je žiaden problém. Horšie by bolo, keby tam profesor dochádzal denne a bol by to „fachidiot“… Učí u nás napríklad vynikajúca Zaha Hadid, je to skutočná výzva. Podľa mňa nie sú rozhodujúce školy, ani umelecké školy… Ide o spoločnosť, ktorej problémom je priemernosť. Umenie nemá dočinenia s priemerom, je to vec minority. Rovnako tak v architektúre – nejde o stupídne súťaže…
Dokázali by ste popísať mechanizmy, ktoré systém využíva, aby implantoval priemernosť? Je to všeobecná tendencia.
Áno, sedíme tu na káve v Prahe, architektonickom centre, v uniformnom Segafrede… To podľa mňa znamená, že tu už nie je rezistencia. Praha bude rovnaká ako všetko ostatné. Prečo je to tak? Prečo to má byť všade rovnaké? To je estetika rovnakého. Vy to tiež poznáte z inej strany – z komunizmu… Ja tu nechcem hovoriť o globalizácii, ale je skutočne dôležité rozlišovať. Rozdielnosť sa musí rešpektovať a zachovať.
Aké máte skúsenosti z USA? V domoch Rudolpha Schindlera neďaleko Los Angeles má MAK rezidenčné programy.
Áno, Los Angeles – Viedeň, to je dlhodobá tradícia. Je to os. Veľa ľudí, ako sú Arnold Schönberg či Sigmund Freud, cestovali do Los Angeles z politických dôvodov. Napríklad architekt Rudolph Schindler by nikdy nemohol realizovať vo Viedni také veci, aké realizoval v USA. Tie domy nie sú pre jednu, ale pre dve rodiny. Navyše je tam miesto aj na prácu. Východiskom bolo niečo normálne, nebola to veľkolepá stratégia. Keď som prišiel do Schindlerovho domu, tak som tam rozhodne nechcel robiť Schindlerove múzeum. Chcel som preveriť Schindlera. Máme tu rezidenčný program. Máme síce jeho dve stoličky, ale neukazujeme, ako Schindler žil a aké mal stoličky… Je to obdiv voči Schindlerovi. My preverujeme ducha tej architektúry. Na celom svete nepoznám architekta, ktorý by ako Rudolph Schindler vedel vytvoriť tieto domy z ničoho. Bez peňazí, materiálu, bez prostriedkov. To je skutočná utópia v architektúre, spôsob, ako merať sám seba. Nechcem tu tvrdiť, že bol génius, ale zohľadňoval veľa úrovní. My jeho domy neprezentujeme ako pamiatku pre turistov, využívame ich na rezidencie.
Ktoré kvality považujete v architektonickej praxi za najdôležitejšie?
Je dôležité, aby sa teória a prax architektov viedla životom a nárokom na zmenu spoločnosti.
V 90. rokoch ste usporiadal konferenciu „The End Of Architecture?“. Zúčastnil sa jej rad dnes významných umelcov…
V tom čase veľa titulov inzerovalo koniec. Architekti ako Frank Gehry, ktorých som pozval, vtedy neboli ešte slávni. Nebolo zámerom pozvať ich preto, že sú úspešní. V čase „Konca architektúry“ bola architektúra, ktorú robili (a ktorú robia aj naďalej), bez šance, nikto ich nepočúval. Nikoho to nezaujímalo – všetci hovorili, že je to síce zaujímavé, ale urobiť to nejde, realizovať to je utópia. Spoločnosť sa mení. Je to podobné ako problém Národnej knižnice v Prahe. Nikto nemá právo zabrániť tomu, aby bola postavená. Má sa to realizovať a až potom má zmysel urobiť diskusiu. Až potom možno tvrdiť, že to bola chyba. No ak ide o politiku, nemá právo blokovať takýto proces, nie je to demokratické. Nie je to totiž otázka toho, do akej miery je projekt dobrý – aj tak to nikto dopredu nevie – ide o to dať mu právo na existenciu a až potom zahájiť diskusiu. Pritom, všade je toľko ohavných vecí – všetky tie uniformné fasády… Osobne by som urobil čokoľvek, aby som umožnil tejto veci vzniknúť. Pretože, keď sa povie, že to nie je možné, potom to znamená, že nie je možné nič.
Peter Noever
Dizajnér, od roku 1986 pôsobí ako výkonný a umelecký riaditeľ centra pre umenie MAK (Österreichisches Museum für angewandte Kunst / Gegenwartskunst). Peter Noever je činný ako kurátor a dizajnér výstav i návrhár produktov. Zaoberá sa stratégiami a vnímaním produktového dizajnu, poskytuje urbanistické konzultácie, napr. v Havane pre Kubánske ministerstvo kultúry (1995). Hosťujúci profesor v Európe, Ázii a USA, autor množstva publikácií o umení, dizajne a architektúre. V roku 1994 inicioval založenie MAK – Centre of Arts and Architecture v Los Angeles v Kalifornii. Od roku 1971 sústavne pracuje na krajinárskom architektonickom projekte Die Grube a na projekte MAK’s CAT – Contemporary Art Tower (Vež súčasného umenia). Je držiteľom mnohých prestížnych ocenení.
Mariana Serranová
Foto: MAK, Elfie Semotan, Margherita Spiluttini, Stefan Klein
