za kazdou stolickou su dvaja ohybaci profil spolocnosti ton
Galéria(11)

Za každou stoličkou sú dvaja ohýbači (Profil spoločnosti TON)

Partneri sekcie:

Až keď sme videli v továrni v Bystřici pod Hostýnom naukladané hotové stoličky a kreslá, uvedomili sme si, kde všade sme už na nich sedeli. Ponúknutej možnosti nazrieť priamo do kuchyne a zistiť, ako sa ohýbaný nábytok vyrába, sme totiž nemohli odolať.

mg 5173 big image
mg 5679 big image
mg 5605 big image
mg 5166 big image
mg 5091 big image
mg 5053 big image
mg 5026 big image
mg 5005 big image
Klasika aj moderný dizajn
Ako je známe, továreň v malom moravskom mestečku založil Michael Thonet v roku 1861. Dôvodom boli bohaté zásoby dreva v okolitých bukových lesoch. Z tohto dreva sa aj dnes vyrába väčšina produkcie. Na niektoré kolekcie sa používa aj dubové alebo jaseňové drevo a na výnimočne luxusné zákazky aj americký orech. Týždenne opustí továreň na ohýbaný nábytok 5- až 8-tisíc kusov rôzneho sedacieho nábytku.

Ako nám prezradila Ivana Kocourková, marketingová špecialistka firmy, vyše 80 % tejto produkcie opúšťa hranice Českej republiky. Ázijský trh uprednostňuje klasický sortiment, krajiny severnej Európy a Ameriky zasa moderný dizajn. Slávna stolička č. 14 je však stále v portfóliu spoločnosti, podobne ako mnoho iných modelov preverených desaťročiami. V Bystřici ju vyrábajú pôvodným postupom, drevené prvky sú ohýbané ručne. Ivana Kocourková hovorí: „Za každou stoličkou sú dvaja ohýbači.“

Výrobnému areálu kraľuje Thonetova vila z roku 1873, kde sa dnes nachádza výstavná sieň a kancelárske priestory. V pôvodnom komplexe z tehlového muriva sú skladové priestory, samotná výroba prebieha v novších budovách.

Proces výroby
Základnou surovinou sú drevené hranoly, ktoré putujú do sušiarne, aby sa pripravili na ďalšie spracovanie. Časť prvkov sa ohýba strojovo, ale množstvo z nich prejde rukami majstrov ohýbačov. Na každom pracovnom mieste sú dvaja. Drevo sa naparuje parou s teplotou do 100 °C. Upevní sa do kovovej formy a potom sa postupne ohýba a prichytáva na formu. Naparené drevo je veľmi pružné a tvárne. Takmer dva metre dlhé kusy sa v rukách ohýbačov krútia ako had, kým nie sú uväznené na 24 až 48 hodín vo forme, ktorá im dodá konečný tvar.

Prvou fázou je takzvaná neadresná výroba, odkiaľ do medziskladu putujú rôzne dielce. Tie sa potom v druhej časti spracúvajú a skladajú sa z nich finálne výrobky. V každom oddelení sú červené vzorové prvky, s ktorými sa nové kusy neustále porovnávajú. Kým fyzicky náročné ohýbanie je vyslovene mužská práca, jemnejšie úkony ako brúsenie a morenie robia ženy. Poskladané kusy nábytku sa potom farbia a čalúnia textíliami alebo kožou či koženkou podľa objednávky. Keď vidíme hotovú stoličku, či už je to známe Merano, alebo najnovšie 002-ky, a ešte k tomu v rôznych vyhotoveniach, sme v pokušení vyskúšať každý jeden kus, či sa lepšie sedí na čalúnenom sedáku, alebo na elegantnejšej čisto drevenej stoličke. Finálne výrobky ešte prechádzajú cez kontrolu, kde sa opravia posledné drobnosti, a napokon zabalené odchádzajú do distribučného skladu.

Dizajnér Jaroslav Juřica: Zjednodušiť, sprístupniť

Strednú školu ste absolvovali priamo v Bystřici pod Hostýnem. Ako ste sa dostali k dizajnu?
Pochádzam zo stolárskej rodiny, jeden starý otec bol stolár a druhý drevomodelár. Drevo som mal vždy doma. Na strednej škole som zistil, že sa dá študovať aj umenie, a to ma doviedlo až k dizajnu.

Napadlo vám už na strednej škole, že by ste niekedy mohli navrhnúť vlastnú stoličku, ktorá sa bude v Bystřici aj vyrábať?
Takto priamo som vtedy neuvažoval. Na strednej škole sme sa ešte neučili, ako vyzerá pracovný postup dizajnéra.

A ako ste sa napokon dostali k samotnému návrhu stoličky 002?
Už počas mojich vysokoškolských rokov som zaregistroval, že výroba ohýbaného nábytku sa u nás začína prebúdzať smerom k novému dizajnu. Do spoločnosti prišla mladá krv, ktorá si uvedomila, že bez dizajnu to nepôjde. Rozhodol som sa, že na to pôjdem priamo, zaklopal som na dvere, že kto som, čo som. Práve v tom čase vypisovali vyzvanú súťaž Bentwood no limits. Dostal som ponuku na účasť a už to išlo.

Podľa názvu súťaže ste nemali žiadne konkrétne zadanie? Mohli ste navrhnúť, čo ste chceli?
Z pohľadu návrhára je problematické, ak vám nikto nedá žiadne zadanie. To ako keby architektovi povedali, že má postaviť budovu, a on nevie, či to má byť továreň, alebo rodinný domček. Takže aby som nestrácal čas, stanovil som si ako vzor 150 rokov starú tradičnú stoličku č. 14. To bol pre mňa východiskový bod, ktorého som sa chytil. Nešlo ani tak o vzhľad, skôr o filozofiu: zjednodušiť, sprístupniť. Stolička č. 14 sa skladá zo šiestich dielov, mne sa podarilo použiť len tri, z ktorých dva sú identické, do seba zaklinené. A tak vznikla kaviarenská stolička 002.

Ako ste vyriešili jej ergonómiu?
Spolupracoval som s technológmi, ktorí ma usmernili, čo si môžem dovoliť a čo mi dovolí drevo. Z množstva pôvodných skíc vyplynul jeden základný návrh, ktorý napokon aj vyhral súťaž. Nakoniec sa nám podarilo elegantne vyriešiť aj osadenie sedadla a mohli sme vypustiť konzoly, ktoré ho podopierali.

Vyskúšali ste si sám jednu stoličku vyrobiť?
Priznám sa, že som sám ešte drevo neohýbal.

Aký ohlas mala vaša stolička?
Z profesionálneho hľadiska veľmi dobrý, dostala ocenenie Grand Prix v Prahe a Innovation Award v Kolíne a bol som nominovaný na dizajnéra roku popri takých zvučných menách ako Rony Plesl a Jiří Pelcl.

Jaroslav Juřica (1980) po strednej priemyselnej škole nábytkárskej absolvoval v roku 2006 ateliér produktového dizajnu a v roku 2010 ateliér sochárstva na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne s titulom magister umenia. Získal aj Ingvar Kamprad štipendium na magisterské štúdium na School of Design pri švédskej Lund University, kde v roku 2009 dosiahol titul Master of Industrial design. Ako dizajnér sa venuje rôznym oblastiam od nábytku cez úžitkové predmety až po rôzne prístroje.

Svieži vietor priniesol ovocie
Ohýbaný nábytok vyrobený v Bystřici pod Hostýnem si našiel klientelu po celom svete. Až na prahu nového tisícročia však vedenie akciovej spoločnosti udalo firme nový smer. Svieži vietor priniesli uznávaní dizajnéri, ktorí vo vyzvaných súťažiach vytvorili stoličky a kreslá so zaujímavým moderným dizajnom. Dobrou správou je, že úspechy žnú aj návrhy českých a slovenských dizajnérov. Stolička 002 podľa návrhu Jaroslava Juřicu je najnovšou chválou a pre samotného dizajnéra sú ocenenia, ktoré táto stolička získala, dôležitým odrazovým mostíkom v ďalšej kariére. Nemenej výrazný úspech dosiahol aj Michal Riabič so svojím hojdacím kreslom Wave. Tento slovenský dizajnér je vo funkcii umeleckého riaditeľa spoločnosti a bude mať na starosti portfólio výrobkov. Sme si istí, že o nábytku z ohýbaného dreva budeme ešte veľa počuť.

Michal Riabič: Dizajn prispôsobujem dobe

Ako ste sa dostali k spolupráci so spoločnosťou TON?
Podobne ako Jaroslav aj ja som sa zúčastnil vypísaných súťaží, tri modely stoličiek sa vyrábajú podľa mojich návrhov, realizoval som aj niekoľko showroomov, v ktorých sa mi podarilo predstaviť novú identitu firmy TON a na základe týchto prác prišla ponuka na správu portfólia z pozície výtvarného riaditeľa.

Ste podpísaný pod známym hojdacím kreslom Wave. Ako ste dospeli k tejto podobe kresla?
Je pravda, že mnoho súťaží je založených na redizajne existujúcich produktov. V tomto prípade mi skôr išlo o pochopenie dnešnej funkcie hojdacieho kresla, prispôsobiť ho dobe. Hoci je môj návrh reinterpretáciou toho pôvodného, poskytuje úplne iný druh komfortu.

Vaše kreslo ponúka človeku možnosť schúliť sa akoby do hniezda, už nejde o klasické sedenie.
Presne tak. Táto myšlienka bola jednou z prvých. Ponúknuť možnosť nájsť si vlastnú polohu, napríklad sa zvaliť do kresla aj krížom.

Ste v pozícii art direktora spoločnosti, čo to pre vás znamená?
Ide o správu portfólia a najmä o výber produktov, ktoré by mali zodpovedať súčasným požiadavkám na dizajn.

Michal Riabič (1980) je absolventom ateliéru grafického dizajnu na VŠVU v Bratislave. Pracoval na návrhoch zariadení a realizácii interiérov pre pobočky VÚB, v spoločnosti Bene sa venoval dizajnu sedacieho nábytku a od roku 2012 je art direktorom pre TON. V roku 2011 získal ocenenie CEZAAR v kategórii exteriér za návrh móla v centre Martina a tiež cenu Nábytok roku v Českej republike.

Mária Nováková
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.