Za každou stoličkou sú dvaja ohýbači (Profil spoločnosti TON)

Dizajnér Jaroslav Juřica: Zjednodušiť, sprístupniť

Strednú školu ste absolvovali priamo v Bystřici pod Hostýnem. Ako ste sa dostali k dizajnu?
Pochádzam zo stolárskej rodiny, jeden starý otec bol stolár a druhý drevomodelár. Drevo som mal vždy doma. Na strednej škole som zistil, že sa dá študovať aj umenie, a to ma doviedlo až k dizajnu.

Napadlo vám už na strednej škole, že by ste niekedy mohli navrhnúť vlastnú stoličku, ktorá sa bude v Bystřici aj vyrábať?
Takto priamo som vtedy neuvažoval. Na strednej škole sme sa ešte neučili, ako vyzerá pracovný postup dizajnéra.

A ako ste sa napokon dostali k samotnému návrhu stoličky 002?
Už počas mojich vysokoškolských rokov som zaregistroval, že výroba ohýbaného nábytku sa u nás začína prebúdzať smerom k novému dizajnu. Do spoločnosti prišla mladá krv, ktorá si uvedomila, že bez dizajnu to nepôjde. Rozhodol som sa, že na to pôjdem priamo, zaklopal som na dvere, že kto som, čo som. Práve v tom čase vypisovali vyzvanú súťaž Bentwood no limits. Dostal som ponuku na účasť a už to išlo.

Podľa názvu súťaže ste nemali žiadne konkrétne zadanie? Mohli ste navrhnúť, čo ste chceli?
Z pohľadu návrhára je problematické, ak vám nikto nedá žiadne zadanie. To ako keby architektovi povedali, že má postaviť budovu, a on nevie, či to má byť továreň, alebo rodinný domček. Takže aby som nestrácal čas, stanovil som si ako vzor 150 rokov starú tradičnú stoličku č. 14. To bol pre mňa východiskový bod, ktorého som sa chytil. Nešlo ani tak o vzhľad, skôr o filozofiu: zjednodušiť, sprístupniť. Stolička č. 14 sa skladá zo šiestich dielov, mne sa podarilo použiť len tri, z ktorých dva sú identické, do seba zaklinené. A tak vznikla kaviarenská stolička 002.

Ako ste vyriešili jej ergonómiu?
Spolupracoval som s technológmi, ktorí ma usmernili, čo si môžem dovoliť a čo mi dovolí drevo. Z množstva pôvodných skíc vyplynul jeden základný návrh, ktorý napokon aj vyhral súťaž. Nakoniec sa nám podarilo elegantne vyriešiť aj osadenie sedadla a mohli sme vypustiť konzoly, ktoré ho podopierali.

Vyskúšali ste si sám jednu stoličku vyrobiť?
Priznám sa, že som sám ešte drevo neohýbal.

Aký ohlas mala vaša stolička?
Z profesionálneho hľadiska veľmi dobrý, dostala ocenenie Grand Prix v Prahe a Innovation Award v Kolíne a bol som nominovaný na dizajnéra roku popri takých zvučných menách ako Rony Plesl a Jiří Pelcl.

Jaroslav Juřica (1980) po strednej priemyselnej škole nábytkárskej absolvoval v roku 2006 ateliér produktového dizajnu a v roku 2010 ateliér sochárstva na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne s titulom magister umenia. Získal aj Ingvar Kamprad štipendium na magisterské štúdium na School of Design pri švédskej Lund University, kde v roku 2009 dosiahol titul Master of Industrial design. Ako dizajnér sa venuje rôznym oblastiam od nábytku cez úžitkové predmety až po rôzne prístroje.

Michal Riabič: Dizajn prispôsobujem dobe

Ako ste sa dostali k spolupráci so spoločnosťou TON?
Podobne ako Jaroslav aj ja som sa zúčastnil vypísaných súťaží, tri modely stoličiek sa vyrábajú podľa mojich návrhov, realizoval som aj niekoľko showroomov, v ktorých sa mi podarilo predstaviť novú identitu firmy TON a na základe týchto prác prišla ponuka na správu portfólia z pozície výtvarného riaditeľa.

Ste podpísaný pod známym hojdacím kreslom Wave. Ako ste dospeli k tejto podobe kresla?
Je pravda, že mnoho súťaží je založených na redizajne existujúcich produktov. V tomto prípade mi skôr išlo o pochopenie dnešnej funkcie hojdacieho kresla, prispôsobiť ho dobe. Hoci je môj návrh reinterpretáciou toho pôvodného, poskytuje úplne iný druh komfortu.

Vaše kreslo ponúka človeku možnosť schúliť sa akoby do hniezda, už nejde o klasické sedenie.
Presne tak. Táto myšlienka bola jednou z prvých. Ponúknuť možnosť nájsť si vlastnú polohu, napríklad sa zvaliť do kresla aj krížom.

Ste v pozícii art direktora spoločnosti, čo to pre vás znamená?
Ide o správu portfólia a najmä o výber produktov, ktoré by mali zodpovedať súčasným požiadavkám na dizajn.

Michal Riabič (1980) je absolventom ateliéru grafického dizajnu na VŠVU v Bratislave. Pracoval na návrhoch zariadení a realizácii interiérov pre pobočky VÚB, v spoločnosti Bene sa venoval dizajnu sedacieho nábytku a od roku 2012 je art direktorom pre TON. V roku 2011 získal ocenenie CEZAAR v kategórii exteriér za návrh móla v centre Martina a tiež cenu Nábytok roku v Českej republike.