Dizajnér by mal robiť veci, ktoré nejaký čas vydržia, hovorí Maxim Velčovský

Jeho práce sú zaradené v zbierkach slávnych múzeí v Londýne, Paríži či v Mníchove. Svetelné inštalácie zdobia interiéry v Hong Kongu, Soule aj v Prahe. V rozhovore s dizajnérom Maximom Velčovským sme sa ponorili do sveta keramiky a skla.

Čo vás už v štrnástich rokoch priviedlo k štúdiu keramiky?

Môj otec študoval v Uherskom Hradišti a ja som šiel vtedy v jeho šľapajach. Pripadalo mi zaujímavé, že si človek pri štúdiu keramiky vyskúša všetko – maľbu, grafiku, sochu, technológie. Bol to taký prienik do rôznych odborov.

Ako sa odbor keramiky zmenil od vašich štúdií?

Veľa firiem skrachovalo – v našej krajine teraz nenájdete veľké keramické závody, ako sú Rako alebo Laufen, zostalo len pár tehelní. Predtým boli v okolí mesta Bechyne rôzne dielne, ktoré vyrábali sošky, figuratívne objekty, malosériové veci alebo kanalizačné rúry. Zanikla manufaktúrna malovýroba, ale aj zaujímavé malé firmy ako Keramika Kravsko.

Naopak, niektoré dielne zase vznikli, napríklad Daniel Piršč v Mikulove. Takže keby som to hodnotil s odstupom štvrťstoročia, učil som sa technológiu, ktorá je už tak trochu archaická. Dnes sa už používajú iné typy pecí než tie, o ktorých sme sa učili. Ale technológia vlastne zostáva stále rovnaká. Potrebujete nejakú hmotu vypáliť a chcete, aby vás počúvla. To je taký neustály problém, s ktorým sa budeme stretávať do nekonečna.

V poslednom čase realizujete najmä svetelné inštalácie zo skla. Ako ste sa dostali k práci dizajnu dlaždíc?

Oslovila ma spoločnosť Lasselsberger, aby som vytvoril novú sériu, a to bola, samozrejme, veľká výzva. RAKO je totiž značka, ktorá definuje určitý vizuálny svet, v ktorom sa pohybujete. Človek navštevuje Café Imperial, čo je neuveriteľný interiér, chodí do bazéna, do kúpeľov, do baru, skrátka pohybuje sa po budovách, kde sa RAKO podieľalo na realizácii verejného aj súkromného priestoru.

Ja sám som zakladateľ portálu Obklady a dlažby v Československu, kde mapujeme komunitne staré obklady a dlažby v domoch, ktoré tam sú dodnes. Nabádame ľudí, aby renovovali staré obklady, nenahradzovali ich vždy len novými. Aby mali vzťah k histórii.

Pre mňa bolo navrhovať sériu pre RAKO niečo neuveriteľné. RAKO je tu vyše sto rokov a je súčasťou našej identity a vizuálnej kultúry. Výrobný závod je priestor, ktorý ma vždy zaujímal, pretože človek si musí ohmatať proces tvorby, výroby a technológie, aby mohol prísť so zaujímavým riešením.

Čo znamená navrhovať nový dizajn?

Pre mňa je dôležité rešpektovať výrobu. Aby si človek nevymyslel niečo, čo sa nedá realizovať, a zároveň, aby obohatil portfólio firmy. Dizajnér je tak trochu detektív, ktorý sa musí oboznámiť s usvedčujúcimi predmetmi a ohmatať si miesto, kde sa pohybuje.

Rozlúsknuť prípad. Musí sa zoznámiť s výrobou, pozerať sa a starostlivo skúmať, čo sa deje v okolí, ako sa melú suroviny, čo sa deje pri lise, na výrobných linkách a zároveň počúvať odborníkov, výrobný tím. Ten je neskutočne dôležitý. Keď nie je tím na vašej strane, vo finále vám to môže celý projekt pochovať. Séria Linka vznikla vďaka fantastickej súhre všetkých ľudí, čo sa na tom podieľali.

Ako ste dospeli ku kresbe a motívu linky?

Kreslenie je pre mňa súčasťou definovania nápadu. Linka na papieri je totiž prvá, čo vás na ňom napadne. Začínate abstraktne, a keď spojíte viac liniek dohromady, môžu vznikať konkrétne veci. Ako sa v angličtine hovorí „You start from scratch“, čo v preklade znamená, že začnete od nuly, teda z miesta, kde predtým nič nebolo. Pripadalo mi preto zaujímavé s líniou pracovať.

V projekte série sú dve línie – prvá o kreslení, keď sa dekor stáva skenom linky a z neho vzniká väčší dekor. Pri menšom dekore je linka nakreslená v počítači do kompozície. V prostredí počítača sa linka pošle do milióna rôznych veľkostí v priestore.

Dizajnér je tak trochu detektív. Musí sa oboznámiť s usvedčujúcimi predmetmi, ohmatať si miesto činu, zoznámiť sa s výrobou a rozlúsknuť prípad.

Pozeráte sa na tisícky línií v nekonečne. Následne ich vyfotíte a prenesiete späť na plochu. Z nekonečna vzniká mozaika čiar – a to je prístup, ktorý vám umožní vymyslieť štruktúru na povrchu obkladu. Existujú ďalšie prístupy, akoby multiplikácie čiar.

Druhá linka ma zavedie až do momentu, keď sa ľudstvo presunulo z jaskýň do obydlí, keď začalo hĺbiť jamy a používať vetvy, aby ich preplietali a nabaľovali na ne hlinu. Vďaka tomu vznikli steny, z ktorých sa stavali domy a príbytky.

Pre mňa je práve obklad evolúciou steny. Kombinácia praktickej a estetickej funkcie. Tam je viditeľná aj štruktúra, raster, ktoré sledujem. Vďaka počítačovým technológiám navyše môžeme pracovať s algoritmami, čo by ešte pred pár rokmi nešlo.

Vaša práca je spojená s architektúrou. Spomeniete si, kedy vás spolupráca s architektom výraznejšie ovplyvnila?

Prínosné sú všetky projekty. Keď v Lasvite pracujem s ľuďmi, ako je napríklad Daniel Libeskind alebo podobné veľké mená, realizujem ich nápady. Inokedy ma zase oslovia architekti a dizajnéri, ktorí chcú moje nápady. Pre mňa je teda zaujímavé prelínanie týchto dvoch prístupov.

Je veľký rozdiel medzi zahraničnými a domácimi ateliérmi v tom, akým spôsobom dokážu vtiahnuť dizajnéra či umelca do projektu?

Myslím, že to záleží na osobnosti architekta. Je veľa architektov, ktorí definujú priestor do tej miery, že majú potrebu všetko vymyslieť sami. Potom sú architekti, ako napríklad Philippe Starck, ktorí berú stavbu ako koláž vecí. A ďalší architekti, ktorí sa orientujú len na architektúru domu, pričom interiér robí niekto iný.

Prístupy sa teda rôznia. Štúdio Yabu Pushelberg, s ktorým v Lasvite rovnako spolupracujeme, si veľmi zakladá na detaile. Takých detailistov, ktorí by navrhli napríklad dokonalý interiér hotela, je však u nás málo. Aj zahraničné hotely v Česku preto oslovujú na spoluprácu zahraničné mená.

Čo podľa vás môže dizajnér v rámci spolupráce s architektom priniesť priestoru?

Je to rôzne. Ja v poslednom čase robím predovšetkým inštalácie so svetlom a so sklom a som vlastne neoddeliteľnou súčasťou projektu, keď odo mňa architekti očakávajú, že prídem s nejakým nápadom, ktorý doplní ich priestor. Následne sa bavíme o tom, či je to správna cesta, aby inštalácia napríklad príliš nedominovala alebo aby návrh zodpovedal ich predstave.

Je pravda, že u nás na rozdiel od zahraničia nie je veľa architektov, ktorí by pustili dizajnéra k navrhovaniu interiéru?

Na západe sú väčšinou o krok ďalej a napríklad francúzsky prístup je charakteristický tým, že majú architekta a dekoratéra (dizajnéra), a klient vie, čo od koho môže požadovať. Remeslá sú tam viac rozdelené. Pokiaľ napríklad potrebuje nasvietiť priestor, vyhľadá lighting konzultanta.

Je to dané jednak vývojom spoločnosti, kultúrou, ale jednak aj rozpočtom. Klient si totiž zaplatí architekta a dizajnér by následne architektovi odoberal z rozpočtu. Takže klient musí byť tým diktátorom, ktorý povie: Ja si vyberiem tohto architekta, pretože je otvorený spolupráci s niekým iným, alebo sa rozhodnem pre spoluprácu s týmto architektom, ktorý si to určí sám.

Architekti a dizajnéri dnes čoraz viac rieši aj otázku udržateľnosti. Čo by mal dizajnér v tomto ohľade rozhodne riešiť a ako by mohol pomôcť spoločnosti?

Dizajnér by mal hlavne logicky premýšľať. Mal by robiť veci, ktoré vydržia nejaký čas – udržateľnosť spočíva aj v dĺžke životnosti produktu. Produkt by mal slúžiť nejaký čas a nemal by sa vyhodiť napríklad o rok či o dva týždne. Mnohé veci, ako napríklad stolička Thonetka, slúžia v niektorých viedenských kaviarňach sto rokov a nebolo treba ich meniť.

Myslím, že je to taký normálny spôsob premýšľania. No sú aj priestory, ktoré sa už dopredu navrhujú s tým, že sa reštaurácia, bar alebo verejný priestor po nejakom čase menia, ide napríklad o rôzne pop-up koncepty, ktoré sú viac o určitom autorskom prístupe, a ten sa sezónne mení.

Zohľadňujú vaši klienti a investori environmentálne hľadisko?

Ak sú klienti zodpovední, je radosť s nimi pracovať. Ako príklad môžem uviesť projekt Centra Bořislavka, ktorý investor, pán Komárek, z hľadiska udržateľnosti dosť sledoval a materiály sa volili s týmto ohľadom. My v Lasvitu sklo recyklujeme, takže pokiaľ sa niečo rozbije, sklo roztavíme a znovu spracujeme.

Samozrejme, tým zase spotrebovávame plyn, preto treba dávať pozor na logiku výroby a premýšľať nad tým. Rovnako zohráva veľkú úlohu použitie materiálov a ich transport. Z toho dôvodu napríklad zvolíte namiesto prírodného bambusu, ktorý by však musel letieť cez pol zemegule, sofistikovanú protipožiarnu MDF dosku. Práve projekt Bořislavka je v tomto ohľade premyslený a nesie parametre udržateľnosti.

Dostáva sa teda udržateľnosť do popredia aj pri výrobe?

Áno. Niekedy je to však až trochu perverzné. Ak dostanem zdanlivo ekologické zadanie, že mám vytvoriť zo sklenených črepov z fľaše misu, ale črepy sa budú dovážať z tureckej továrne, cesta kamiónom tu udržateľnosť poprie. Ekológia musí dávať zmysel.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 8-9/2022