Helmut Jahn: Každá budova je prototypom

„Každá budova je prototypom,“ vyhlásil kedysi architekt Helmut Jahn a zdá sa, že pritom myslel najmä na svoje stavby. Čo objekt, to originalita a, aj keď sa niektoré objekty podobali, napríklad One Liberty Place vo Philadelphii a Messeturm vo Frankfurte, išlo o logiku rozvíjania štýlového výrazu a  primeraných) tvarov. Ale aj to je postmoderna, ktorá našla v Jahnovi svojho skvelého propagátora. Pravda, nie každý jeho výsledok bol prijatý s bezvýhradným nadšením, ale jeho „highlighty“ sú architektonickými ikonami prelomu 20. a 21. storočia. Nech je ako chce, dnes 68-ročný Helmut Jahn patrí podľa American Institute of Architects medzi najvplyvnejších žijúcich amerických architektov a  chicagská kancelária Murphy/Jahn patrí svojím ročným obratom medzi dvadsať špičkových architektonických firiem na svete. Je to teda dostatočný dôvod na profil v inšpiráciách svetovej architektúry.

Cesta nahor
Pre rodáka z bavorského Norimbergu bola cesta k architektúre a neskôr nahor po schodoch profesionálnej kariéry takmer predurčená. Nebolo pochýb, že v Dürerovom meste vyrastá ďalší človek, ktorý by rád menil tvár mesta a život ľudí. Technickú univerzitu v Mníchove absolvoval v roku 1965 a vzápätí mu bolo Nemecko priúzke. A tak jeho ďalšia životná cesta celkom prirodzene viedla cez „mláku“ do Chicaga, kde si vzdelanie rozšíril na Illinois Institute of Technology (IIT). Táto škola bola vtedy pod veľkým vplyvom estetiky Miesa van der Roheho a jeho nasledovníkov. Jahn si osvojil geometrické formy svojho veľkého krajana, ale taký výrazný talent nemohol zostať iba pri napodobňovaní vzorov.

Vplyvná škola otvorila dvere mladému architektovi do renomovanej kancelárie C. F. Murphy Associates, kde začal pracovať v pozícii Project Architect. Jeho priamy nadriadený, architekt Gene Summers, práve navrhoval nové McCormick Place v Chicagu a Jahn sa rýchlo zorientoval vo svete veľkej architektúry. Po spolupráci na menších projektoch prišla v roku 1977 prvá veľká autorská výzva, ktorou bol Xerox Center v Chicagu. Jeho výška 152,5 m sa premietla do 45 poschodí zo skla, hliníka a betónu, a keď ju v roku 1980 dokončil, priniesla mu prvý aplauz na otvorenej scéne.

Pred Jahnom sa tak objavili nové méty. Svoju tvorbu začal vystavovať na prestížnych podujatiach po celom svete, univerzity sa predháňali ponukami na prednášky, zúčastňoval sa práce pri vyhodnocovaní významných svetových architektonických súťaží. Mohutná vlna nových umeleckých tendencií ho niesla neustále dopredu. Helmut Jahn išiel s neomylnou intuíciou za svojím cieľom, no, ako neskôr priznal, „jeho rané práce boli občas výsledkom šťastnej zhody náhod, ktorá ho napokon doviedla k úspechu“.

Cesta nahor pokračovala. V roku 1983 mu zakladateľ kancelárie Charles Murphy (1890 – 1985) odovzdal budúcnosť firmy. Onedlho však predsa len prišiel otras, ktorý sa volal State of Illinois Center.

Flash Gordon v postmodernom veku
Objekt State of Illinois Center na chicagskej Randolph Street dokončili v roku 1985, pričom o osem rokov zmenil svoj názov, pretože bol nanovo venovaný bývalému guvernérovi štátu Illinois Jamesovi R. Thompsonovi. Počas otvorenia tejto ústrednej inštitúcie mesta však nezažil žiadnu slávu, naopak, sebavedomého architekta zasiahol príboj kontroverzného prijatia. Helmut Jahn totiž už v tom čase naplno presadzoval svoju koncepciu postmoderny, v ktorej miešal americkú tradíciu s európskymi kontextami a vlastnými ambíciami, pričom to všetko osadzoval do skla, hliníka a betónu. Najväčšiu porciu spektakulárnosti však predviedol v obrovskom centrálnom átriu, ktoré ktorýsi kritik prirovnal ku kozmickej lodi zo sci-fi. Aj preto si získala posmešný názov Flash Gordon – podľa známeho comicsového hrdinu – čo podporila aj jeho ružová a modrá farebnosť Jahn prežíval približne to, čo architekti Rogers a Piano pri svojom parížskom Centre Georges Pompidou. Z tejto budovy sa však časom stal symbol hi-tech architektúry, no centrum v Chicagu zanechalo len rozpačitý dojem zo stavby, ktorá v začiatkoch mala aj poriadne problémy s nadmernou horúčavou vo svojom vnútri. Prakticky neexistujúca klimatizácia spôsobila, že vzduch bol nedýchateľný a Jahn musel prehodnotiť svoje prístupy.

Pravdepodobne to bola aj jeho vtedajšia tvrdohlavá koncepcia postmoderny, ktorá sa často zvrhávala do exhibície tvarov, pričom funkcia zostala až na tretej koľaji. A táto príchuť u neho zostáva až dodnes. Pokiaľ príliš „neuletí“ a tvar modeluje spolu s funkčnou dispozíciou, logikou konštrukcie a materiálovou harmóniou, výsledok patrí do svetovej ligy. Ak zaznie hlas architektovej samoľúbosti, neprajníci získavajú argumenty… Dá sa však súhlasiť s Johnom Zukowskym, kurátorom architektúry na Art Institute of Chicago, že „aj veľkí architekti majú právo na omyly, nesmú byť však fatálne a musia sa z nich vedieť poučiť. A Helmut Jahn nikdy nerobil tú istú chybu dvakrát po sebe… Aj preto je taký vplyvný.“

Zaostrovanie ceruzky
Z perspektívy dnešného pohľadu sa dá povedať, že Helmut Jahn vystúpil na svoju prvú osemtisícovku na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Úctyhodné výšky dosiahol na obidvoch brehoch Atlantiku Začalo sa to One Liberty Place vo Philadelphii (výška 288 metrov), pokračovalo Cityspire v New Yorku (248 metrov), Bank of America Tower v Jacksonville na Floride (188 metrov), Two Liberty Place vo Philadelphii (258 metrov) a vyvrcholilo vežou Messeturm (Veľtržná veža) vo Frankfurte nad Mohanom (257 metrov). Pri porovnaní týchto stavieb v chronológii je zreteľná ambícia v precizovaní tvaru mrakodrapov a čoraz elegantnejšie zaostrovanie špice mrakodrapu do tvaru ceruzky. Je to aj vyvrcholenie Jahnovskej varianty postmoderny, ktorá v budove Messeturm pôsobí už v štýle art deco.

Jedným dychom treba povedať, že Messeturm (1991) má aj svojich štýlových súputnikov postavených približne v rovnakom čase. Spomeňme aspoň Key Tower v Clevelande od architekta Césara Pelliho (1991) a Bank of America Plaza v Atlante od kancelárie Kevin Roche/John Dinkeloo & Associates (1992). Teoretici architektúry tieto počiny však hodnotili ako celkový postmoderný návrat k mrakodrapovým archetypom v New Yorku – Empire State Building, či Chrysler Building – a nie vzájomné vykrádanie nápadov. Ostatne, ako sme už spomenuli, Messeturm bol vyvrcholením Jahnovej osobnej cesty vývoja k vlastnému tvaru svojej výškovej „ceruzky“.

Budova Messeturm priniesla do Európy novú ikonografiu a pre mesto na rieke Main definitívny prívlastok „Mainhattan“. Jahnova veža bola až do roku 1997, keď ju prevýšila neďaleká centrála Commerzbanky od Normana Fostera, najvyššou stavbou Európy. K stavebným zaujímavostiam patrí, že do jej 6 metrov hlbokých základov naliali betón, ktorý svojho času držal svetový rekord v kategórii najdlhšie súvislo naliateho betónu. Messeturm má v prízemí rozmer len 41 x 41 metra, čo mu prináša štíhlosť línie aj pri 63 poschodiach. Samotná vrcholová pyramída má výšku 36,3 metra.

Helmut Jahn vo svojej budove Messeturm názorne predviedol excelentné zvládnutie zámeru – premenil parcelu určenú na tisíce metrov kancelárskych priestorov na funkčný objekt, ktorý navyše vytvoril dominantu v panoráme jedného z najvýznamnejších veľtržných miest na svete.

Sony center
Úspech Messeturmu prirodzene naštartoval záujem Nemecka o svojho slávneho rodáka. Najskôr sa ozval Mníchov, pre ktorý Jahn postavil v rozmedzí rokov 1994 – 2003 nové objekty na letisku s priľahlým hotelom Kempinski a Highlight Business Towers. Letisko sa stalo centrom záujmu aj v Kolíne nad Rýnom a pre bývalé hlavné mesto Nemecka Bonn navrhol a zrealizoval výškovú budovu Deutsche Post.

Najväčšia výzva však prišla z nového hlavného mesta jeho niekdajšej vlasti. Berlínske námestie Potsdamer Platz sa koncom 90. rokov stalo najväčším staveniskom Európy a Helmut Jahn tam jednoducho nemohol chýbať. „Vedel som, kto bude okolo mňa – samé veľké mená svetovej architektúry,“ spomína Helmut Jahn. „Samozrejme, že som čiastočne vedel o ich návrhoch, ale to ešte zvyšovalo náročnosť. Aj ja som vo svojom zadaní dostal úplnú slobodu, ale nechcel som sa odlišovať za každú cenu. Súčasne som chcel zabudnúť na svoju minulosť a postaviť čosi nové.“

A tak vzniklo Sony Center. Jahn naozaj zabudol na svoje niekdajšie rozmary a pripravil pevný koncept na trojuholníkovej dispozícii. Zosúladil v sebe stavebného inžiniera, znalca komerčnej architektúry, experimentátora a vnímavého estéta. Sklo a oceľ zviazal do jasných štruktúr, ktoré spoľahlivo vytvorili súbor siedmich stavieb s kanceláriami, bytmi, kinami a Filmovým domom, reštauráciami, a európskym ústredím firmy Sony. Centrálnym bodom je oválne Forum navrhnuté ako verejný priestor komunikujúci s okolitými ulicami. Forum architekt zastrešil konštrukciou, ktorá sa stala majstrovským inžinierskym dielom.

Na ploche 3 500 štvorcových metrov rozprestrel gigantický dáždnik zo skla a ocele, ktorý pripojil do jednotlivých bodov po obvode. V strede má konštrukcia výšku 103 metrov (v najnižších bodoch má strecha 77 metrov), pričom ju zopäl dominantným kruhom a ukotvil tak 600 ton materiálu. Nad 4 tisíc metrami štvorcovými s reštauráciami, kaviarňami, obchodmi a zábavnými stánkami tak rozložil ďalšiu fasádu. Sony Center sa stal výpravnou obrazovkou s množstvom svetiel, rafinovaných reflexov meniacich sa počas dňa a noci a najmä priestorom evokujúcim nové zážitky, dizajnom, ktorý maximalizuje komfort a minimalizuje svoje energetické zdroje. Ročne navštívi Sony Center okolo 8 miliónov ľudí a prívlastok srdce Berlína je preň viac než výstižný.

Rozum a cit
„Od našich stavieb chceme, aby fungovali ako stroj, ktorý by mal vytvoriť príjemné prostredie,“ tvrdí Helmut Jahn a svoju víziu stále napĺňa. Stále navrhuje projekty, v ktorých je prítomný racionálny úsudok, ale aj intuícia. V každej stavbe sa snaží zanechať odtlačok vlastného intelektuálneho náboja. Objavuje nové možnosti na zvýraznenie vizuálnych prvkov ako prostriedkov komunikácie. Rozum mu pomáha riešiť reálne problémy, intuícia zase teoretické a filozofické aspekty konceptu. V štruktúre svojich myšlienok si pri navrhovaní neomylne kreslí pôdorys priorít. Priestor, tvar, svetlo, farba a materiál a cesta komunikácie cez symboly a znaky – to sú atribúty architektonického jazyka Helmuta Jahna. „Spolu s kolegami sa snažíme vytvárať jednotnú skúsenosť,“ hovorí architekt. „Ja sa ju vždy snažím uchopiť tak, že sa na budovu najprv pozriem z odstupu… “

Výber z najvýznamnejších projektov kancelárie Murphy/Jahn z rokov 1974 – 2007
• 1974 – Kemper Arena, Kansas City, Missouri, USA
• 1976 – Auraria Learning Resources Center, Auraria Higher Education Center, Denver, Colorado, USA
• 1977 – Saint Mary`s College Athletic Facility, South Bend, Indiana, USA
• 1980 – Xerox Center (55 West Monroe), Chicago, Illinois, USA
• 1983 – First Source Centre, South Bend, Indiana, USA
• 1983 – 11 Diagonal Street, Johannesburg, Juhoafrická republika
• 1984 – O`Hare `L` Station, O`Hare International Airport, Chicago, Illinois, USA
• 1985 – James R. Thompson Center, Chicago, Illinois, USA
• 1986 – 362 West Street, Durban, Juhoafrická republika
• 1986 – Oakbrook Terrace Tower, Oakbrook Terrace, Illinois, USA
• 1987 – Park Avenue Tower, New York, New York, USA
• 1987 – 425 Lexington Avenue, New York, New York, USA
• 1987 –United Airlines Terminal 1 at O`Hare International Airport, Chicago, Illinois, USA
• 1987 – One Liberty Place, Philadelphia, Pennsylvania, USA
• 1987 – Cityspire, New York, New York, USA
• 1988 – Wilshire/Westwood, Los Angeles, California, USA
• 1990 – Bank of America Tower, Jacksonville, Florida, USA
• 1990 – Two Liberty Place, Philadelphia, Pennsylvania, USA
• 1991 – Messeturm, Frankfurt, Nemecko
• 1993 – Hitachi Tower, Singapur
• 1993 – Caltex House, Singapur
• 1994 – Hotel Kempinski, Mníchov, Nemecko
• 1994 – Kurfürstendamm 70, Berlín, Nemecko
• 1997 – RCID Administration Building, Orlando, Florida, USA
• 1998 – Generale Bank Nederland, Rotterdam, Holandsko
• 1999 – Centrálna budova inštitúcií EÚ, Brussel, Belgicko
• 1999 – Munich Airport Center, Nemecko
• 2000 – Sony Center, Berlin, Nemecko
• 2000 – Cologne Bonn Airport, Kolín, Nemecko
• 2000 – HA•LO Headquarters (v súčasnosti ústredie Shure), Niles, Illinois, USA
• 2000 – Neues Kranzler Eck, Berlín, Nemecko
• 2002 – Kaufhof Galeria, Chemnitz, Nemecko
• 2002 – Shanghai International Expo Centre, Šanghaj, Čína
• 2002 – Bayer AG Konzernzentrale, Leverkusen, Nemecko
• 2003 – Deutsche Post Tower, Bonn, Nemecko
• 2003 – IIT Student Housing, Chicago, Illinois, USA
• 2003 – Highlight Munich Business Towers, Mníchov, Nemecko
• 2004 – Horizon Serono, Ženeva, Švajčiarsko
• 2006 – Suvarnabhumi Airport, Bangkok, Thajsko
• 2007 – 600 North Fairbanks, Chicago, Illinois, USA

Ľudo Petránsky
Foto: Creative Commons