Exkurzia do obnovy pamiatok bez ružových okuliarov
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v našej krajine eviduje približne 9 500 nehnuteľných kultúrnych pamiatok. Miera obnovy a všeobecný záujem spoločnosti o tieto hmotné artefakty histórie však výrazne zaostáva za týmto číslom. Pre niektorých majú už, bohužiaľ, iba hodnotu pozemku. Toľko hovoria skúsenosti architektov Michala Hučka a Ondreja Trangoša. Snažia sa o prinavrátenie historických objektov do života a spolu sa napríklad angažujú v záchrane seredského kaštieľa. Spolu s nimi sme navštívili aj rakúsky zámok Schloss Hof, ktorý v súčasnosti prechádza rozsiahlou rekonštrukciou zachovávajúcou súlad medzi historickým dedičstvom a jeho novým marketingovým využitím.
„Čím sa ako národ chceme identifikovať, ak nie napríklad svojou históriou?“ pýta sa architekt Ondrej Trangoš, ktorý sa v minulosti podieľal aj na rekonštrukcii Umelecko-historického múzea (Kunsthistorische Museum) vo Viedni ako zamestnanec rakúskej spoločnosti, ktorá mala túto zákazku na starosti.
Michal Hučko je zasa známy ako hlavný architekt projektu obnovy žrebčína v Kopčanoch. „Nechcel by som však problematiku rekonštrukcií historických pamiatok obmedziť len na tento objekt. Vďaka nemu sme zistili, že systém obnovy pamiatok trpí alarmujúcim nedostatkom uvedomelosti voči kultúrnemu dedičstvu. Tieto otázky treba riešiť komplexne, dokonca v nadväznosti na upevňovanie regionálnych rozvojových aktivít a budovania turistických informačných kancelárií. Separátne obnovovanie pamiatok bez širšieho napojenia na mechanizmy cestovného ruchu len ťažko pomôže zvyšovať záujem verejnosti o ich navštevovanie,“ hovorí Michal Hučko.
Poukazuje na to, že v susednom Rakúsku si možno prezrieť celé siete pamiatok vďaka špeciálnemu ročnému poukazu, ktorý je úzko spojený napríklad so železničnou a autobusovou dopravou, poskytujúcou držiteľom karty cestovné zľavy.
Žrebčín v Kopčanoch
Objekt v Kopčanoch bol cisársko-kráľovským žrebčínom habsburgskej monarchie, vôbec prvým v jej uhorskej časti. Nachádza sa na území, kde sa prepletá slovenská, česká a rakúska história. Ide o hospodársku budovu s menším obytným kaštielikom, ktorú dal postaviť ešte v 18. storočí manžel Márie Terézie František Lotrinský.
„Bol to v podstate experiment, ktorý sa však veľmi nevydaril pre vtedajší enormný výskyt komárov v povodí Moravy. Tento hmyz veľmi sužoval najmä kone. V druhej polovici 20. storočia zasa prišla socialistická realita a s ňou družstvo, ktoré areál žrebčína zdeformovalo absurdným spôsobom. Kaštielik vyhorel do tla. Historické stavby však vzápätí utrpeli ešte viac, keď ich všetci zanechali opustené. Začali podliehať totálnej devastácii.
Dnes stojíme pred rozhodnutím, čo s týmito stavbami ďalej,“ rozpráva historik Pavel Dvořák. Objekt žrebčína je výnimočný aj vďaka tomu, že sa v ňom s výnimkou kaštielika nepoužilo drevo. Dôvod bol jednoduchý – drevo je horľavý materiál. Konské maštale mali v minulosti podobný význam ako súčasné automobilky, bez kopýt by hospodárstvo krajiny nemohlo fungovať. Preto sa vtedajší stavitelia snažili obmedziť riziko požiaru, a teda aj úhyn koní na minimum. Dokonca dokázali celý objekt rozdeliť na niekoľko požiarnych úsekov tak, aby sa prípadný požiar nešíril do ďalších častí žrebčína.
Z požiadavky na absolútnu bezpečnosť vyplynula aj rarita z konštrukčného hľadiska – kladenie strešnej krytiny do vápennej malty na parabolické klenby. Napriek nepopierateľnej unikátnosti je súčasný stav žrebčína žalostný. „Pri stavebno-technickom prieskume sme nezistili žiadne poruchy, primárne spôsobené nesprávnym návrhom, nevhodným zakladaním alebo chybným použitím konštrukčných materiálov. Krytina má vysokú zostatkovú pevnosť.
Príčinou jej rozpadu je prerastanie strechy náletovou zeleňou a drevinami, ktoré tu našli živnú pôdu,“ vysvetľuje statik Ivan Holub. Podhubie všetkých stavebných aj statických porúch možno podľa jeho slov hľadať v zanesení pôvodného drenážneho systému. Keďže strecha nemá odkvapové rúry, voda sa z objektu vyplavovala len prostredníctvom takzvaných chrličov. Ide o plechové jazyky, ktoré sa nachádzajú medzi vikiermi. Chrliče sústreďujú vodu do súvislého toku, ktorý smeruje z objektu do dvora.
Jeden jazyk zozbiera pri priemernom úhrne zrážok (na Slovensku 760 mm) ročne 33 m3 vody. Pôvodné chrliče však rozkradli a nahradili pozinkovanými, ktoré skorodovali a rozpadli sa. V dôsledku toho voda steká priamo po stenách. Pri nárazových dažďoch navyše vznikajú na dvore mláky s výškou hladiny aj 20 cm. Kumulovaná voda preniká do nechráneného podložia a stien a tie nasávajú vlhkosť, ktorá vzlína smerom nahor. V zime potom mráz štiepi nasiaknuté povrchové vrstvy tehly, čím sa deštruuje hrúbka muriva.
„Prvotne by sa mali vybudovať nové inžinierske siete, aby sa dvor odvodňoval kontrolovaným spôsobom. Ďalej by mala nasledovať komplexná obnova krytiny, vytvorenie prevetrávaných podláh, ktoré by zabezpečovali prirodzenú cirkuláciu v objekte a eliminovali nápor vody. Po preschnutí budovy by sa dokončili omietky a vnútorné inštalácie,“ opisuje navrhovaný postup statik.
Rekonštrukcie – beh cez prekážky
Začať revitalizáciu zanedbanej pamiatky, aj keď existuje presný náčrt postupu, nie je až také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Michal Hučko otvorene kritizuje najmä mechanizmus čerpania prostriedkov z fondov EÚ, jeho byrokraciu a nezrozumiteľnosť. „Aby sme napríklad mohli žiadať o dotáciu 75 miliónov Sk (asi 2,5 milióna eur) na obnovu žrebčína, musíme najskôr splniť podmienku o vytvorení múzea a knižnice v obci. Nikto vám však nevysvetlí, ako sa na tieto inštitúcie vzťahuje samotná revitalizácia pamiatky,“ tvrdí Michal Hučko.
Samosprávy, ktoré objekty vlastnia, sa zasa často spoliehajú iba na príchod bohatých investorov, ktorí by pamiatku odkúpili a zveľadili. Tento model je však podľa oboch architektov takmer nepravdepodobný. Ak sa aj vydarí uskutočniť ho, môže to dopadnúť aj naopak. Príkladom je kaštieľ v Holíči, ktorý obec predala do súkromných rúk. Stavba však začala chátrať, a preto ju pre záchranu, hoc aj zdevastovanú, odkúpila späť za oveľa vyššiu sumu.
„Obnova môže byť aj čiastková, možno spôsobom etapizácie stavebných objektov. Znamená to, že sa pri nej nemusí preinvestovať obrovský balík peňazí a realizovať v celom rozsahu naraz. Každý, aj ten najmenší krok veľmi pomôže, ak je správny,“ prízvukuje Ondrej Trangoš. Ďalším z problémov sú súťaže, ktoré sa podľa našich respondentov nerobia transparentným spôsobom.
„Najmä pri čerpaní fondov z EÚ. Najčastejšou prekážkou je stanovenie nesplniteľných termínov, ktoré, navyše, vyvoláva podozrenie, že súťaž je dopredu zmanipulovaná, a nakoniec ju vyhrá ten, kto vopred poznal zadanie. Alebo sa pokus končí obvinením architektov, že projekt zlyhal pre ich neschopnosť dodržať termíny. Málokto sa však potom dozvie, že na stavbu s rozpočtom niekoľkých miliónov eur, vrátane realizačného projektu, dostali termín, ktorý nestačí ani na prípravu zmluvy,“ pokračuje Ondrej Trangoš.
Na obnovu pamiatok neexistuje univerzálny recept. Vyžaduje si však kultúru, odbornosť, cit, pochopenie a zrelú úvahu. „Rozhodujúce však je, aby sa niekto o tieto stavby staral a využíval ich. Považujem za demagógiu, že pamiatky treba obnovovať iba zo štátneho rozpočtu. Dôležitá je skôr podpora ľudí, ktorí sú nadšení urobiť niečo na zachovanie kultúrneho dedičstva. Prakticky vedia pamiatku zachrániť aj za nižšie náklady,“ tvrdí historik Pavel Dvořák.
Ivan Holub uvažuje o určení garanta obnovy ako o vhodnom spôsobe ochrany a transparentnosti celého procesu. „Ak nad obnovou nedrží patronát kompetentná autorita, ktorá ju riadi a koordinuje, často sa pri rekonštrukciách peniaze investujú neefektívne a použijú sa len na prekrytie či zaplátanie problému, teda veľmi nezmysluplne a nesystémovo. Gestorom obnovy žrebčína v Kopčanoch by mohlo byť napríklad ministerstvo výstavby, ktoré vcelku úspešne držalo patronát pri projekte obnovy kaštieľa v Malackách v priebehu minulého roka,“ uvažuje Ivan Holub.
Schloss Hof a jeho živý koncept
V Rakúsku sme sa však presvedčili, že v rámci obnovy historických budov hrá dôležitú úlohu správne nastavenie projektu aj z hľadiska marketingu. Zámok Schloss Hof neďaleko slovenských hraníc (v obci Schloßhof) bol takisto dlhé roky zanedbávaný. Tretie tisícročie však vdýchlo tejto pamiatke nového ducha.
„Na obnovu stavby, ako aj priľahlej barokovej záhrady, sme si vytýčili úplne iný spôsob, než akým sa v Rakúsku dovtedy pristupovalo k obnove pamiatok. Naším základným cieľom bolo prinavrátiť zámku jeho históriu a dôstojnosť. Keď však hovoríme o histórii, nemáme na mysli vytvorenie múzea. Išlo nám o vytvorenie živého miesta. Dôstojnosť sme mu vrátili použitím pôvodnej materiálovej bázy,“ hovorí Kurt Farasin, riaditeľ zámku Schloss Hof.
V areáli zámku začali na fasády aplikovať zmes piesku, vápna a prírodného pigmentu. Súčasné materiály, napríklad cement, ktoré sa použili pri predchádzajúcej obnove, spôsobili stavbe nemalé problémy. V konečnom dôsledku sa pre nesprávny postup musela odstraňovať omietka aj s časťou muriva, čím sa čiastočne narušila materiálová substancia objektu.
„Na Slovensku sa, paradoxne, už bežne používajú pri obnove historických budov tradičné materiály. V tomto ohľade sme prekvapujúco skúsenejší. Na druhej strane však zahraničiu nemožno poprieť oveľa lepší vzťah k pamiatkam,“ porovnáva Ivan Holub. Ako pokračuje, na Slovensku sú veľkým problémom najmä čierne stavby – rozličné nadstavby nad historické budovy, ktoré však vôbec nezodpovedajú princípom pamiatkovej ochrany, pretože majitelia ich často robia svojvoľne. V zámku Schloss Hof sa zasa neboja o svojich prešľapoch hovoriť otvorene, urobiť nápravu a ďalej pamiatku rozvíjať.
Keď pamiatka „podniká“
Marketingový plán zámku Schloss Hof považuje Michal Hučko za príklad hodný nasledovania. Podľa jeho názoru by tento model mohol byť úspešný aj v Kopčanoch. „Zámok je súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Musíme si preto uvedomiť, že aj pri vytýčení určitej politiky podnikania a preukázaní určitého profitu nikdy nepôjde o regulárny hospodársky podnik. Na druhej strane, aktivity v priebehu celého roka zaisťujú združeniu, ktoré zámok spravuje (spoločnosť s ručením obmedzeným), určitú finančnú sebestačnosť.
V súčasnosti dokáže zabezpečiť vlastné krytie nákladov na 60 %, čo je v medzinárodnom kontexte slušný výsledok. Z tohto hľadiska sa dokonca rovnáme francúzskemu zámku Versailles,“ podotýka Kurt Farasin. Majiteľom pamiatky je štát, ktorý financuje celú rekonštrukciu a ročne poskytuje zámku dotáciu vo výške asi 2 miliónov eur (približne 60 miliónov korún). Doteraz sa do obnovy investovalo 54 miliónov eur (asi 1,63 miliardy korún). Zisk z usporadúvania rozličných podujatí, napríklad osláv, tematických dní, svadieb či konferencií, predstavuje 40 až 50 percent z celkového príjmu. Popri aktivitách sa tu zriadili aj reštaurácie a obchody, predávajúce súdobé výrobky a produkty na báze starých receptúr.
V súčasnosti jednu z priľahlých budov prebudovávajú na nové zákaznícke centrum. V kopčianskom žrebčíne by sa dali vyvinúť podobné aktivity aj v spolupráci s chovateľmi koní, jazdeckou školou aj veterinármi. Dokonca existujú reálne možnosti prepojiť žrebčín s ďalšími pamiatkami v Česku a Rakúsku, ktoré spája rod Habsburgovcov.
„Čaká nás ešte dlhá cesta. Pri všetkých tých problémoch až nadobúdam presvedčenie, že sa konečnej obnovy žrebčína či iných pamiatok ani nedožijem. Ak by sme však na to mysleli, neurobili by sme prvý krok. A niekto ho predsa spraviť musí…“ dodáva Michal Hučko.
Anna Salvová
Foto: © Festschloss Hof, archív Michala Hučka, autorka
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
