Eva Jiřičná: Nikdy v živote som nemala možnosť myslieť si o sebe niečo veľké. V podstate je to úľava
Broňa Tarnócy 
Ako študentka architektúry si privyrábala tým, že robila modely pre grafikov. Dnes je právom označovaná za jednu z mála osobností českej architektonickej scény, ktorá dosiahla svetovú slávu. Jej životná cesta, ona sama i práca, sú silnou inšpiráciou.
Nikdy nezabudnem, ako sme sa stretli ešte v Bratislave. Vtedy ste mi povedali, že v mnohých veciach v živote ste veľmi úspešná, no chýba vám rodina.
Neviem už presne, v akom kontexte som to povedala a ako som to myslela, ale vždy som si predstavovala, že budem mať rodinu. Nikdy som nečakala, že skončím sama. Na jednej strane, vzhľadom na to, ako sa môj život vyvinul, som mohla venovať oveľa viac času a energie práci než žena, ktorá sa musela starať o tri deti.
Na druhej strane som mala to šťastie, že mám netere a dvoch súrodencov, obaja majú deti, a ja som tou tetou, ktorá rieši ich problémy, pomáha im s finančnými otázkami a podobne. Nikdy som naozaj nebola úplne sama. Keď som bola veľmi mladá, vydala som sa. Mala som 23 rokov, prekonala som mimomaternicové tehotenstvo a už som nemohla mať deti. Manželstvo sa rozpadlo, pretože sme sa spoznali príliš mladí a v ničom sme si neboli naozaj blízki.
Teraz, keď sa na to pozerám, stále spolu komunikujeme, ale máme toho veľmi málo spoločného. Keď sa ľudia stretnú v 17 rokoch a potom sa po šiestich rokoch školy vezmú, človek by si myslel, že sa už poznajú, ale v 17 a 23 rokoch je človek stále ešte dieťa. A keďže sme obaja vyrastali v rodinách, nikdy sme nežili spolu, to prvé manželstvo jednoducho nefungovalo.
Potom som desať rokov žila s Kaplickým (architekt Ján Kaplický bol český architekt žijúci od svojej emigrácie v roku 1968 v Spojenom kráľovstve). Bol to úžasný prínos, ohromne talentovaný človek, ale zároveň aj veľmi komplikovaný. Vlastne sa stretli dvaja komplikovaní ľudia…
Rozišli sme sa, ale zostali sme priateľmi až do posledného okamihu jeho života. Gratulovala som mu k dcére a on zomrel pár minút po tom. Možno bol môj telefonát ten posledný, ktorý mal, ale to je ťažké zistiť. Potom som mala priateľa, Francúza.
Preto hovoríte tak dobre po francúzsky…
Bolo to pár rokov. Aby som bola úprimná, vlastne som celkom rada sama. Starám sa o svojich kolegov, mám čas na rodinu, priateľov, prácu… Keď mám čas premýšľať o svojom dni a ako si ho rozdelím, vtedy som najspokojnejšia. Je to sloboda. Keď nemám deti, ktoré som naozaj nemohla mať – keď som mala 23 rokov, medicína bola v takom štádiu, že to nebolo možné.
Teraz sa to už riešiť dá, ale vtedy to nešlo. Hovorila som si, prečo sa znovu vydať, keď nemôžem mať deti. Môj francúzsky priateľ mal dve dcéry z predchádzajúceho manželstva, s ktorými som doteraz v kontakte, aj keď on už zomrel. S jednou z nich som vychádzala veľmi dobre, ale druhá, ktorá bola komplikovanejšia, mala so mnou ťažšie vzťahy. Žije v Amerike, je urputná katolíčka a vychováva svoje deti v dosť prísnej náboženskej tradícii. Je to trochu ťažké.
V čom nachádzate bežné radosti počas dňa? Čo vás teraz najviac teší, okrem práce?
Mňa veľmi baví a teší práca, ale aj rada cvičím a cestujem. Veľa som cestovala kvôli práci, takže som občas zostala niekde o deň dlhšie. S tým francúzskym priateľom sme precestovali svet – bol žurnalista a často cestoval, niekedy sme sa stretli práve na cestách. Nikdy som nemala veľa času, pretože keď máte kanceláriu a ste zodpovedná, nemôžete sa toho len tak zbaviť.
Moji kolegovia pokojne odcestujú na tri týždne na dovolenku a vôbec im to neprekáža. Ja odídem na dva dni a môj telefón sa neustále nabíja, lebo som neurobila to, čo mi povedal niekto iný. Nedokážem sa toho zbaviť. Objednám si hotel s bazénom na pláži, ale o dva dni už premýšľam, ako by som to urýchlila, aby som sa mohla vrátiť späť. Je to posadnutosť. Keby mal človek rodinu, nikdy by to nemohol robiť. Možno to ten hore zariadil dobre, že som tú rodinu nemohla mať.
V tomto veku, mám 86 rokov, neviem, čo ešte urobím. Neviem, či mám pred sebou deň, rok alebo niekoľko rokov. Človek sa na to nemôže spoliehať, plánovať budúcnosť, ale ak môžem niekomu dať trochu energie alebo nádeje do života, posilniť ho tým, že boj má cenu, že to nie je vyhodená energia, že sa to raz vráti, tak je to pre mňa dôležité.
Môžem niečo dosiahnuť a môžem svoje skúsenosti odovzdať ďalej – tie, ktoré som získala od iných ľudí. Je to proces, keď „olympijská pochodeň“ prechádza z jednej generácie na druhú. Som rada, keď môžem v tomto prispieť; ak nie iným, aspoň trochou humoru, lebo bez neho je život ťažký.
Doteraz som nikdy nepochopila, čo znamená žiť s hendikepom, pretože zrazu mnoho vecí, ktoré beriete v živote ako samozrejmosť, už samozrejmosťou nie je. V porovnaní s tým, čo prežívajú iní ľudia, je moja operácia bedrového kĺbu malichernosť, ale aj tento malý hendikep úplne zmenil môj pohľad na svet, na starobu. Nie je to len fyzický problém.
Prvá vec, ktorú si všimnete, je, že vám každé tri roky predlžujú vodičský preukaz, a musíte zakaždým požiadať o povolenie, aby ste mohli šoférovať. Keď idete k lekárovi, pýtajú sa vás na vek a často vám povedia, že musia dať prednosť mladším. Je to pravda, ale ja si nie som istá, či sa na mňa niekto pozrie alebo nie. Dajú vám liek, no po čase vám povedia, že už ho nesmiete brať, pretože je určený len do určitého veku. A toto je na dennom poriadku.
Zrazu si uvedomujem, že moja maminka, ktorá sa dožila 93 rokov, hovorila, že keď ráno vstane z postele, trvá celé veky, kým sa zmobilizuje. Celý život som chodila, bola som čulá a teraz vidím, že keď mi z televízie oznámia, že po mňa prídu o šiestej ráno, zistím, že to nejde, pretože mi trvá asi hodinu, kým sa vôbec dokážem postaviť na nohy a čeliť tomu, čo ma čaká. Ak sa tomu nepostavíte s humorom, je to na zbláznenie.
Teraz si predstavte, že ľudia ako ja, ktorí majú dosť peňazí, aby sa mohli o seba postarať, to zvládajú, ale tí chudáci dôchodcovia, ktorí si nemôžu nič zaplatiť, to majú oveľa ťažšie. Ja si zavolám taxík, keď nevládzem, ale oni si to nemôžu dovoliť. Je to podobné, ako keď pracujete na stavbe a vidíte chlapov, ako sa potia v teple, v blate, v snehu, a vy sedíte a niečo nakreslíte.
Keď je človek mladý, nakreslí milióny takýchto „hlúpostí“, ale keď to príde k týmto chlapíkom, povedia vám, že to nejde. Vy si myslíte, že to musí ísť. To, čo sa od nich naučíte, a oni od vás, ako sa k vám správať a vy k nim, aby vzniklo priateľstvo, je rovnako dôležité ako vzťah s vašimi spolupracovníkmi. Je to dôležité pri architektúre, ale veľa ľudí to ignoruje.
Mnohí vôbec nezájdu do továrne, aby videli, ako sa veci vyrábajú, a nemajú ani potuchy, čo všetko znamená, keď nakreslia dva kusy železa a spoja ich. Koľko horúčavy musí ten človek zvládnuť, aby to zvaril, ako sa musí chrániť, aký to má vplyv na jeho zdravie… Človek rastie, som naozaj vďačná za tento proces. Moji rodičia boli každý iný, ale vydržali spolu až do otcovho odchodu. Maminka bola opakom otca, ale mám niečo z každého.
V partnerských vzťahoch to býva často tak, že keď sú ľudia úplne rovnakí, vzťah nefunguje.
Je to tak.
Eva Jiřičná (86)
Architektka Eva Jiřičná je bezpochyby najznámejšou českou architektkou súčasnosti a jednou z mála osobností českej architektonickej scény, ktorá dosiahla skutočne svetovú slávu. Po emigrácii do Veľkej Británie v roku 1968 sa presadila najprv ako dizajnérka interiérov a neskôr ako autorka elegantných komerčných i kultúrnych stavieb – s typickým rukopisom založeným na dôraze na detail, ľahkosť materiálov, prácu so sklom a kovom. V roku 1999 spoluzaložila pražský ateliér AI DESIGN, odvtedy sa opäť intenzívne podieľa na architektonickom dianí v Česku. Medzi jej najznámejšie realizácie patrí oranžéria na Pražskom hrade, budova Zlínskeho kongresového centra, Univerzitné centrum v Zlíne alebo hotel Josef v Prahe. Jej prístup, ktorý spája funkčnosť, eleganciu a inováciu, inšpiroval generácie mladých architektov.
