A69 – Architekti: Keď je krása v racionalite

„Číslo 69 v názve tohto ateliéru nie je odvodené od nejakej neplodnej polohy, ale naopak, označuje zrodenie,“ píše s vtipnou príchuťou v predhovore katalógu architektonického ateliéru A69 – Architekti Ladislav Lábus, pedagóg na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Jeho členov – Borisa Redčenka, Prokopa Tomáška a Jaroslava Wertiga – však nespája len rok narodenia 1969, ale aj snaha robiť architektúru inak. Ako? „Máme pomerne veľkú ambíciu – inovovať, čo však neznamená, že by sme chceli byť originálni za každú cenu,“ odpovedá Jaroslav Wertig o zámeroch ateliéru, ktorý patrí medzi najprogresívnejšie na súčasnej českej scéne.

Chlapci z vidieka
Keď v polovici 90. rokov končili členovia budúceho ateliéru A69 štúdium na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe, romanticky si namýšľali, že sa vrátia do rodného prostredia západných Čiech a nadviažu na zašlú slávu Františkových Lázní. Porevolučná eufória však čoskoro vyprchala a v plnej nahote ukázala praktický dosah ich rozhodnutia. Odišli z koncentrovaného architektonického trhu Prahy do prostredia, kde nebola ani architektúra, ani konkurencia. Ponovembrová romantika však hľadala dôkazy zmeny a výsledkom bolo založenie značky A69.

„Dnes by to už nebolo také ľahké, ale vtedy sme sa stretli s atmosférou obdobia,“ spomína Jaroslav Wertig, ktorý sa v Bratislave zúčastnil nedávnych re:mixov v polohe vedúceho workshopu. „Nasadli sme na vlnu zmien a stavebného boomu a mohli sme sa rýchlo prezentovať v médiách našimi realizáciami.“

Ateliér A69 – Architekti mal potvrdiť argumenty, že zmena bola správna. Všetci traja členovia patrili ku generácii, ktorá mala meniť stuchnuté pomery. Prichádzali s referenciami, ktoré modelovali vybojovanú pravdu chlapcov z vidieka. Pražské médiá sa predháňali v objavovaní nových tvárí, príbehov a sviežich projektov.

„Vtedy sme si to ani príliš neuvedomovali, teraz to už berieme vážne,“ hovorí Wertig. „Skrýva sa za tým presvedčenie, že v záplave súčasného sveta, ktorý formujú médiá, treba kvalitné veci aj patrične medializovať – inak neexistujú.“

Koncept rodinného domu Villa Lea (Františkove Lázne) kombinuje dva protichodné spôsoby vymedzovania teritória. Extrovertným prízemím preteká vonkajší priestor medzi dvomi prevádzkovými blokmi, interiér oddeľuje od záhrady len sklenená stena.    Foto: Ester Havlová

Ako to urobiť inak
Predstavy mladých architektov boli spočiatku bezhraničné. Zo školy boli nabití energiou i prvými zážitkami zo stretnutí s architektúrou v západnej Európe. Čoskoro sa však ich mohutný príboj odrazil od žulového pobrežia.

Prichádzali do prostredia, kde stavebná kultúra a technológie mali dobrých pár rokov sklz. Hoci veľmi rýchlo dostali príležitosť postaviť svoje projekty, súčasne pochopili, že ambície možno realizovať iba do určitej miery.

„Nemohli sme postaviť to, čo v zahraničí, pretože rozhodnutie nie je v kompetencii architekta,“ vysvetľuje Jaroslav Wertig. „Pochopili sme, že ide o výsledok technologických možností, stavebnej kultúry a stavebnej disciplíny. Architektúra je odrazom stavu spoločnosti a rozhodnutie architekta robiť veci inak znamená, že musí zároveň nájsť spôsob, ako ich robiť inak. Veľmi rýchlo sme zistili, že ak to chceme robiť odlišne od iných, musíme poznať možnosti dostupnej technológie.“

A členovia ateliéru A69 – Architekti to veľmi rýchlo spoznali. Vždy však chceli ísť ešte ďalej. Boli nároční k sebe i ostatným. Realizačným firmám sa ešte teraz musí snívať o výkonoch, ktoré sa museli realizovať na 200 %. A to v období, keď sa na novú dobu ešte len zvykalo. Architekti však netlačili na pílu donekonečna. Rešpektovali ich možnosti, ale slovo nemožné svojim partnerom zo stavebných firiem vyhodili zo slovníka. Intenzívny dialóg priniesol žiadaný štandard.

Iskrivá diskusia sa však ešte predtým uskutočňuje medzi samotnými členmi pri modelovaní konceptu. „Ako keby sme si ňou šetrili autokritiku,“ s úsmevom hovorí Wertig. „Keby som bol sólo architekt, tak autokritika by mi trochu nabúravala moje ego. Takto si pomáham kolegami, ktorí túto kritiku za mňa zoberú. Je to príjemné, pretože sa voči nim necítim ponížený, ak nepresadím svoju pravdu a uznám ich argumenty. Spoľahlivo to funguje, lebo projekt prechádza kritickým pohľadom troch rôznych tvorcov. Ten, ktorého názor zvíťazí, uskutočňuje autorský dozor až do jeho dokončenia.“

Šikovný kompromis
Jaroslav Wertig tvrdí, že členovia ateliéru sa za predchádzajúce výsledky nehanbia ani teraz. Možno aj preto, že išlo o šikovný kompromis. Ako vyzerá v praxi? „Pre nás začal ešte na vysokoškolských prednáškach,“ odpovedá Jaroslav Wertig.

„Konkrétne myslím na Martina Kubelíka z viedenskej univerzity, ktorý bol špecialista na renesančnú architektúru. Jeden blok venoval Andreovi Palladiovi. Predstavil ho ako človeka so schopnosťou používať kompromis ako nástroj zvyšovania kvality. Dokázal robiť kompromisy tak, že výsledok bol lepší než pôvodná idea. Toto chápanie sa mi zdá veľmi obohacujúce, pretože ma zbavuje frustrácie pri pocite, že musím urobiť kompromis.“

Palladio a súčasnosť má aj ďalšie historické paralely. Architekt ako tvorca sa aj v 16. storočí stretával s podobnými problémami ako dnes. Určite nemal problémy s operačným systémom Windows, ale brzdilo ho, že napríklad neexistujú presné metódy merania. Samozrejme, musel sa s tým vyrovnávať. Pre súčasnosť je príťažlivý jeho prístup k tvorbe, otázka ideového programu je až sekundárna.

„Dovtedy som stavby vnímal ako formálnu ambíciu architekta, ale názor som zmenil, keď som si uvedomil, že budova je výsledok istých požiadaviek a možností,“ upresňuje Wertig príklad histórie.

„Musíte si napríklad uvedomiť, že aj renesančný architekt musel niekde umiestniť záchod, a to do presne vykomponovanej vily retroantického štýlu. Potom zistíte, že architektúra nie je o estetizovaní, ale o riešení problémov. Konštruujete vyhovujúci systém, ktorý rieši nastolené problémy.“

Ateliér A69 – Architekti si z tohto poznania odniesol poznanie vo vzťahu ku klientovi. Ak chce nejakú zmenu alebo racionalizáciu projektu, jeho členovia sa nebránia. Vnímajú to ako šancu na revíziu danej veci a jej posunutie o stupienok ďalej. Množstvo ich stavieb prešlo týmto procesom a na občas bolestivé hľadanie sa neskôr zabudlo. Aj pri členoch tohto ateliéru prevláda pocit, že ani jedna stavba nebola na začiatku taká zaujímavá ako na jej konci. Aj tomu sa vraví šikovný kompromis s konštruktívnym rozmerom.

Logika tvarov
Štýlový a výrazový prejav ateliéru A69 sa odvíja od kultúrneho okruhu, kde racionalita sama osebe predstavuje kvalitu. A tá má s krásou veľa spoločného. Inými slovami, severská oblasť rieši krásno ako výsledok intelektuálnej konštrukcie. Podľa Jaroslava Wertiga má architekt v sebe ambíciu vytvárať krásno a oslovovať diváka. Neverí tvorcom, ktorí hovoria, že si len overujú pravdu a nepotrebujú uznanie. Spätná väzba je dôležitá a estetický rozmer slúži na to, aby človek nadviazal komunikáciu so svojim divákom. A hoci to nie je ich prvotný motív, je súčasťou ideálu, ku ktorému vo svojej tvorbe smerujú.

„Hľadáme relevantné odpovede na otázky a úlohy, ktoré pred nás každý dom kladie,“ odpovedá Jaroslav Wertig na otázku dobrej architektúry. „Ak nájdeme základné riešenie, tak je to dotyk s našou spokojnosťou. Možno, že dôvody na dané riešenie pominú v priebehu krátkeho času, ale riešenie potom zdôvodníme z iných príčin.“

Originalita je aj ich ústredným motívom, ale nie za každú cenu. Vždy sa však snažia nájsť nové riešenie, bez toho by predsa neexistovala žiadna tvorivá činnosť. Aj keď sa zdá, že v čase remixovania to tak celkom nie je, v prípade ateliéru A69 – Architekti to platí. Nesnažia sa o osobitý výraz za cenu zrieknutia sa svojho rukopisu. Napriek tomu používajú nástroje a logiku tvarov, ktorej veria alebo sa im osvedčila. K takým princípom patrí napríklad otvor v stene, do ktorého vkladajú ďalší poriadok. Ten sa vyjadruje bezrámovým presklením v kontraste s naddimenzovaným rámom. Vzniká tak prvok napätia, ktorý by klasická architektúra určite riešila výplňou otvoru.

Prístavba Sanatória Dr. Petáka vo Františkových Lázňach     Foto: Andrea Lhotáková		Interiér Sanatória Dr. Petáka. Súkromné sanatórium pre 42 hostí je situované na južnom okraji kúpeľného parku vo Františkových Lázňach.    Foto: Filip Šlapal

Dom EggO
Spomenutý prvok sa transparentne objavil aj v Dome EggO na pražskom Žižkove, ktorý architekti zaraďujú medzi svoje najosobnejšie stavby. „Vždy máte najradšej to dieťa, ktoré vás najviac hnevalo. My však máme Dom EggO,“ odpovedá Jaroslav Wertig.

„Bol zvláštny v tom, ako vznikol. Veľmi ľahko a rýchlo, a to bez akýchkoľvek komplikácií zo strany stavebnej firmy alebo klienta. Ten si ho totiž sám doprojektoval a realizoval.“ Nasledovalo pozitívne prijatie u odbornej verejnosti a ocenenia v Českej republike: Grand Prix Obce architektů 2008 v kategórii rodinné domy a 2. miesto v kategórii novostavba rodinného domu v súťaži Nový domov 2007.

Stručný opis Domu EggO napovedá, že autori sa pri jeho vstavaní do záhrady rekonštruovaného artdecového domčeka museli vysporiadať s dominantnosťou protiľahlej panelákovej fasády, museli sa vyhnúť konfrontácii s architektúrou pôvodného domu a nájsť riešenie, ktoré by neparazitovalo na ploche záhrady. Hlavným priestorovým a organizačným prvkom sa stala železobetónová doska. Tá sa svojou subtílnosťou vymedzuje proti kompaktnej architektúre pôvodného domu a súčasne je nositeľkou podstatného motívu – otvoru, ktorý definuje ohnisko nového domu. Definuje jeho ego, ktorého podstatou nie je architektonický, ale prírodný priestor pôvodnej záhrady so zachovanými stromami.

Architekt ako garant kvality prostredia
Spoločenská a ekonomická situácia nahráva typologickej rozmanitosti, no ústredným záberom ateliéru A69 – Architekti stále zostávajú projekty s funkciou bývania, a to aj veľkorozmerné. Sú napríklad autormi jedného z najväčších bytových developmentov v Prahe s názvom Central Park Praha, ktorý obsahuje vyše 600 bytov. Pravda, povedľa toho fungujú aj projekty rodinných domov – avšak charakter klienta je rozdielny.

„Individuálny stavebník má úplne iné požiadavky než veľký developer,“ hovorí Jaroslav Wertig. „Ten prvý pristupuje k zadaniu iracionálne, pretože je to niečo osobné, akási súkromnejšia výpoveď. Developer je stavebný podnikateľ, ktorý si cez architektonický návrh zhodnocuje svoje investície. Ostatne, aj veľkí developeri už nie sú dnes konkrétni páni, ale zbory referentov s tabuľkovými ukazovateľmi a estetické ambície im už veľa nehovoria.“

Pri spolupráci s developermi však Jaroslav Wertig pripúšťa fakt, že práve oni nesú kožu na trh. Ich projekt je to, čo má architekt iba sformulovať a jeho príspevok by nemal presahovať mieru, ktorá by ich zámer narúšala. Tam nastupuje aj uvedomenie si limitov v kompetenciách architekta. Samozrejme, odmieta ultraliberálny pohľad, v ktorom je architekt podobný holičovi, čo urobí frizúru podľa priania zákazníka.

„Som zástanca cesty, na ktorej by kvalita prostredia mala byť výsledkom celkovej kultivovanosti spoločnosti, a nie striktného aparátu, ktorý si razí cestu navzdory okolnostiam,“ zdôrazňuje člen ateliéru A69 – Architekti predstavu o svojej pozícii. Súčasnej i tej budúcej…

Ateliér A69 – Architekti založili v Chebu v roku 1994 architekti Boris Redčenkov (1969) a Prokop ­Tomášek (1969). O tri roky neskôr tím doplnil architekt Jaroslav Wertig (1969). Dnes už najmä pražský ateliér má na svojom konte niekoľko desiatok projektov a realizácií na rôznych miestach v Českej republike. Medzi najznámejšie a najviac oceňované patrí Sanatórium dr. Petáka vo Františkových Lázňach, spojovacia chodba hotelu Pawlik (realizacie získali i prestížne ocenenie v rámci súťaže Grand Prix Obce architektů), Villa Lea (nominácia na Cenu Miese van der Rohe za ČR, nominácia na najlepší rodinný dom roku 2007 podľa časopisu Wallpaper) a ďalšie. V roku 1999 získal ateliér prvé miesto vo vyzvanej architektonickej súťaži na pražský obytný komplex Villa Park Strahov. Odborná porota súťaže na nový campus VŠUP ocenila v roku 2003 návrh z tvorivej dielne A69 – architekti druhou cenou. Víťazstvo zaznamenal ateliér aj vo vyzvanej medzinárodnej súťaži na zástavbu lukratívnej parcely na pražskej Národní třídě. Ateliér sa systematicky zaoberá aj navrhovaním rodinných domov s charakteristickým rukopisom. Súčasťou tvorby ateliéru A69 – Architekti sú urbanistické projekty či návrhy na revitalizáciu verejných priestranstiev. Medzi najúspešnejšie realizácie tohto typu patrí rekonštrukcia Anglickej ulice vo Františkových Lázňach, veľkú pozornosť vyvolal aj návrh architektov na úpravu brehov rieky Ohře v Chebu. V rámci projektu Park Egrensis stojí za pozornosť návrh znovuvzkriesenia kedysi zlikvidovanej osady Krásná Lípa. Časopis Wallpaper v roku 2007 zaradil A69 – architekti do výberu 101 najlepších nových ateliérov sveta.

Ľudo Petránsky
Foto: Andrea Lhotáková, A69 – Architekti, Filip Šlapal, Ester Havlová
Vizualizácia: A69 – Architekti