Rozhovor s Olavom Kristoffersenom o nórskej architektúre

Architekt Olav Kristoffersen zavítal na sklonku minulého roku do Bratislavy, aby predstavil nórsku architektúru. Rozhovory so zahraničnými architektmi sú často veľkou neznámou. Debata s Olavom však plynula nenútene, o čo mal úspornejšie gestá, o to viac hovoril k veci.

Škandinávska architektúra je známa citlivým prístupom k svojmu okoliu a životnému prostrediu. Je tento prístup priamo zakorenený v ľuďoch alebo sa ho architekti učia v škole?
Vlastne si myslím, že oboje. Mnohé regióny charakterizuje práve tento prístup. Je to aj tým, že hoci je krajina obrovská, žije v nej málo ľudí. Navyše, objekty osadzujeme skôr do krajinného kontextu než do mestských súvislostí. Uprednostňujeme pokojné budovy pred extravagantnými.

Páči sa mi ten výraz – pokojná architektúra.
Naučili sme sa, že ak je niekde v krajine nádherné miesto, tak práve naň budovu nepostavíme. Umiestnime ju vedľa, aby sme zachránili výhľad.

Stavby, ktoré ste navrhli, sú postavené veľmi jednoducho a majú aj veľmi jednoduché tvary.
Áno, majú jednoduché tvary a jednoduchú náplň. Sú to často objekty s nízkym alebo obmedzeným rozpočtom, to je hlavný dôvod. Stojíme nohami pevne na zemi.

„Architekti sa musia vrátiť späť na zem.“

Čím sa inšpirujete?
Skúmame typológiu jednoduchých a obyčajných stavieb v Nórsku aj v zahraničí. Robíme si naozaj slušný výskum existujúcich budov, ako sú zorganizované, akú majú konštrukciu, fasády a podobne. Výskumom obvykle začíname.

Ako vnímajú takýto prístup vaši klienti?
Aj s klientmi preberáme úplne jednoduché a základné veci. Snažíme sa dostať na koreň veci, aby sme zistili, čo skutočne potrebujú. Zvyčajne máme úspech. No stáva sa aj to, že my sami zistíme, že nie sme na dobrej ceste, ale to je už o inom. (smiech)

Ako zareagovali deti na váš návrh materskej školy Svartlamoen v Trondheime? Šikmé steny, obnažený nosný systém, prostý interiér. Čo na to deti?
Predtým tam bola predajňa a opravovňa áut s dielňami s rozlohou 3 500 štvorcových metrov. Také zanedbané a opustené škaredé miesto. Našou úlohou bolo, dostať do objektu novú náplň. Mestský úrad tam chcel vytvoriť materskú školu.

Vymysleli sme, že ju umiestnime dopredu, do bývalých výstavných priestorov, a nie niekam dozadu. Doviedli sme tam deti, ktorým mali byť priestory určené. A im sa tie priestory páčili tak, ako boli. Zamilovali si ich. Úrad pôvodne chcel budovu zbúrať a postaviť novú škôlku.

Navrhli sme teda minimálne úpravy. Priestor sme rozdelili pre tri vekové kategórie. Nechali sme okná aj pôvodnú výšku 4 metre. Parkovisko sme zmenili na ihrisko. Použili sme tri základné materiály: na konštrukcie drevo, minerálnu vlnu na zateplenie a sklo na nové okenné tabule.

Sú deti nároční klienti?
Úprimne, nie je jednoduché diskutovať o projekte so štvorročnými… Ale určite sú to nároční klienti. Pokúsili sme sa pochopiť, aké to je, byť dieťaťom v materskej škole. Najviac sme sa hrali s mierkou, prispôsobili sme ju deťom, napríklad výšku okenných parapetov či veľkosť schodov, alebo veľkosť miestností. Pripravovali sme pre deti aj výstavu. To už išlo o staršie – pätnásťročné decká. Povedali si, po čom túžia, a my sme to navrhli.

 

Ide o váš čajový domček?
Áno. Bol určený dvom deťom na rozhovory. Malo to byť ich miesto, kam sa môžu utiahnuť a byť sami sebou. Prístup mal byť ťažký ako v počítačovej hre, mala to byť veľká výzva.

Zadania ako čajový domček či búdka na Bienále architektúry v Benátkach v roku 2012, alebo škôlka sú pre váš ateliér dostatočnou výzvou?
Konkrétne tie výstavy sú mimoriadne zaujímavé. A čo sa týka škôlky, musím podotknúť, že 95 percent predškolských zariadení v Nórsku nie je veľmi kvalitných. Myslelo sa najmä na ľudí, ktorí v nich budú pracovať, aby vyhovovali im. Mám na mysli parapety vysoké 90 centimetrov, plastové podlahy a latexové nátery na stenách, aby sa dalo všetko dobre umyť. Upratovanie a ventilačný systém boli dôležitejšie ako deti.

Dôraz sa kládol na to, aby rodičia mali pri príchode do škôlky kde zaparkovať. Naším cieľom je ukázať cestu, ako sa tieto veci dajú riešiť inak. Nerečníme, nevypisujeme, ale zrealizujeme projekt. To je náš príspevok do debaty. Tým sa vysvetľuje, prečo nás podobné projekty priťahujú. Jasné, navrhnúť múzeum je výborné, ale nie je to také dôležité.

Na vile Borgen/Nilsen v Trondheime z roku 2008 je fascinujúce transparentné spodné podlažie.
S majiteľmi sme sa prvýkrát stretli, keď sme pracovali na projekte sociálneho bývania. Po roku sa nám ozvali opäť, že majú malý pozemok a malý rozpočet, ale chceli by neobyčajný dom. Ako prvý sme museli vyriešiť výhľad. Dom sme umiestnili v severnej časti pozemku k lesu, vďaka čomu sme získali malú záhradu. Zaoberali sme sa myšlienkou, ako dostať čo najviac prírody priamo do úzkeho kontaktu s domom. Preto sme stavbu trochu utopili v zemi. Aj tak by sme museli vybudovať betónové steny na základy, takto sme ich použili priamo na dom – a je to lacnejšie než izolácia. Znížili sme aj parapety, sú len 65 centimetrov od podlahy. Na fotografiách sa zdá, že celé spodné podlažie je zo skla. V porovnaní s bežným domom tu máme len o 20 percent viac sklenených plôch.

Tento koncept je veľmi zaujímavý.
Aby sme dostali otvorený priestor do rovnováhy so zvyškom domu, vrchné podlažie poskytuje viac súkromia. A napokon na streche je vyhliadková terasa. To bol tiež veľmi zaujímavý moment projektu. Pozemok je malý, najlacnejší v celej štvrti, pretože z neho nebol výhľad na blízky fjord. Podľa rezov sme zistili, že od istej výšky získame aj skvelý výhľad, a tak majú majitelia strešnú terasu.

To vysvetľuje vetu z vašej webstránky, že majitelia dostali výhľad, ktorý si nemohli dovoliť kúpiť.
Presne tak. Keď sa dnes pozriete na domy v tejto štvrti, zistíte, že málokto má napokon výhľad na fjord, pretože má veľkých susedov. Takže hoci si ľudia kupovali drahé pozemky s výhľadom, aj tak musia mať strešnú terasu, aby si výhľad užili. Ukázali sme, že s dobrým plánovaním sa dá získať oveľa viac.

Obytný dom Strandveien je sociálnym bývaním. Aké sú požiadavky na sociálne bývanie v Nórsku?
Bývanie v Nórsku je úplne deregulované. Neexistuje zákon na posúdenie kvality bývania. S výnimkou tých najchudobnejších nemáme žiaden program sociálneho bývania.

Ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť kúpiť dom, si zvyčajne prenajmú niečo v suteréne. Tento projekt ukazuje celkom odlišnú cestu. Je neziskový. Vyhrali sme súťaž a v prvom rade sme sa snažili ukázať, ako by mohol dom fungovať pri zachovaní primeranej kvality a nízkeho nájomného. Boli tam aj iné limity. Napríklad mal byť z dreva, pretože investor mal svoje záujmy v drevárskom priemysle.

–>–>

Celá konštrukcia je z dreva? Koľko má dom podlaží?
Áno. Dom má päť podlaží. Požiarne predpisy nám nedovoľovali stavať viac ako tri podlažia. Urobili sme veľmi rozsiahly prieskum a dali sme dokopy všetky dostupné informácie, aby sme postavili dosiaľ najvyššiu drevenú stavbu. 

Sociálnym bývaním ste sa zaoberali aj vo svojej inštalácii na bienále v Benátkach. Našli ste v Benátkach „common ground“ – spoločný základ?
Áno, s určitosťou viem povedať, že architekti majú spoločný základ v spoločných, podobných výzvach. Napríklad, ako sa dá vytvoriť dôstojné sociálne bývanie? Ako vytvoriť sociálne bývanie, aby sa skutočne stalo súčasťou mesta?

Vystavovatelia v Benátkach zvolili rôzne prístupy k hlavnej téme bienále: common ground. Čo vás najviac zaujalo?
Páčilo sa mi café, to bola výborná myšlienka. Ocenil som, že výstava bola menej pompézna a nablýskaná, bola viac o reálnej architektúre. Možno to bolo aj z finančných dôvodov. To je napokon jedno, je čas, aby sme zvážneli. Aby architekti začali pracovať na tom, čo je ich úlohou. Navrhovať dobré budovy pre ľudí. Architekti sa musia vrátiť späť na zem.

Škandinávsky pavilón v Giardini je zaujímavá stavba a expozícia v ňom patrila k tým najvydarenejším. Ako vnímate, že viac krajín vystavuje v jednom pavilóne?
Čo sa mňa týka, škandinávsky pavilón je fantastická stavba. Ani netreba dovnútra niečo dávať. Stačí vonku príjemné otvorenie pavilónu s trochou vína a potom už len pustiť ľudí dnu.

Vo svojich projektoch využívate veľa dreva. Je to tým, že drevo je moderné, alebo je to dané tradíciou?
Je to predovšetkým dostupnosťou dreva. Máme stromy všade. Tradičné stavby sú z dreva, dokonca aj tie veľké. Najmä pre klimatické podmienky.

Dáva sa nórska architektúra ovplyvniť svetovou architektúrou alebo sa držíte svojej vlastnej cesty?
Architekti z nášho ateliéru cestujú často, máme spriatelených architektov v rôznych krajinách. O našej práci diskutujeme viac so zahraničnými odborníkmi než s domácimi kolegami. 

Aké je postavenie architektov v Nórsku? Je to ťažká práca alebo je to vážená profesia?
Je to ako v mnohých iných krajinách v Európe – nie je to ľahké. Architekt už nie je viac šéf. Je ním klient, zadávateľ. Pre architekta často ostane len rola konzultanta. Na druhej strane, kríza Nórsko nezasiahla tak prudko ako zvyšok Európy. Z tohto pohľadu je nórskym architektom dobre. Veľa sa stavia. A je ľahšie dostať sa k projektom. Prežijú aj malé ateliéry s tromi-štyrmi zamestnancami.

Akí sú nórski klienti? Konzervatívni alebo sú otvorení novým myšlienkam?
Oboje. Pre nás je najdôležitejšie nájsť toho správneho klienta.

Stáva sa vám, že sa musíte s klientom rozlúčiť?
Áno, stáva sa to. Robíme to však diplomaticky.

Olav Kristoffersen vyštudoval architektúru na Nórskej univerzite vedy a technológií (Norwegian University of Science and Technology). Popri práci na projektoch sa venuje aj prednáškam na domácich aj zahraničných univerzitách, napríklad v ostatných škandinávskych krajinách, Spojenom kráľovstve, Nemecku, Taliansku či Kanade. V roku 2002 založil s kolegom Geirom Brendelandom architektonický atelier Brendeland & Kristoffersen architects. Za úspešné projekty získali tieto ocenenia: Mies van der Rohe Award v roku 2007 a Architectural Review Awards pre mladých architektov v 2005 a 2008.

TEXT: Mária Nováková
FOTO: archív O.K., design factory

Článok bol uverejnený v časopise ASB.