Pierre Hebbelinck: Architektúra hovorí veľa jazykmi

Prečo ste si vybrali ako tému svojej prednášky práve betón? Je to váš obľúbený materiál?

Betón má úctyhodnú tradíciu, preto si tento materiál veľmi vážim, ale táto vážnosť má svoje medze.

Máte na mysli rímske concretum?

Nie. Ak hovorím o betóne, myslím armovaný železobetón, teda materiál používaný od 19. storočia. Nechcel som však hovoriť iba o betóne, ale o architektúre všeobecne. Rád a často totiž používam aj iné materiály.

V ostatnom čase prekračujete hranice Belgicka. Je jednou z príčin tohto úspechu vaša kultúrna identita? Má vôbec belgická architektúra svoje špecifiká, ktorými sa odlišuje od staviteľskej tradície?

Neexistuje žiaden zvláštny spôsob, podľa ktorého by sa belgická architektúra utvárala. Architektúra, ktorá vyzerá ako národná, v skutočnosti reprezentuje tisícky prístupov a stelesňuje aj rad iných kultúr. Architektúra totiž hovorí mnohými jazykmi. Neexistuje jednotný jazyk. Investori, najmä tí z verejnej sféry, sa čoraz častejšie obzerajú po kvalitnej architektúre bez ohľadu na jej provenienciu. Neexistuje jednotný dopyt po jednotnom štýle – naopak, žiada sa rozmanitosť.

Existuje však rozdiel medzi flámskou a valónskou tvorbou. Obidve národnosti reprezentujú svoju vlastnú identitu. Na jednej strane sa obidve vetvy usilujú nadviazať na európsky modernizmus 20. storočia, na druhej strane majú skutočne rozpoznateľné znaky vzájomnej odlišnosti, no do takých podrobností by som sa nechcel púšťať.

Čo je podľa vás najdôležitejšie na ­architektonickej tvorbe?

Tých priorít je celý rad, ale predovšetkým je to vzdelanie. Je potrebné, aby sa v rámci rozvoja kultúry každej krajiny vytvoril dostatočný priestor aj pre architektúru. V tomto ohľade má veľa európskych krajín nevyužitú kapacitu.

Ďalej je veľmi dôležitá rozmanitosť kultúrnych prúdov. V každej krajine ich jestvuje celý rad a nikdy nie sú identické. Žijeme v európskom kultúrnom priestore, takže sa musíme snažiť vytvoriť inštitúcie, ktoré uľahčia vzájomnú spoluprácu euroregiónov. Je to teda aj politická priorita.

Belgicko je rozdelené na tri regióny a desať okresov a pri príprave rôznych projektov treba lobovať. Pri tom je dôležité, aby sa do popredia dostala len skutočne kvalitná architektúra, čo je tretia dôležitá vec. Výbornou príležitosťou na lobovanie je obdobie pred voľbami. V roku 2001 som sa napríklad zúčastnil na debate za guľatým stolom, kde som navrhoval, aby sa otázka širšieho krajinného kontextu architektúry dostala do vládneho programu.

Štvrtou prioritou je zladenie záujmov investora a autora. Dôležité je aj vytvorenie podmienok na výskum. Piatou prioritou sú informácie. Musíme vedieť podchytiť všetky médiá, tlač, rozhlas, televíziu. Je nevyhnutné, aby sa o architektúre nielen písalo, ale aj verejne diskutovalo. Často sa ako architekti zúčastňujeme na zasadaniach re dakčných rád a berieme novinárov nielen ako tých, ktorí nám kladú otázky, ale ako rovnocenných partnerov.

Aké médiá sú najvhodnejšími na sprostredkovanie problémov ­architektúry?

Je zaujímavé, v akých súvislostiach sa architektúra objavuje na stránkach tlače. Približne 75 percent zmienok o architektúre sa ocitá na stránkach venovaných zaujímavostiam, 20 percent v rubrikách realít a iba 5 percent na kultúrnych stránkach. A ja by som chcel, aby bola architektúra zastúpená oveľa viacej práve na kultúrnych stránkach.

Pri prednáške ste demonštrovali experimentálny kovový dom, v prípade ktorého sa zdalo, že má nepriaznivú energetickú bilanciu. Ako je to s tepelnými stratami pri tejto stavbe?

Po stránke energetickej bilancie treba tento projekt ešte dotiahnuť. Naša spoločnosť sa čoraz väčšmi stáva závislou od energií, ako sú elektrina, plyn, ropa a podobne. Problém je v tom, že keď chce niekto stavať ekologicky, musí na začiatku veľa investovať. Pre verejné stavby je to politická otázka, lebo ekologické investície sú vyššie ako pri neekologických stavbách. Z tohto hľadiska treba pôsobiť na zákonodarcov. Individuálni investori majú dve možnosti: buď pôsobiť v politickej sfére na to, aby sa zvýhodnili stavebníci, ktorí si na dom inštalujú napríklad solárne kolektory, prípadne si vybavia lepšie izolačné vrstvy, alebo možno začať celospoločenskú diskusiu o vhodnosti ekologických stavieb.

Venujete sa aj urbanizmu. Je podľa vášho názoru úlohou urbanizmu stanovovať záväzné podmienky rozvoja alebo sa prikláňate k liberálnejšiemu poňatiu územného plánovania?

Predovšetkým  treba mať určité presvedčenie. Je dôležité mať kontrolu a nástroje, ktorými môžem ovplyvniť výstavbu a rozvoj územia.

Najmä musí existovať vládna stratégia územného rozvoja. Treba vytvoriť sústavu zásad a pravidiel individuálnej aj kolektívnej zodpovednosti. Nikdy by to však nemali byť čisto formálne predpisy.

Akú úlohu hrá priestorový kontext každej jednotlivej stavby?

Povedal by som, že existujú tri základné sily. Je dôležité, aby prišiel impulz, požiadavka a aby táto požiadavka bola silná a mala budúcnosť. Prvý impulz teda nedáva architekt, ale zadávateľ.

Druhou podmienkou je celková ekonomika projektu, tú však netvorí iba rozpočet, ale celková finančná stratégia. Rozpočet zvyčajne zmeniť nemôžete, ten je daný, no ekonomika je premenlivá – niekde môžete ušetriť, aby ste inde pridali, ale súčet musí zodpovedať.

Tretím prvkom je vlastné miesto, ktoré má svoju topografiu, svoje lokálne dejiny, svoje prírodné prostredie. Nejde iba o geologické, ale aj o sociálne vrstvy obyvateľstva, ktoré tam žili a žijú. Projekt by nemal zmysel, keby nehľadal aj tieto dejinné súvislosti. Keď hovorím o stavebnej lokalite, musím si všímať všetky tri hľadiská. Ak sa pozriem na určité stavebné miesto, môžem konštatovať, že to je úrodné pole, na ktoré vstúpi projekt. Vždy, keď robíte verejný projekt, de facto pretvárate jeho prostredie.

Mojou základnou úlohou je tvoriť. Preformulovať existujúcu realitu do tvaru, ktorý predtým neexistoval. Pritom využívam také nástroje, ako sú moje vedomosti, rozvoj a personálne zdroje; mám zázemie asi dvoch stoviek spolupracovníkov, ktorých služby využívam – sú medzi nimi profesie ako topograf, filozof, politológ, sociológ, psychológ či fyzik. Najprv si všetko prediskutujeme, potom sa v tlači objaví niekto, kto sa o projekte vyslovil pochvalne alebo aj v opačnom duchu, a ja autorovi zavolám, či si o tom nechce pohovoriť. To nie je otázka iba toho, že by sme chceli formulovať verejnú mienku, ale niekedy ide aj o prospešné impulzy, pod vplyvom ktorých preformulujeme vlastnú víziu.

Do akej miery je zväzujúci historický kontext novostavby alebo rekonštrukcie?

Je to otázka postoja. Nepotrebujem sterilné prostredie, tabula rasa. Som si vedomý toho, že treba postupovať citlivo, najmä v historickom prostredí.

Uvediem príklad múzea v Bossu, kde sme sa stretli s veľmi ráznou opozíciou. Mal som veľké šťastie, lebo kým som sa pustil do vlastného projektu, vyšla kniha, kde bola fotografická dokumentácia pôvodného stavu. Pritom bola odhalená historická lož, lebo protivníci projektu tvrdili, že je to pôvodne neoklasicistická zástavba, ale pritom išlo o priemyselné územie s množstvom komínov a rôznych manufaktúrnych budov. Povedali sme si, že chceme využiť svoj tvorivý potenciál a premeniť a očistiť územie od zvyškov priemyselných stavieb, ktoré boli mladšie ako 150 rokov. Veľa energie sme vložili do toho, aby sme prepojili históriu kameňa, aby sme reštaurovali a rekonštruovali všetko, čo sa nám dostalo do ruky, a aby sme objavili a formulovali novú identitu častí, ktoré boli dostavané. Napríklad sme zachovali obvodové murivo, ale zmenili sme interiéry, kde vznikli priestory pre sály.

Súvisí voľba materiálov pri jednotlivých stavbách viac s celkovým rozpočtom, s lokálnou klímou, kontextom alebo s inými faktormi?

Ceny rozhodne nie sú hlavným faktorom pri výbere stavebného materiálu. Vychádzam čiastočne z racionálnych pohnútok, čiastočne z intuície. Racionálne i intuitívne princípy sa nakoniec spájajú. V centre Bruselu bolo napríklad mojou úlohou rekonštruovať a nadstaviť budovu z 19. storočia. Keby som chcel použiť klasické metódy – teda prevažne tehlové murivo, prípadne betón – stálo by to veľa peňazí. Prenajali sme si na dva dni celú ulicu a nasadili sme zhora prefabrikované časti prevažne z dreva a z ďalších ľahkých materiálov. Za tri dni bola nadstavba v hrubých obrysoch hotová. Na konštrukciu makety sme použili meď, lebo medené strechy patria k zvyčajným krytinám. Keďže v Ardenách je bežná bridlicová strešná krytina, tiež sme ju v tomto projekte použili. Slovom, stavia sa z miestnych mate­riálov, ktoré sú k dispozícii. Teda materiály sa menia podľa toho, aký je rozpočet, aké sú stavebné predpisy. Tie sú iba sčasti tolerantné, majú iba určitú hladinu voľnosti.

Pierre Hebbelinck
1956 narodený v Ottignies (Belgicko)
1981 získava diplom architektúry na Inštitúte Lambert Lombard, Liège
1982 zakladá vlastný architektonický ateliér
1996 reprezentuje Belgicko – národný pavilón na benátskom Bienále
2002 získava architektonickú cenu Baron Horta za le MAC’s (múzeum súčasného umenia v belgickom meste   Hornu)
2003 laureát des Awards, architektonickej ceny Belgicka (za Maison Frankfort)
2004 – 2005 účasť na výstave E 13 (Aachen, Eindhoven, Maastricht, Rím)
2005 vydáva Édition Foyere-tout (Umenie a architektúra)

Výber z realizácií:
Le Musée des Arts Contemporains, Hornu, 2002
Divadelná sála, Mons, 2002 – 2006
Dom Dejardin-Hendricé, experimentálny dom z ocele, Comblain-au-Pont, 2004
Dom Fontaine-Krantz, Brusel, 2003 – 2006
Protihluková stena, rue Delvaux, Othee, 2003 – 2004
MAC´s – Musée des arts contemporains, Múzeum moderného umenia, rue Sainte Louise, Bossu 1994 – 2002
Rodinný dom Frankfort, Uccle, Brusel, 2000 – 2002
Spoločenský dom, Brusel, 1999 – 2004

Michal Janata
Foto: archív Pierra Hebbelincka

Autor je redaktorom ASB – architektura, ­stavebnictví, bydlení