Peter Dunajovec: Snažím sa o čitateľnú esenciu myšlienky
Ing. arch. Peter Dunajovec sa bráni pomenovať štýlový prejav svojich stavieb, lebo by to bol znak istej strnulosti. Za oveľa dôležitejší prístup považuje schopnosť kriticky zhodnotiť možnosti danej realizácie. Má rád vývoj a individuálny prístup ku každej objednávke. To je aj východisko pri napĺňaní pojmu dobrá architektúra, ktorá nemusí vznikať len nekompromisným postojom autora. Typologické spektrum jeho realizácií je široké, ale vždy v nich rezonuje jasná myšlienka.
Pamätám si len to, že vo veku, keď to bolo aktuálne, som ani reálne neuvažoval o inej alternatíve. Nechcem však, aby ma moja odpoveď predstavila ako človeka, ktorý sa berie príliš vážne. To radšej prenechám slovenským politikom… Takže ešte raz: na tie dôvody si pamätám veľmi dobre – táto profesia ma priťahovala pre jej tvorivú súčasť a súvislosti, ktoré musíte zohľadňovať. Toto ma dodnes na nej najviac zaujíma.
Mení sa súčasná pozícia architekta? Nepresúva sa skôr do pozície manažéra?Každý architekt si manažuje svoju realizáciu – je to jeden zo základov jeho činnosti. Ak architekt dopustí, aby v jeho činnostiach prevážil manažér nad architektom, je na najlepšej ceste prestať byť architektom v pravom zmysle slova a smeruje skôr k podnikateľovi. Teraz naozaj nemám na mysli význam tohto pojmu, ktorého obsah je v slovenskom prostredí, žiaľ, dosť zdegradovaný, ale skôr to, že máte možnosť voľby. Takže pozícia architekta sa presúva skôr do pozície manažéra pre toho, kto to tak chce a má takéto ambície.
Čo všetko zmenila finančná a hospodárska kríza počas uplynulého obdobia vo vašom architektonickom živote?
Vlastne by nemala zmeniť nič, keďže Slovensko je v kríze neustále… Ale vážne. Snažil som sa hlbšie pochopiť príčiny vzniku týchto javov, ako sú prezentované v médiách, a to vonkoncom nemyslím len na slovenské. Chcel som si totiž zadefinovať aspoň aké-také pevné body v zmysle východísk. To sa mi ale celkom dobre nepodarilo. Veci majú celkom určite oveľa hlbšie a komplexnejšie príčiny daného stavu. Najťažšie je potom odfiltrovať niekedy vyložene zavádzajúce informácie a uchopiť podstatu daného javu.
K čomu ste dospeli?
Kríza priniesla zásadnú zmenu postoja investorov, a teda aj zásadnú zmenu v charaktere a rozsahu našich projektov. Všetko zlé je však na niečo dobré: stavebníci sa vážnejšie zaoberajú technológiami prinášajúcimi energetické úspory, pričom aj ich celkový náhľad na filozofiu prevádzky budov je triezvejší. S tým súvisí aj to, že vo väčšej miere zvažujú ponúkané konštrukčné možnosti, alternatívy prístupu a sú otvorenejší novým myšlienkam.
Zmenila sa aj vaša komunikácia s investorom? Akú mieru kompromisov ste v tomto dialógu ešte ochotný akceptovať?
Pred krízou to možno bolo aj o miere kompromisov, ale dnešok výrazne relativizuje odpovede na takéto druhy otázok. Takže komunikácia sa zásadne zmenila. Dobrá architektúra však nevzniká len nekompromisným postojom architekta, niekedy to ide samo a „bez boja“. Čo sa týka miery kompromisov, možno nie je celkom vhodné postaviť to tak konfrontačne. Architekt so statikom, ale aj s investorom a dodávateľom často hľadajú konštrukčné či materiálové alternatívy – a nemyslím, že ide vždy len o kompromisy. Tam, kde sa však siaha na podstatu konceptu, má azda každý architekt „v génoch“ zo všetkých síl presadzovať a vysvetľovať svoju filozofiu. Takže je to o kompromisoch, keď tie posúvajú veci dopredu.
Ako teda napĺňate pojem dobrá architektúra?
Snažím sa o to zo všetkých síl, ale na túto otázku sa nedá odpovedať jednou, ba ani sto vetami. Pre každého architekta je definícia odlišná, ale pre mňa je to dielo, kde na záver je jasne čitateľná esencia myšlienky. Mám rád, keď z diela majú radosť užívatelia a chápu ho. Len tak sa môže naplniť spoločná synergia a výsledkom môže byť dielo, ktoré sa bude dotýkať pojmu dobrá architektúra.
Architekt má aj zodpovednosť, ktorú investor nemusí vnímať – je podpísaný pod stavbou, pričom majiteľ toho objektu sa môže meniť. Aké prvky obsahuje vaša zodpovednosť?
Áno, je to presne o tom. Investor vás celkom pokojne môže považovať za čudáka len preto, že mu niekedy oponujete v situáciách, ktoré on považuje za viac ako samozrejmé. Zodpovednosť architekta je predovšetkým to, čo ho celkom zásadne odlišuje od ostatných subjektov zúčastnených na realizácii stavieb. Nechcem tento zásadný problém vôbec zjednodušovať, ale nech mi ktokoľvek oponuje v otázke motivácií investora a dodávateľa verzus architekt.
V ktorých oblastiach sa najviac prejavuje architektova zodpovednosť?
Azda v rovine urbanizmu. Pozrime sa na niektoré príklady z Bratislavy alebo aspoň na jeden za všetky zo žilinského centra. Tam realizácia nerešpektuje ani tie najzákladnejšie vzťahy a princípy v území. Nejde však len o ňu samotnú. Ide o dosah na celé okolie, keď sa znehodnocujú oveľa väčšie hodnoty na existujúcom prostredí, ktoré vzniká desaťročia, ba až stáročia. Mesto ako organizmus totiž vzniká dlhodobo. V takýchto prípadoch nejde len o opak zodpovednosti, pretože nezodpovednosť zďaleka nevystihuje dosah takéhoto kroku. V rovine urbanizmu ide niekedy takmer o negáciu okolitého kontextu. Je zbytočné o tom príliš hovoriť, pretože je to skutočne na zaplakanie. Vzniká totiž stav, ktorý je prakticky nezvratný.
Aký ste typ architekta – ustrážite si svoju stavbu do najmenšieho detailu až po dizajn posledného kusu nábytku?
Je to prirodzená súčasť mojej práce. Asi každý architekt v tomto smere uvažuje rovnako a jednoznačne sa chce prejaviť až po detail. Skôr však ide o mieru, ktorú limituje ten, pre koho dielo vzniká. Závisí od toho, kam ho investor pustí a či pochopí, že architekt je človek na jeho strane, ktorý sa nesnaží len vyhadzovať jeho peniaze z okna, ale chce dotiahnuť prvky do komplexného diela. Aj ja mám takéto realizácie a mám ich najradšej. Sú to tie, kde v danom čase a v danej situácii vznikol súlad medzi možnosťami stavebníka a prirodzeným úsilím architekta.
Ktoré sú to?
Jednou z takých je realizácia rodinného domu v Žiline-Budatíne. Predovšetkým pre šírku problematiky, ktorú bolo nevyhnutné zohľadniť v kontexte s dosiahnutým výsledkom. Prudký svah mal nestabilné podložie a „tiekol“, pričom koncepcia počítala aj s „obtečením“ novostavby po desaťročiach. Stabilizácia torkrétami bola priznaná v koncepte terénnych úprav, pričom vznikla časť s intímnym nádychom takmer zenovej záhrady.
Ďalšou výzvou bol betón ako finálny povrch v exteriéri aj interiéri. Preto sme dom museli naprojektovať do detailu v interiéri, aby sa potom doslova poskladal na mieste stavby. Napriek veľkým zaskleným plochám je energetická náročnosť objektu mimoriadne priaznivá.
Príbehy vašich projektov majú vždy rôzne kulisy. Aký majú charakter?
Vždy rôzne. Ako život.
Aké životné kapitoly má napríklad Holiday Inn v Žiline?
Má ich veľa, začnem od konca. Realizácia hotela Holiday Inn bola celkom isto silným pozitívnym impulzom pre celú zónu, kde sa hotel nachádza. Skúsme si spomenúť, ako táto časť mesta vyzerala ešte pre niekoľkými rokmi. Keď sa vrátime úplne na začiatok, koncepcia hotela sa mnohokrát menila oproti štúdii, ktorá vzišla z vyzvanej súťaže. Vyústila do dispozičného konceptu, ktorý dokáže bezproblémovo zabezpečiť organizáciu mnohých podujatí, pričom tie nemusia súvisieť bezprostredne s hotelovou prevádzkou či funkciou ubytovania.
Aj to bol dôvod ocenenia Newcomer of the Year?
Asi áno, i keď architektonický a prevádzkový koncept tu je len jedným z hodnotených kritérií. Ďalšou kapitolou bola spolupráca s architektmi z ICH Group – máte síce prakticky voľnú ruku v celkovej koncepcii a dispozíciách, avšak splnenie presne stanovených štandardov sa prísne sleduje. „Našinec“ má tendenciu diskutovať kriticky úplne o všetkom, oni však majú jasne definovanú hranicu, pokiaľ je to možné. Dnes už takéto svoje názory prehodnocujem, veď mechanická aplikácia „blbuvzdorných“ princípov nie je niekedy od veci – na popradskom letisku by možno o tom vedeli rozprávať…
Je pre vás dôležitý štýlový rukopis vášho architektonického prejavu?
Za oveľa dôležitejšiu považujem schopnosť kriticky zhodnotiť možnosti danej realizácie. Samozrejme, osobný rukopis sa napokon prejaví vo výsledku. V tomto smere mi ale niekoľkokrát doslova dych vyrazilo niekoľko hodnotení mojich realizácií, kde úplne podružné tvaroslovné prvky boli povýšené na principiálne. Ale veď čo Slovák, to architekt, nie?
Máte svoje obľúbené materiály, ktoré vystihujú atmosféru a zámer vašej stavby?
Materiály v istých prípadoch môžu byť prvoplánové. Ja osobne o materiáloch uvažujem až (minimálne) v druhom pláne.
Ktorú fázu projektovania máte najradšej?
Určite tú predprojektovú, teda presnejšie po ukončenie štúdie. Je to naozaj vzrušujúca fáza, keď sa môžete uberať mnohými smermi a sami si niekedy musíte zadefinovať rámec priorít.
Čo všetko môže byť pre vašu tvorbu inšpiráciou?
Asi všetko ako pre každého. Každé miesto má však svojho ducha. To sa snažím pochopiť.
Každá stavba prináša pre svojho tvorcu poznanie, pri ktorom sa buduje ten povestný fortieľ. Kolaudácia je síce medzník, ale až po nej sa začína ozajstný život stavby. Súhlasíte, že prevádzka potvrdzuje pravdivosť konceptu?
Prevádzka celkom určite potvrdzuje pravdivosť konceptu. O tom asi nemôže byť pochýb. Koncept sa vytvára pre konkrétne obdobie, hoci zároveň s prihliadnutím na kontext smerom k minulosti a predovšetkým k budúcnosti, a pre konkrétny subjekt. Žiaľ, otázka na kolaudáciu vyvoláva u nás v prvom pláne skôr frustráciu. Na Slovensku je totiž extrémne zbyrokratizovaný proces schvaľovania projektov, pričom sa úplne stráca zodpovednosť jednotlivca. Ak to tak je, tak potom to zodpovedá našej mentalite…
Ing. arch. Peter Dunajovec Narodil sa 20. januára 1963 v Nitre. Štúdium absolvoval na Fakulte architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. V rokoch 1986 až 1991 pracoval v Stavoprojekte Žilina, ateliér 3; od roku1991 má vlastný ateliér.
Výber z významnejších realizácií:
|
Ľudo Petránsky
Foto: Matúš Rybanský, Martin Žák, Rastislav Kypus, Martin Žák
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
