Na vrchole slovenského architektonického Parnasu
Nie je populárny u širokej verejnosti a nepatrí ani medzi verejne známe celebrity ako mnohí iní. Je však nesporne osobnosťou medzi profesionálnymi architektmi a významnými kultúrnymi činiteľmi a je nezameniteľnou autoritou v celom rozsahu svojej architektonickej činnosti ako súčasti nášho kultúrneho dedičstva.
Na slovenskú architektonickú scénu vstúpil razantne a sebavedome ako tridsaťročný v roku 1960. Až do súčasnosti, teda celých päťdesiat rokov, na nej kontinuálne predstavuje jej špičku, to najlepšie, čo sa u nás v architektúre vytvorilo v tomto období. Dá sa povedať, že v takom časovom rozsahu je to rarita. Jeho práce prekračujú hranice dobového domáceho architektonického myslenia. Základná charakteristika jeho tvorby a osobnosti je dôkladná, až absolútna dôslednosť. Je dôsledný v tvorbe i v jej obrane. Je to nielen princíp, ale aj vlastnosť, ktorou sa začína a končí každé dielo. Vidieť to v ich silných novátorských, často až experimentátorských ideových a filozofických konceptoch, v ich priestorových a hmotných riešeniach, v ich materialite, farebnosti a v neposlednom rade v dôslednom detaile. Je architektom solitérov silného, ale kultivovaného gesta. Jeho architektúra je výrazná a harmonická – či v krajine, alebo v urbánnom prostredí. Svojou tvorbou je nezaraditeľný, pretože sám je kultivovaný solitér.
Obdobie jeho tvorby, t. j. posledných päťdesiat rokov, môžeme charakterizovať univerzálnosťou – globalizáciou architektúry. Ak platí, že znaky dobrej architektúry boli a sú prejavom vnútornej i vonkajšej príčinnosti aj zákonitosti, že hmotná tvorba vytvára tradíciu nielen svojou vonkajšou stránkou, ale aj svojou mnohoznačnosťou a vnútornou dynamikou; ak platí, že v tradícii kultúry považujeme za našské a jedinečné to, čo nevzniklo samo zo seba, ale práve na základe pôsobenia starého na nové, cudzieho na domáce; ak tradícia vzniká tak, že sa jestvujúce prvky nepreberajú, ale rozvíjajú, čiže nadobúdajú novú kvalitu, pričom nejde o mechanické prenášanie, ale pokračovanie v ich princípoch – ak toto všetko platí, potom táto krátka úvaha o tradícii je tu preto, že jeho tvorba je nielenže kontinuálna v našej stavebnej kultúre, ale už sama sa stala tradíciou, na ktorej môžu smelo stáť nasledujúce generácie tvorcov.
Dvanásteho júla 1930 sa v Bratislave narodil architekt Ivan Matušík.
Ing. arch. Martin Kusý
FOTO: archív architekta Ivana Matušíka, SITA, Dano Veselský
Autor je členom redakčnej rady ASB.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
