Múzeum za zrkadlovou oponou skrýva viac ako stotisíc exponátov

Zastretý a zrkadlovou fasádou zjemnený obrys Depotu, nového depozitára pri rotterdamskom múzeu Boijmans Van Beuningen, v sebe ukrýva jednoduchú, fascinujúcu a zároveň novátorskú myšlienku. Inšpirujú sa prácou štúdia MVRDV aj ďalšie múzeá a galérie?

Zmenu v prístupe k múzejným expozíciám možno dobre demonštrovať na príklade českého Národného múzea, ktoré zozbieralo za 200 rokov existencie viac ako 20 miliónov zbierkových predmetov. Lenže koľko exponátov si môžete prezrieť v rámci prehliadky? V súčasnosti okolo 80 000.

Z toho, čo zozbierali v priebehu rokov generácie kurátorov, však uvidíte v múzeách iba zlomok. Čriepky obsahu. Nie je to zákerný zámer, ale len logika prevádzky uplatnená v praxi. Kapacity výstavných priestorov umožňujú sprístupniť vždy len frakciu zbierkového fondu. Zvyšok je uskladnený, konzervovaný v archívoch, skladoch a depozitároch.

Týmto funkčným neduhom trpí drvivá väčšina svetovo preslávených inštitúcií. V priemere 94 % obsahu ich zbierok je uložených mimo zrakov návštevníkov, čo je nesmierna škoda. Dá sa to vôbec robiť inak? Rotterdamské múzeum Boijmans Van Beuningen teraz názorne ukazuje, že to možné je.

Zrkadlová veža

Architekti zo štúdia MVRDV na žiadosť prevádzkovateľov múzea koncipovali depozitár múzea tak, aby umožnili návštevníkom pozrieť si prakticky celý zbierkový fond v kompletnom obsahu. Zasklený kolos 39,5 metrov vysokého Depotu ponúka pohľad za oponu, kde nič nezostane skryté.

Okrem toho, že tubus depozitára má obrovské množstvo priestorov na uskladnenie umenia, nachádzajú sa v jeho vnútri ešte aj výstavné sály a na vrchole strešná záhrada a reštaurácia. Realizovaný návrh zviditeľňuje všetky doposiaľ „odložené“ artefakty, objekt je typologicky prispôsobený na to, aby takúto prehliadku zbierkového fondu umožnil.

A pritom ponúkol zážitok z toho, že možno sledovať majstrov reštaurovaného diela priamo pri práci alebo nahliadnuť do tajov kurátorskej práce a každodennej ochrany zbierok. Stavba je navrhnutá na kapacitný pohyb zhruba štvrť milióna ľudí ročne, čím prakticky dorovnáva súčasný počet návštevníkov múzea.

Kruhovo-vajcovitý pôdorys Depotu nahráva malej rozlohe zastavanej plochy. Nebolo potrebné narúšať koncept okolitej vegetácie, ciest ani celého muzeálneho parku (ktorý mimochodom v 90. rokoch navrhol krajinný architekt Yves Brunier). Depozitár je novou dominantou, rozhľadňou s výhľadmi do okolia.

Smerom dohora rastie s nepravidelnosťou a rozširuje svoj profil. Pochôdzna strecha má teda väčšiu plochu než základňa. Jeho najvýraznejším rysom je reflexná fasáda, vytvorená z 1 664 zrkadlových panelov. Tie v rámci finančnej zbierky financovali obyvatelia a firmy z Rotterdamu, podobne ako sa kedysi v Prahe skladali Národné divadlo. Sklenená fasáda pokrýva plochu 6 609 m².

Panely zabezpečujú integráciu stavby do okolia. Objekt sa vzdáva svojej výnimočnosti a radšej poukazuje na to, čo existuje okolo. Toto vonkajšie zrkadlenie je aj v súlade s myšlienkou múzea, ktoré je len vonkajšou formou obsahu. Objekt je päťpodlažný, átrium križujú kľukatiace sa schodiská vedúce po obvode.

Na každej úrovni sú sprístupnené výstavné miestnosti aj ateliéry kurátorov a zbierkový fond. Z dokopy 151 000 tu uložených exponátov je sprístupnených 99 %. Špeciálnu úlohu pritom zohráva 13 sklenených vitrín zavesených v átriu, ktorými prebiehajú jednotlivé zozbierané umelecké klenoty.

Umenie si žiada svoje

Napriek odlišnému prístupu k vizualizácii diel sa MVRDV pridržalo zažitej praxe ukladania exponátov. Teda ich spoľahlivého, starostlivého a na priestor úsporného uskladnenia. Artefakty stoja zabalené, vystavené alebo zavesené na koľajnicových stojanoch.

Podobne ako vyčistené šaty na vešiakoch v obrovskej práčovni. Z koľajnicového podávača ich možno vysunúť a pozrieť si ich bližšie. Jemnejšie a krehkejšie exempláre – tlače, kresby a fotografie – sú uložené v uzatvorených priestoroch, ale návštevníci si môžu podať žiadosť o prehliadku diel aj z týchto zbierok.

Zbierku filmov a videí si bude možné pozrieť v premietacích miestnostiach a už takmer bežná je v tomto futuristickom paláci spiaceho umenia aj prehliadka digitalizovaných diel. Návštevníci musia pochopiteľne zohľadniť, že depozitár nie je výstavným priestorom. Exponáty tu nemusia vynikať a prihovárať sa, len tu odpočívajú.

Diela sú tu zároveň naskladnené na základe konzervačných požiadaviek, nie na základe umeleckého smeru či doby vzniku. V každom úložnom priestore, na každom podlaží je zabezpečené špecifické podnebie, ktoré udržiava klimatický systém. Je tu dokopy päť rôznych klimatických zón, ktoré sú vhodné pre umelecká diela pozostávajúce z odlišných materiálov.

Iné podnebie je tam, kde leží kov, plast, organické či anorganické materiály, alebo čiernobiele a farebné fotografie. Tieto zóny sa líšia aj svojimi svetelnými podmienkami. Vo všeobecnosti tu vzduch nie je ani príliš chladný či teplý, ale ani príliš vlhký či suchý.

S vyhliadkou na pódium

Depot v sebe konzervuje minulosť, ale po prevádzkovo-technickej stránke kráča s dobou. Je udržateľnou a k životnému prostrediu šetrnou stavbou. Vďaka kombinácii geotermálnych tepelných výmenníkov so solárnymi panelmi, LED osvetlením a vysokoúčinnou izoláciou je budova energeticky neutrálna. Funguje tu aj pokročilý vodozádržný systém.

Strecha Depotu vynahrádza priestor, ktorý si stavba ukrojila z rozlohy parku, vlastnou zeleňou. Nachádza sa tu malý les, tvorený 75 viackmennými brezami. Odtiaľto vidíte celý Rotterdam ako na dlani.

Ateliér MVRDV plánuje v susedstve ďalší počin: netradične riešené pódium, ktoré bude inštalované vo výške 29 metrov na streche inštitútu Het Nieuwe. Ponúkne ďalších 600 m² priestoru prepájajúceho kultúrne a umelecké zážitky do jedného celku.