Ferdinand Milučký – ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2008

Dýchať zodpovedným na chrbát považujem za svoju občiansku povinnosť, aby si uvedomovali zodpovednosť za svoje konanie. Nelegálnemu konaniu môže nastavovať hrádzu jedine dôrazný občiansky ­záujem. Známy politológ sa nedávno trefne vyjadril, že u nás je veľa politikov nadriadených svojmu voličovi, no vo vyspelej demokracii je to naopak – politik slúži voličovi. Je bežné, že zodpovedné miesta a politické mandáty sú obsadené ľuďmi, ktorým ide o ich osobný prospech a politika im slúži ako špecifický druh podnikania.

A dnešné dianie v architektúre, ktorá vždy bola odrazom svojej doby, je priamym dôsledkom týchto pomerov. Uprednostnenie osobných záujmov na úkor kvality veci verejnej sa bude o generáciu neskôr považovať za hrubú nekultúrnosť dnešnej doby, ktorá sa nadlho negatívne zapíše do života ľudí nekvalitnou architektúrou. Každým zlým projektom si premrhávame šance, ktoré sa už nezopakujú.

Veci treba pomenúvať exaktne, pravými slovami, kritika je dnes prepotrebná ako soľ, ­tobôž ak navonok všetko vyzerá akoby to bolo v poriadku. V dnešnej dobe sa nedá konať v rukavičkách, treba natiahnuť boxerské rukavice. Žiaľ, som taká povaha, že neviem mávnuť rukou nad vecami, o ktorých som presvedčený, že sú nesprávne, aj keď si uvedomujem riziká, ktoré to prináša. Aj médiá môžu vo veci nápravy veľa urobiť. Žiadalo by sa viac adresnosti a dôraznosti. Pri popisovaní devalvácie prostredia pretrváva v médiách laxnosť a vlažnosť a jej pôvodcovia nie sú adresne pomenovaní.

Z masívneho prílevu investícií mohlo Slovensko úžasne vyťažiť. Namiesto toho podliezame vlastnú latku a nechávame si mestá a krajinu zdevastovať zlými budovami. Význam kvality prostredia sa zámerne bagatelizuje a do popredia sa pretláčajú skôr mocenské a majetkové záujmy. Kto rozdáva tie pečiatky? Kto drží na svojich miestach ľudí, ktorí dávajú pečiatky zlým projektom? Koľko stojí schválenie zlého projektu? Neoplatí sa developerovi investovať istú sumu takýmto spôsobom viac, než sa prácne usilovať o kvalitu? Ako môže byť bežné, že niekto začne kopať stavebnú jamu v centre mesta a je si istý, že získa povolenie? Ako je možné, že ak sa aj udelí pokuta, v porovnaní s benefitom, ktorý investor získa skorším začiatkom výstavby, je úplne zanedbateľná? Je to všetko prejav hrubej nekultúrnosti a nezodpovednosti našej spoločnosti a zdá sa, že tento alarmujúci stav nikoho netrápi. Pretože to viacerým vyhovuje. A volič má vysoký prah tolerancie a neuvedomuje si svoju zodpovednosť za devalváciu svojho prostredia.

Kde nie je súťaž, konkurencia, tam nie je zápas o kvalitu. Len v tvorivej diskusii, v konfrontácii rôznych názorov a v porovnaní rôznych konceptov sa dá zaručiť, že bude vybraté to najlepšie riešenie. Jeden pohľad nikdy neukáže plasticitu celej problematiky. Aj dva pohľady sú len čierno-bielym vykreslením architektonického problému. Čím viac názorov mesto a developer získa, tým lepšie sa dá koncept riešenia poňať a spracovať. Keď sa projekt zadá na priamo, môže vzniknúť len priemerná architektúra. Chceme veci robiť priemerne?

Zoberme si nadstavbu berlínskeho Reichstagu. Na súťaži sa zúčastnilo sedem špičkových svetových architektov a v prvom kole sa neprijal ani jeden návrh. Až v ďalšom kole prišiel Norman Foster s iným návrhom, ktorý uchvátil celý svet. Pôvodnú kupolu nahradil oceľovou presklenou konštrukciou ponúkajúcou výhľad na mesto. Berlínčania nechceli priemernú stavbu, a tak majú architektonický skvost.

Stretnutie architektúry rôznych období by malo byť ako stretnutie dvoch ľudí rôzneho veku. Ľudia sa nemusia za svoj vek hanbiť, zakrývať ho, nedajbože napodobňovať ľudí iného veku, ak si chcú porozumieť s človekom iného veku. Ľudia si buď rozumejú, alebo nie – bez ohľadu na vek. Mladý človek môže staršieho osviežiť a starší mladého napríklad o čomsi poučiť, rozdielny vek môže byť zdrojom inšpirácie. Rovnako je to aj v architektúre. Som zástancom vrstvenia. Moderná architektúra má právo ukázať dobu svojho vzniku aj pri pamiatke najvyššieho významu. Pamiatkari radi oprašujú to, čo bolo, a umelo zastavujú prirodzený sled vecí. Staromilstvo však nemôže stáť v ceste vývoja.

Áno. Zamrzelo ma, že sa na západnú terasu má položiť „baroková parochňa“, nepravdivá replika bývalých stajní a hospodárskych priestorov. Znižuje sa tak pôsobenie hradnej hmoty, prístavba nemá v histórii nijaké opodstatnenie. Sami pred sebou hráme historickú komédiu. V žiadnom období sa nestavalo v niektorých z predchádzajúcich slohov, naopak,  nechávali sa vyznieť prvky tej-ktorej doby… A v našej „demokracii“ to nedokážeme? Nehovoriac o tom, že aj toto zadanie projektu bolo na priamo bez nevyhnutnej konfrontácie iných návrhov. 1,1 miliardová verejná zákazka – navyše, v takejto strategickej lokalite? Bez konfrontácie nemôže vzniknúť kvalita. Vznikla len napodobnenina.

Žiaľ, nie vždy. Investor či developer nevie, čo má požadovať od architekta, obyvateľ nevie, čo má v záležitosti budovania mesta požadovať od samosprávy, a užívateľ budovy nevie, ako sa má k nej správať. V tejto oblasti ešte máme na čom pracovať. Kvalitu prostredia zatiaľ, jednoducho, nepožadujeme, a keď ju máme, nevieme ju doceniť.

Nezúčastnil som sa na súťaži, pretože môj koncept nesplnil súťažné podmienky. Tie totiž určili ako záväzné tri rovnobežné hmoty vinúce sa po vrstevnici hradného vrchu. Ja som však uvažoval o zlúčení druhej a tretej hmoty do súboru vnútroblokov ohraničených zástavbou v tvare U a L. Mal som pre to viaceré dôvody. Najdôležitejší bol ten, že som sa takto vyhol doslova zahryznutiu zástavby asi 16 až 19 metrov do hradného vrchu, ale aj horizontalite, čiže pásovosti zástavby, ktorá pre túto oblasť nikdy nebola prirodzená.

Obohatenie zástavby o priečne trakty je oveľa bližšie pôvodnému charakteru zástavby, osviežuje zástavbu rozohratou strešnou krajinou a terén so zeleňou môže voľne plynúť vo svojej pôvodnej konfigurácii dovnútra vnútroblokov. Vznikne tak iná kvalita bývania s umocnením susedských vzťahov a s kontaktom so zeleňou, ktorú sme vždy tak veľmi oceňovali na starej historickej zástavbe. Koncept má výrazné znaky identity a kontextu s historický jadrom, je prirodzenou transformáciou pôvodnej štruktúry vyjadrenej súdobou celistvou architektúrou. Návrh som aj predstavil investorovi a súťažnej komisii ako podnet na uvažovanie v ďalších súvislostiach.

Nemal som dôvod robiť architektúru inak, keďže som bol naplnený vlastnými témami a neustále som cítil potrebu ich spracovávať. Mám jedno výtvarné cítenie, svoje ponímanie krásy a vlastnú skúsenosť, nič iné. Je prirodzené, keď tvorba má črty charakteristické pre svojho autora, a to aj napriek rozdielnostiam tém, ktoré pri rôznych projektoch spracováva. Ku každému problému sa stavia architekt celým svojím poznaním a osobnosťou, čo sa zákonite prejaví na výsledku. Samozrejme, poznanie sa dá postupne abstrahovať, základ je však ten istý. Dôležité je, aby každý bežal po svojej cestičke a hľadal spôsoby, ako sa priblížiť k cieľu. Možno všetci bežíme k jednému cieľu, ale po rôznych cestách – a v tom je ten prínos originality, identity, autorstva.

Keďže môj otec bol klampiar, od detstva som všade doma vídal pláty plechu dvakrát jeden meter. Možno preto sa mi tento tvar vryl do pamäti ako archetyp, som poznačený plochou a jej hranou. Tento prvok steny som prvýkrát podvedome použil už v roku 1958 na výstave Družstevný byt na Hviezdoslavovom námestí, ktorú sme robili s Vojtechom Vilhanom.

Je to už krajná poloha abstrakcie. Krematórium, rozlúčka s odchádzajúcimi blízkymi, je duchovnou sférou. Pokúšal som sa vytvoriť čo najabstraktnejšiu architektúru – je to však trochu paradox, keďže výrazové prostriedky architektúry sú hmotné. Krematórium spočíva v postavení siedmich rovnobežných stien (bez zvoničky a komína) vytvárajúcich akúsi stenovú skulptúru. Medzi stenami vznikajú priestory, ktoré sú okrem spomínaných stien ohraničené čo možno najmenej hmotnými predelmi. Exteriér je maximálne, takmer nehmotne prepojený s interiérom. Okrem toho som sa snažil vyhnúť akýmkoľvek ďalším výrazovým prostriedkom a oprostiť architektúru od stavebných detailov, ktoré by narúšali steny a prelínajúci sa priestor medzi nimi, aby tak vynikli samotné steny a pozdĺžny priestor vyúsťujúci do dubového lesa.

 

Je to zaujímavé, ale najlepšie riešenia sa akosi samé „vylúpnu“ v priebehu jedinej sekundy. Vtedy pociťujem ohromnú vďaku za to, že nám osud doprial byť pri tom, keď vznikajú dobré veci…

Znie to ako paradox, že pri mojej snahe o abstrakciu ma stále fascinuje ľudová architektúra a prvky ľudovej tvorby. Aj v nich je obrovská a fascinujúca miera abstrakcie. Ak si odmyslíme dekoratívne prvky, sú to všetko krásne jednoduché abstraktné tvary formované samotnou funkciou, ktorej slúžili. V 70. rokoch sme chodili s manželkou po Slovensku po starých domoch a žasli sme nad krásou niektorých jednoduchých vecí, ktoré boli v ľudovej architektúre úplnou samozrejmosťou. Dodnes mám pri svojom pracovnom stole ako plastiky kráľa a kráľovnej nádherné hálky z Liptovskej Tepličky.

Pamiatkari takéto veci chránia. Tvorivý človek však túži po tom, aby veci pohol, posunul, spracoval v novom ponímaní. Tak sa nám podarilo zopár vecí z ľudovej architektúry včleniť do našich diel v novom kontexte. Napríklad v roku 1962 som robil výstavu Ľud a krása v Slovenskom národnom múzeu, kde som využil niektoré zásady ľudového staviteľstva. Použil som oceľový kolík a plechový U-profil, ktorý som uplatnil ako konštrukčný spoj. Pôsobilo to v novom ponímaní veľmi minimalisticky.

V súvislosti s Rajcom som veľmi rád, že som mohol rekonštruovať rajeckú radnicu. Je to renesančný dom, ktorého arkády sa počas baroka zamurovali. Rozhodli sme sa s pamiatkarmi tieto arkády opäť obnoviť a prepojiť tak interiér s priestorom námestia. Aby sme dosiahli maximálnu otvorenosť, prepojili sme priestor poschodia s podkrovím. Odstránenie časti trámovej stropnej konštrukcie a umiestnenie oceľového schodiska bolo vzhľadom na historický charakter budovy pomerne odvážnym činom, no vznikol tak zaujímavý vznešený priestor. Je to príklad vrstvenia nového s pôvodným. Ako rajecký rodák vďačím osudu za tento nádherný pocit.

V súčasnosti navrhujem rekonštrukciu druhej etapy novej terasy a prístupovej rampy ku krematóriu. Domýšľam niektoré stavebné detaily tak, aby ešte viac umocnili abstraktnosť architektúry. Neuveríte, ale doteraz ma pracovne celkom pohlcuje úsilie uchovať svoje diela v ich pôvodnej forme. Prevádzkovatelia krematória od začiatku stále ešte nechápu čistotu riešenia budovy, nevedia sa uspokojiť s jednoduchosťou architektúry. Neustále sa snažia dopĺňať ju o detaily, ktoré do nej nepatria. Rovnako necitlivé zásahy sa diali a dejú aj na iných mojich dielach. Skutočne mi dá zabrať, aby som všetko ustriehol a nedovolil znehodnotiť svoje diela. Snažím sa znížiť rozsah devalvácie na najmenšiu mieru.

Autorský zákon definuje autorstvo realizovanej architektúry ako vlastníctvo myšlienky zhmotnenej v realizácii diela v čase jeho vzniku. Tým, že sa dielo zveční nákresmi, maketou alebo fotografiami, uchová sa vo svojej pôvodnej podobe  – a práve v tejto podobe patrí autorstvo jeho autorovi.

Vlastník budovy však vlastní hmotné vyjadrenie tohto duševného diela vo forme stavby a podľa zákona ho môže zlikvidovať. Takto sa zbúralo centrum sídliska Trávniky, na čo mestská časť nepotrebovala môj súhlas. Iné je to však pri prestavbách a zásahoch, ktorými by sa mohla zmeniť podstata autorského návrhu, tam už musí autor so zmenami súhlasiť. Autor má totiž právo na nedotknuteľnosť svojho diela. Tá je hrubo ignorovaná architektami, vlastníkmi a stavebnými úradmi.

Nešťastím však je, že stavebné úrady nesledujú dôsledne, či sa pri stavebných úpravách dodržiava táto podmienka. Nerešpektujú pri výkone ich funkcie autorský zákon a práva autora a dávajú súhlas na zásahy do stavieb bez jeho súhlasu. Takže tento zápas je často na pleciach architekta. Veľa som sa tomu venoval pri rekonštrukcii veľvyslanectva v Ríme či v Moskve. Žiaľ, všetky doterajšie zásahy sa v porovnaní s pôvodným konceptom podpísali na dielach negatívne.

Aj keď ma to stálo neskutočne veľa úsilia, som rád, že sa v rámci možností podarilo zachovať maximum pôvodnosti týchto diel. Slabinou tejto oblasti je aj to, že hoci sú zákony postavené pomerne dobre, nie je dostatočne možné práva sa domôcť.

1929    narodený v Rajci
1949 – 1953    Fakulta architektúry Bratislava
1953 –1958    pedagóg na Fakulte architektúry Bratislava
od 1956 – dodnes    člen ZSA (od roku 1989 Spolku architektov Slovenska)
1958 – 1991    architektonická prax (Stavoprojekt, ŠPTÚ)
od 1992 – dodnes    člen SKA