(Bez)bariérové myslenie? Len dobrý zákon nestačí

Už 33 rokov budujeme na Slovensku demokraciu a kapitalizmus. Sme vraj citliví na ľudské práva a považujeme sami seba za ohľaduplných. A už 33 rokov ostošesť osadzujeme obrubníky, staviame schodiská bez alternatívneho prístupu, osadzujeme úzke zárubne, budujeme neprispôsobené toalety. S vozíkom sa nedostanete do autobusu ani do električky, ani do vlaku. Nedajte sa pomýliť propagáciou bezbariérovej verejnej dopravy. V praxi často nefunguje.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Symbolom ľudí s ťažkým telesným postihnutím je invalidný vozík. U zdravej populácie je to veľmi obávaný symbol. Nechce ho vidieť, nechce o ňom počuť. Vozík je symbolom výrazných obmedzení v pohybe človeka s postihnutím. No opak je pravda. Pre človeka, ktorý nedokáže chodiť, je vozík, naopak, bránou do sveta. To, čo už sám nedokáže, je na vozíku opäť možné. Vozík je pomôcka, vďaka ktorej dokáže predbehnúť dokonca aj zdravých ľudí.

Keď sme sa išli prejsť s kolegami do mesta, jeden z nás bol na elektrickom vozíku. Keďže sme išli pomaly, kolega s postihnutím sa vyčítavo opýtal: „To ideme tak pomaly kvôli mne?“ Nečakal na odpoveď, zatlačil ovládaciu páčku svojho elektrického vozíka dopredu a všetkým nám závratnou rýchlosťou ušiel. Museli sme za ním bežať. Ak by sa sám nezastavil, niektorí z nás by ho už asi ani nedobehli…

Mal pravdu. Volá sa to predsudok. Vozík je sloboda. Vozík je vynikajúca kompenzačná pomôcka. Vozík výrazne pomáha. Bariérou v živote človeka s telesným postihnutím určite nie je vozík. Bariérou v živote človeka s telesným postihnutím je postoj zdravých. Možno aj ten váš postoj. Poďme to preskúmať…

Premrhaných 33 rokov

Kým komunisti na Slovensku budovali socializmus, ľudia s telesným postihnutím boli uväznení v domovoch sociálnych služieb. Nie pre vozíky. Tie im výrazne uľahčovali život. Ale pre všadeprítomné obrubníky, schodiská bez alternatívneho prístupu, úzke zárubne, neprispôsobené toalety, bariéry vo verejnej doprave. Preto nikto týchto ľudí nestretával, ale oni tu vždy boli.

Už 33 rokov budujeme na Slovensku demokraciu a kapitalizmus. Sme vraj citliví na ľudské práva a považujeme sami seba za ohľaduplných. A už 33 rokov ostošesť osadzujeme obrubníky, staviame schodiská bez alternatívneho prístupu, osadzujeme úzke zárubne, budujeme neprispôsobené toalety. S vozíkom sa nedostanete do autobusu ani do električky, ani do vlaku.

Nedajte sa pomýliť propagáciou bezbariérovej verejnej dopravy. V praxi často nefunguje. Vlak je síce bezbariérový, ale výklopnú rampu nevie nikto obsluhovať. Vlak je bezbariérový, rampa vyklopená, ale vonkajšie nástupište na stanici je nepriechodné. Nástupište je bezbariérové, ale prichádzajúci vlak je aj napriek zverejnenému grafikonu starého typu. Preto nestretávate ľudí s telesným postihnutím. Ale oni tu sú.

Dobrý zákon nestačí

Poviete si, asi by bolo dobré vložiť do stavebnej legislatívy povinnosť bezbariérového dizajnu. Predpokladám, že to tam v nejakej podobe je. Problém je inde. Problém je možno aj vo vašom postoji. Môže vás doma navštíviť človek na invalidnom vozíku? Dostane sa do vášho domova?

Dostane sa do vašej obývačky? Dokáže použiť vašu toaletu? Mysleli ste na týchto ľudí, keď ste si vyberali svoj byt, rekonštruovali kúpený dom alebo pre seba stavali úplne nový? Bráni vám zákon? Dobrá legislatíva nestačí. Neskrývajme sa za zlé zákony. Potrebná je hlavne zmena postoja. Vášho postoja. A inšpirovať sa tým, ako to funguje napríklad v Holandsku.

Príbeh holandského architekta

Počul som príbeh holandského chlapca menom Johan. Johan už zo svojho kočíka na ulici vídal ľudí na invalidných vozíkoch. V škôlke mal viacerých takých kamarátov. Na základnej škole to boli jeho spolužiaci v triede. Na strednej škole s ním spoločne maturovali. Počas univerzitného štúdia spolu vymetali bary.

Takže keď Johan ukončil štúdium architektúry a získal pracovné miesto architekta, nepotreboval študovať prísnu bezbariérovú legislatívu. Všetky stavby automaticky navrhoval tak, aby ich mohli pohodlne a plnohodnotne využívať aj všetci jeho kamaráti. Naozaj všetci.

A teraz vám rozpoviem váš príbeh. Človeka na invalidnom vozíku ste nestretli ani v škôlke, ani na žiadnom stupni vami navštevovaných škôl. Nemáte takých kamarátov, susedov ani kolegov. Sem-tam možno uvidíte z diaľky takého človeka, ale je ich málo. A hlavne s nikým takým nemáte osobný vzťah. A práve preto, nie pre chýbajúcu legislatívu, bývate z pohľadu týchto ľudí v „nedobytnom hrade“. Oni tu sú, len sa pre všadeprítomné technické bariéry takmer nikde nedostanú.

Jeden za všetkých, všetci za jedného

Ľudia si myslia, že naša populárna speváčka Marika Gombitová sa po ťažkej autonehode a zdravotnom postihnutí utiahla do súkromia pre nalomenú psychiku. Sama však povedala, že vyvinula veľké úsilie, aby sa vrátila do šoubiznisu. Pre všadeprítomné technické bariéry sa však na svojom vozíku nikde nemohla fyzicky dostať.

Možno si tiež myslíte, ako mnohí, že pre zopár ľudí s telesným postihnutím sa spoločnosti neoplatí budovať technicky náročné a drahé bezbariérové riešenia za milióny. Ale realita je iná.

Po prvé: kým je stavebný projekt ešte iba na papieri, jeho bezbariérová úprava má cenu zastrúhanej ceruzky a gumy. A zmena projektu v počítači nestojí absolútne nič. No už 33 rokov staviame tak, že to raz budeme musieť draho rekonštruovať.

Po druhé: oplatí sa nám technická komplikácia projektu kvôli plošine, ktorú využije iba zopár ľudí? Ľudí používajúcich invalidný vozík je relatívne veľa. Nevidíme ich, lebo bariéry. Nájazdové plošiny namiesto schodov určite využijú aj všetci ľudia s dočasne zlomenou nohou a s barlami. Aj seniori, rodičia s kočíkmi či cyklisti a kolobežkári. Rovnako ich ocenia ľudia ťahajúci kufor alebo tašku na kolieskach. Počet používateľov šikmých plošín tak výrazne narastá. Všetci sme istý čas strávili v kočíku, takže je nás 100 %.

Do tretice príklad: prečo v materských školách osadzujeme štandardné dva metre vysoké zárubne dverí, keď je tam na 20 nízkych detí iba jedna vysoká vychovávateľka? Oplatí sa to robiť pre tú jednu? Veď by tam stačili dvere vo výške metra, vychovávateľky sa predsa môžu zohnúť a prejsť dverami po štyroch…

Univerzálny dizajn

Všade vidíme, že u nás pribúdajú obchodné nákupné centrá ako huby po daždi. Nikde tam nenájdete schody bez alternatívneho prístupu. Všade sú veľkokapacitné výťahy. Nikde tam nenájdete prahy ani obrubníky. A všetky vstupy sú veľkoryso široké.

V tých najmodernejších dokonca už nikde nie sú ani manuálne dvere. Bezbariérové toalety sú samozrejmosťou. Pritom tieto centrá nie sú budované na pohyb ľudí na invalidnom vozíku, hoci sú pre nich ideálne. Sú stavané pre všetkých. Volá sa to univerzálny dizajn. Dizajn pre všetkých.

Je bežné, že keď sa ako zdravý chodec blížim ku koncu chodníka, rovnako zdravý človek oproti čaká, kým prejdem po miniatúrnej plošinke pre vozíky, aby po nej mohol prejsť aj on. Ani jemu, ani mne sa nechce prekonávať hoci len 10 centimetrov vysoký obrubník chodníka. Ani naň vyskočiť, ani len z neho zoskočiť. Úplne zdraví a iba mizerných 10 centimetrov…

Často vidím mladých zdravých chodcov používať radšej nájazdové plošiny ako schody. Pointa? Nikto z nás cielene nevyhľadáva schody. Všetci sa im radi vyhneme. Preto sa nikto nemusí nikomu nijako umelo prispôsobovať. Všetci oceníme univerzálny dizajn.

Panelák nie je výhovorka

Možno si povzdychnete, že megalomanské priestory obchodných centier nie je možné porovnávať napríklad s panelákovým bytom. Poznám veľa ľudí s ťažkým telesným postihnutím. A väčšina z nich bývala alebo býva v paneláku. Aj keď výťah zastavuje iba na medziposchodiach, riešenie je komplikované, ale existuje. Bežný panelák nie je prekážkou bezbariérovosti. Prekážkou je postoj jeho obyvateľov.

Keď som bol s kamarátom v mestskom parku, prechádzali sme okolo historického altánku s pódiom. Zvyknú tam vystupovať najmä hudobné skupiny. Povzdychol som si, aká je škoda, že nie je bezbariérový. Kamarát mi nerozumel, povedal: „Veď je tu všade okolo altánku rovná plocha. Aj človek na vozíku sa môže zúčastniť koncertu.“ Upozornil som ho, že pre schody sa nedostane na pódium. Kamarát mi opäť nerozumel, povedal: „A čo by robil človek s postihnutím na pódiu?“ A čo vy? Vy viete, čo by tam robil?

No hral by na trúbke, na klavíri, na gitare alebo na inom hudobnom nástroji. Mohol by aj spievať, hrať v divadelnom predstavení alebo čokoľvek iné. Ľudia na vozíku by sa mali dostať nielen do hľadiska a na toaletu, ale aj na pódium, vlastne všade. Tak, ako to chcela, ale nemohla Marika Gombitová.

Ak by ste sa náhodou na vozíku ocitli vy sami, kam by ste sa vôbec nemali dostať? Prekážkou nie je vozík. Prekážkou nie sú ani technická náročnosť či peniaze. Prekážkou je postoj zdravých ľudí. Bariéry sú okolo nás hlavne preto, že sú v nás. Ja sám ako zdravý a chodiaci človek robím drvivú väčšinu aktivít v škole, v práci aj v súkromí posediačky. A čo vy? Tak prečo hľadíme na sediacich ľudí ako na pasívnych a nemohúcich? Len do hľadiska a na toaletu?

Môj dom, môj hrad

Vráťme sa k vášmu domovu. Prečo nie je bezbariérový? Že nepoznáte nikoho, kto by to využil? Zdá sa, že nikoho takého už ani nikdy spoznať nechcete… Svoj domov som si zámerne vybral bezbariérový kvôli priateľom. Hostil som u seba už viacerých kamarátov na vozíku či s barlami.

Tento svoj ústretový postoj veľmi oceňujem hlavne teraz, keď mám bolestivo vyvrtnutý členok s podozrením na zlomeninu. Dočasne takmer nechodím, ale technické bariéry doma, našťastie, nemám. Je to výzva či varovanie? Skôr osobné svedectvo na vaše povzbudenie.

Zdroj: Rastislav Sabatula