Aj slovenská architektúra je odrazom spoločnosti
Veľké očakávania, rozlety a úlety, ktoré sa spájajú s obdobím štúdia, zvyčajne stlmia prvé korekcie často neústretovej praxe. Hoci ich umelecké ambície sa nezmenšujú, realita nabáda k triezvejším postojom v rozmanitom architektonickom teréne. Diskusiu ASB so študentmi Fakulty architektúry STU sme uskutočnili počas medzinárodnej súťaže Isover Architectural Contest 2009, ktorú v Ľubľane vyhrali vtedajší poslucháči 4. ročníka Robert Löffler a Vladimír Hain. Spolu s nimi sa do diskusie zapojili ich spolužiaci Michal Bálek, Peter Kucharovič a Ondrej Kurek, ktorí sa takisto zúčastnili tejto súťaže.
O. Kurek: Je zaujímavé pracovať v tíme s kolegami, s ktorými už mám dvojročnú skúsenosť. Predtým bola naša komunikácia možno bolo trochu agresívnejšia, lebo každý presadzoval svoju predstavu. Tento rok sme išli do súťaže viac ako tím a lepšie sme sa naučili komunikovať. Samozrejme, vždy musí nakoniec jeden zobrať na seba zodpovednosť s tým, že to možno celé vôbec nevyjde.
P. Kucharovič: Súhlasím s Ondrejom, lebo tohto roku sme sa snažili zhodnúť na postupoch všetci traja. Neustále sme sa vracali k problematickým častiam a zvažovali, či ide o správne riešenie. Ak to však nebolo jednoznačné, zodpovednosť na seba vzal jeden človek. V rôznych fázach projektu to však bol vždy niekto iný.
M. Bálek: S manželkou Martinou máme za sebou už viaceré spoločné projekty, pri ktorých sme sa profilovali spoločne, vďaka čomu sú naše predstavy v zásade veľmi podobné. Rozdiely v názoroch si však vykonzultujeme, až kým nedosiahneme kompromis.
Čo pre vás znamená tento druh autorskej konfrontácie?
O. Kurek: Súťaže a vzájomné stretávanie sú pre nás veľmi prínosné.
Keď diskutujem s ostatnými, poviem si, že by som to už robil inak, ale o rok je pred nami čistý papier a opäť sa trápime so zadaním. Fráza o neustálom učení je stále platná a takéto súťaže sú vhodným prostriedkom na získanie nových impulzov.
M. Bálek: Je to aj možnosť popasovať sa vždy s novým zadaním, novou problematikou. Výborný spôsob ako si rozširovať obzor aj mimo školy.
R. Löffler: My sme hľadali riešenia a zároveň sa snažili vymyslieť niečo nové. Sme radi, že porotu na tejto súťaži zaujal práve náš menej konvenčný návrh.
Na základe týchto súťaží sa môže koncept ďalej rozvíjať a neskôr môže vznikať reálna budova, ktorá môže byť oveľa zaujímavejšia, ako keby bola len priamo zadaná.
Spomenuli ste konceptuálnejšie prístupy k tvorbe. Ktoré súťaže sú vám bližšie – ideové alebo s konkrétnejším zadaním?
O. Kurek: Obidva prístupy sú prínosné, v obidvoch sa dá nájsť niečo pozitívne.
Konceptuálny je možno viac zábavný a sú pri ňom voľnejšie ruky, ale netreba sa nechať príliš uniesť. Osobne si myslím, že voľba stojí na samotnom autorovi.
P. Kucharovič: Ideová súťaž je určite zábavnejšia, pretože v nej ide o dobrý nápad, ktorý zostane neokresaný doťahovaním do reálnej podoby. Pri tom konkrétnejšom sa však zase dá naučiť zručnosti, ktorú neskôr možno využiť.
M. Bálek: Ideové súťaže podporujú konceptuálne myslenie pri návrhu architektúry. S narastajúcimi skúsenosťami však nadobúdame schopnosť vnímať aj ďalšie atribúty, ktoré sú v architektúre obsiahnuté. Preto sú pre mňa konkrétne zadania lákavejšie.
V. Hain: Architektúra by mala byť predovšetkým pre ľudí. V ideových súťažiach sa s tým často neráta. Snaha je viac experimentovať s tvarom, materiálmi, novými technickými riešeniami a posúvať ich hranice. Pri konkrétnom zadaní to však nestačí, pretože ak v budove nefunguje život, ľudia ju prestanú využívať a akákoľvek dobrá idea vyjde nazmar.
Často sa na to zabúda a aj konkrétne zadanie sa robí viac ,,na efekt“, ako pre ľudí, ktorí sú skutočným meradlom jeho kvality.
R. Löffler: Problém študentských ideových súťaží je, že idea je často len na papieri, ale sama sa na budove neodzrkadlí. Ak si potom bežný človek neprečíta sprievodnú dokumentáciu, nedokáže návrh vnímať v jeho komplexnosti. Kvalitná idea je taká, ktorá sa dá vnímať priamo z architektúry. A to sa podarí iba málokedy. Inými slovami, architektúra by mala ísť s ideou ruka v ruke.
Ste za polovicou štúdia a viacerí z vás sa už dotkli reálneho života. Čo očakávate od architektonickej praxe?
M. Bálek: Ešte je ťažké hovoriť o budúcnosti, obdobie štúdia je dynamické, okolnosti sa rýchlo menia. Po škole nás čaká najskôr život tovariša, ktorý sa učí od majstrov v ich ateliéroch, a myslím, že až potom budeme schopní fungovať ako vyzretí architekti. Je to beh na dlhé trate, ktorý je však súčasťou našej ušľachtilej profesie.
P. Kucharovič: Myslím si, že každý z nás sa už trochu snaží privyrobiť si popri štúdiu, takže trochu vidíme, ako to chodí. V každom prípade si uvedomujem, že na ceste k cieľu náš čaká ešte kopec driny. Dúfajme, že s naberaním skúseností to bude čoraz menej a menej náročné.
V. Hain: Zapájanie sa do praxe počas štúdia poskytuje dobrý štart do budúcnosti. Mladý architekt potom nestráca čas s týmto stupňom zoznamovania sa s realitou a po skončení štúdia je skôr pripravený sa do nej zapojiť. Dôležité v tejto fáze je však zachovať si určitý nadhľad, nechať si poradiť, ale nenechať sa hneď ovplyvniť. Potom sa môže študent samostatne vyprofilovať, vytvoriť si na architektúru vlastný názor a pokúsiť sa ho uplatniť v praxi.
Neobávate sa, že v praxi prestanete robiť samotnú architektúru, ktorá vás pritiahla k štúdiu?
R. Löffler: Priznám sa, trochu sa toho obávam. Je možné, že sa pozícia architekta zmení len na manažérske činnosti. Ale práve takéto súťaže nám dávajú veľké možnosti na sebavyjadrenie, ktoré možno už neskôr v reálnej praxi nebude.
O. Kurek: Prechod do praxe bude tvrdý, určite veľa študentov neostane pri architektúre, ale to ukáže čas.
Súčasnú neutešenú situáciu prehlbuje aj hospodárska a finančná kríza. Kde vidíte najpálčivejšie otázky súčasnosti?
R. Löffler: Myslím si, že najväčší problém slovenskej architektúry nie je v terajšej kríze, ale v samotnom fungovaní spoločnosti. Architektúra je obrazom spoločnosti a v určitom zmysle sa v nej reflektuje či už morálny, ekonomický alebo kultúrny úpadok. Práve morálny úpadok spoločnosti a nezáujem verejnosti o veci, ktoré sa dejú okolo nás, spolu s nedostatkom politickej zodpovednosti sú podľa môjho názoru pre architektúru a urbanizmus našich miest oveľa ničivejšie ako súčasná finančná kríza.
O. Kurek: Stavebný boom z ostatných rokov výrazne zmenil Bratislavu, často nie k lepšiemu. Preto je možno dobré, že sa tento nekontrolovateľný vývoj pribrzdil. Ostáva nám dúfať, že v dnešnej situácii budú mať architekti a zodpovední viac možností ovplyvňovať dianie nielen v Bratislave, ale všade, kde je to potrebné.
M. Bálek: Súhlasím s Ondrejom, výborne to vystihol.
P. Kucharovič: Finančná kríza núti ľudí starostlivejšie zvažovať každú investíciu. Na jednej strane to môže mať vplyv na ochotu investora pristúpiť na odvážnejšie alebo zaujímavejšie riešenia. No na druhej strane dúfam, že tento starostlivejší prístup prinesie aj väčší dôraz na kvalitu projektov a na myslenie do budúcnosti. Verím, že zníženie dopytu na trhu s nehnuteľnosťami zastaví výstavbu neefektívnych budov. Napríklad takých, na ktorých sa pri výstavbe ušetrí čo najviac kvôli zisku investora, ale následky tohto šetrenia potom znášajú ich užívatelia. Ľudia si začnú vyberať, do čoho pôjdu, a budú žiadať väčšiu kvalitu, ktorú snáď aj dostanú.
Dá sa na Slovensku robiť dobrá architektúra?
O. Kurek: Viacero realizácii je dôkazom, že dá. Podmienkou je spolupráca dobrého architekta s dobrým investorom.
R. Löffler: Dobrá architektúra sa dá robiť kdekoľvek na svete a Slovensko nie je výnimkou. Príklady dobrej architektúry sa dajú nájsť na Slovensku v minulosti, súčasnosti a ja dúfam, že mnoho kvalitných diel vznikne aj v budúcnosti.
V. Hain: Dobrá architektúra sa dá robiť všade tam, kde je o ňu záujem. Nestačí o nej iba hovoriť, ale niekedy ju treba aj podporiť. Je pravda, čo sa hovorí, že aj z mála sa dá urobiť veľa, ale v súčasnej situácii je to čoraz ťažšie.
P. Kucharovič: Podľa toho, čo kto považuje za dobrú architektúru. Pre mňa môže spočívať napríklad v inteligentnom riešení nejakého hoci aj nearchitektonického problému pomocou vhodných architektonických prostriedkov. Tým myslím napríklad riešenie bývania pre menej prispôsobivé sociálne skupiny, ktoré môže byť aj veľmi lacné, ale musí „rozumieť“ ich potrebám. Myslím, že to je možné aj na Slovensku.
Ľudo Petránsky
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
