Konštrukčné zásady jednovrstvového tehelného muriva
Jednovrstvové tehlové murivo je vymurované z pálených tehelných murovacích prvkov (tehelných blokov) tak, že jeho hrúbka sa rovná jednému z pôdorysných rozmerov použitých tehál, t. j. buď ich dĺžke, alebo šírke.
Typickým príkladom jednovrstvovej murovanej steny je obvodová (vonkajšia) murovaná stena zhotovená z priečne dierovaných veľkoformátových tehlových blokov – tvaroviek. Práve ich geometrické charakteristiky značnou mierou rozhodujú o konštrukčnom usporiadaní z nich zhotovených stien.
Treba rozlišovať:
- tehlové bloky pre klasické murovanie s výškou 238 mm, ktoré sa murujú na klasickú maltu vápennocementovú alebo tepelnoizolačnú,
- brúsené tehlové bloky s výškou 249 mm, ktoré sa lepia špeciálnymi maltami pre tenké škáry.
Oba typy sú určené na jednoúčelové použitie a vyrábajú sa v týchto rozmeroch: šírka 440, 400, 380, 365 či 490 mm, dĺžka 247 či 250 mm a výška 238 mm, respektíve 249 mm. Styčné plochy týchto tehál (plôch kolmých na líce steny) sú vytvarované na spojenie systémom pero a drážka, preto sa zazubené styčné škáry s teoretickou hrúbkou 3 mm nevypĺňajú maltou. Pomerná prierezová plocha priečnych dier (označovaná častejšie ako podiel dierovania) je 50 až 57 %. Usporiadanie dier spoločne s vhodnou objemovou hmotnosťou črepu (materiálu) tehál je také, aby stena zhotovená z týchto tehál vyhovovala tepelno-technickým požiadavkám.
Väzba medzi vrstvami tehál
Aby sa zachovali tepelno-technické vlastnosti pri murovaní rohov a kútov stien, v ostení a pri parapetoch treba používať doplnkové formáty tehlových blokov. Doplnkové formáty, ako sú polovičky, rohové, koncové a nízke tehly, okrem iného umožňujú dosiahnuť požadovaný rozmer steny, samozrejme, pri dodržaní pravidiel pre tzv. väzbu medzi jednotlivými vrstvami tehál.
Dĺžka väzby veľkoformátových tehál v jednej vrstve je oproti tehlám v oboch priľahlých vrstvách minimálne 0,4-násobkom výšky tehál, v ideálnom prípade sa rovná polovici dĺžky tehál. Pre tehlové bloky s výškou 238 mm je teda minimálna dĺžka väzby 95 mm, pre bloky s výškou 249 mm je minimálna dĺžka väzby 100 mm (polovica dĺžky tehál je 125 mm).
Ložná škára
Skladobná dĺžka tehál (v smere dĺžky steny) a skladobná výška tehál sú rovnaké, a to 250 mm. Pôdorysný modul 250 mm je výhodný a osvedčený v prípade murovaných aj betónových zvislých konštrukcií. Z výškového modulu 250 mm a výšky tehál 238 mm vyplýva, že hrúbka ložných škár by mala byť 12 mm. Táto hrúbka úplne postačuje na vyrovnanie prípustných rozmerových tolerancií tehál a zabezpečuje, aby v maltovom lôžku ležala celá tehla. Pri staticky namáhaných stenách a priečkach sa ložná škára vyplní maltou vždy celá. Ak je výška brúsených tehál 249 mm, hrúbka ložných škár brúsených tehál je asi 1 mm. Tieto tehly vyžadujú veľmi presné vytvorenie prvého radu do vrstvy klasickej malty. Ostatné rady sa murujú na špeciálnu maltu pre tenké škáry pri dodržaní výškového modulu 250 mm.
Dodržanie výšky muriva
Dodržanie výškového modulu 250 mm je dosť ťažké, lebo vzhľadom na svetlú výšku miestnosti nie sú poloha a rozmery okien vždy rovnaké, takže musíme počítať aj s rôznou výškou muriva. Týka sa to najmä výšky parapetov, výšky stien pod úložnými plochami nadokenných a naddverných prekladov a celkovej výšky stien. Je teda potrebné aj murivo s inými výškovými násobkami, ako je modul 250 mm.
Preto sa v niektorých krajinách vyrábajú priečne dierované tehly tzv. nízkeho rezu. Výška týchto tehelných blokov je 155 mm a s 12-milimetrovou vrstvou maltového lôžka (t. j. s ložnou maltovou škárou) dosahujú v jednej vrstve tehál výšku 167 mm, čo sú 2/3 výškového modulu 250 mm. Kombináciou vrstvy tehál s modulom 250 mm a vrstvy tehál s modulom 167 mm možno navrhovať takmer ľubovoľnú výšku muriva v stenách s otvormi, požadovanú výšku výmuroviek betónových a oceľových skeletov viacpodlažných budov a nosných konštrukcií viacpodlažných hál.
Vnútorné nosné steny
Na vymurovanie vnútorných nosných stien sú určené zvislo dierované tehly s hrúbkami 190, 240, 300 mm so šírkou 175, 190, 240, 250 a 300 mm a dĺžkou 247, 250, 372, resp. 375 mm. Na hrúbky stien 240 a 300 mm možno použiť univerzálne nízke tehly 240 × 300 × 155 mm, ktoré majú všetky štyri bočné plochy zabezpečené plytkými drážkami. Zvislé styčné škáry muriva z týchto tehál sa vypĺňajú maltou.
Priečka z plných alebo pozdĺžne dierovaných tehál
Klasickým príkladom jednovrstvovej tehelnej stavebnej konštrukcie je murovaná priečka (spravidla nenosná) z plných alebo veľkoformátových priečne dierovaných priečkoviek uložených v behúňovej väzbe; dĺžky všetkých tehál sú rovnobežné s lícami priečky a dĺžka previazania tehál sa rovná polovici ich dĺžky. Najmenšou prípustnou dĺžkou previazania tehál je 40 mm, ale súčasne musia platiť podmienky pre väzbu veľkorozmerných tehál. Ak sa na vymurovanie vnútorných stien a priečok použijú tehly starších typov (CP, CV, CDm, Pk-CD a pod.), ich rozmery bývajú odvodené od modulu 300 mm. V tomto prípade sa maltou vypĺňajú aj zvislé styčné škáry. Hrúbka ložných či šírka styčných škár je väčšinou 10 mm a všetky škáry sa vypĺňajú maltou po celej svojej šírke.
Kotvenie priečky
Významnou konštrukčnou zásadou pri murovaní jednovrstvových priečok je ich bezpodmienečné ukotvenie k priľahlým nosným zvislým prvkom. Tým sa zaistí ich stabilita proti preklopeniu. Priľahlými nosnými zvislými prvkami môžu byť tehlové nosné steny, tehlové nosné piliere, betónové steny a betónové alebo oceľové stĺpy. K murovaným alebo betónovým stenám, alebo k stĺpom sa murované priečky pripájajú pomocou špeciálnych stenových spôn, ktoré sa k hotovému prvku pripevnia napríklad pomocou skrutiek s rozperkami, nastrelením alebo prípadne zamurovaním.
V nosných tehlových stenách alebo v pilieroch sa na pripojenie priečok vynechávajú drážky alebo kapsy. Pri murovaní priečky sa do nich zasunú tehly, z ktorých sa priečka muruje. Na miestach, kde drážky alebo vrecká zo statických alebo z iných dôvodov nemožno vytvoriť (obvykle k tomu dochádza pri pilieroch), vyložia sa z muriva nosného prvku tehly označované ako ozuby. Takto riešené pripojenia sa používajú vtedy, ak sú výšky murovaných prvkov nosných stien a priečok v rovnakom výškovom module.
Akustické steny
Spôsob napojenia na priľahlé konštrukcie (podlahu, steny, strop) je veľmi dôležitý pri stenách, na ktoré sa kladú vyššie akustické požiadavky. Tzv. akustické steny, najčastejšie oddeľujúce miestnosti bytu od iných hlučných priestorov, sa murujú zo špeciálnych murovacích prvkov, ktoré majú väčšinou vysokú objemovú hmotnosť, alebo sú naopak, z ľahkých murovacích blokov, ktoré sa vylievajú cementovou maltou alebo betónom.
Novinkou sú akustické murovacie prvky s objemovou hmotnosťou do 1 000 kg/m3 so špeciálnym dierovaním a prípadne so špeciálne tvarovanou styčnou škárou. Steny po celom ich obvode treba od priľahlých konštrukcií oddeliť akustickou podložkou alebo vložkou tak, aby sa hluk z jednej miestnosti neprenášal tzv. vedľajšími cestami šírenia z deliacej steny do týchto priľahlých konštrukcií a odtiaľ ďalej do druhej miestnosti.
Vznik akustických mostov
Akýmkoľvek zásahom do akustických stien (napríklad vedením vzduchotechniky, kanalizačného či vodovodného potrubia cez stenu, zasekaním elektroinštalačných škatúľ a pod.) môže vzniknúť tzv. akustický most, ktorý výrazne znižuje nepriezvučnosť steny. Všetky prípadné miesta kontaktov inštalačných vedení s akustickou stenou preto treba nevyhnutne upraviť pomocou vhodných izolačných materiálov. Akustické mosty sa môžu vytvoriť na miestach nesprávneho napojenia podlahy na steny po celom obvode miestnosti.
Aby sme tomu zabránili, musia byť v jednotlivých miestnostiach tzv. plávajúce podlahy. To znamená, že betónová vrstva podlahy sa oddelí od stropnej a stenovej konštrukcie akusticky mäkkým materiálom (najlepšie špeciálnou minerálnou vlnou, kročajovou izoláciou, prekrytou stavebnou lepenkou), ktorá vytvorí oddeľujúcu vrstvu tlmiacu kročajové chvenie. Aby sa toto chvenie neprenášalo do stenových konštrukcií, betónová vrstva musí byť oddilatovaná od deliacej steny po celom svojom obvode špeciálnou izolačnou páskou s hrúbkou asi 5 mm a podlahová lišta nesmie akusticky vodivo prepájať podlahovú krytinu so stenovou konštrukciou.
Ing. Antonín Horský (Prevzaté z príručky Cihlářský lexikon)
Foto: archív autora
Autor je produkčným technikom v spoločnosti Wienerberger cihlářský průmysl, a. s. Je tiež spoluautorom Tehliarskeho lexikónu, ktorý vydáva Cihlářský svaz Čech a Moravy (CSČM).
Recenzoval Ing. Gabriel Szöllösi, ktorý pôsobí ako produktový manažer v spoločnosti Wienerberger-Slovenské tehelne, spol. s r. o.
Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.
