O chaotických dotáciách a strašiakovi menom modré svetlo

U susedov sa o osvetlení nielen polemizuje, je aj predmetom bojov o dotácie.

Požiadavky ekologických aktivistov sú zhrnuté do niekoľkých dokumentov – jednak je to príručka, jednak sú to pravidlá na získanie dotačných peňazí prostredníctvom programu Efekt, prípadne ide o výzvy Ministerstva pre životné prostredie ČR (MŽP) a nakoniec je tu ešte metodický pokyn. Poďme sa pozrieť, o čo ide.

Na webových stránkach MŽP ČR je vyhlásenie, že vydanie príručky len podporilo, čím sa ministerstvo zbavuje zodpovednosti za jej obsah. Na titulnej stránke príručky sa však píše, že ju vydalo MŽP ČR a Zväz miest a obcí – že by išlo iba o podporu, o tom tam nie je ani slovo. Prax ukazuje, že si to jednoduchý občan alebo starosta obce vykladajú tak, že nejde o odporúčanie, ale o nariadenie. A vrchnosti sa neodporuje.

Dvetisícsedemsto kelvinov

Bez toho, aby bolo riadne odôvodnené prečo, je v dotačných tituloch vznesená požiadavka na náhradnú teplotu chromatickosti 2 700 K. S trochou škodoradosti poznamenám, že nie je uvedené, čoho sa tá hodnota týka.

V metodickom pokyne sa hovorí o „farbe svetla komunikácie“. Nikdy som však nepočul o tom, že by bežná komunikácia vyžarovala nejaké svetlo. Poznám iba experimenty, ako je ten na obr. 1. Áno, sú to formality, ale v podobných materiáloch je jednoznačnosť nevyhnutná. A prísne vzaté, je rozdiel medzi farebnou teplotou svetelného zdroja a celého svietidla.

Podľa technických predpisov je prípustný rozptyl farebnej teploty LED svietidla ±10 % deklarovanej hodnoty. Pri samotných diódach je prípustná tolerancia ±7 % a ďalšie ±3 % sú povolené ako dôsledok zmien vzniknutých pri lome a odraze svetla v optickom systéme svietidla.

Z toho vyplýva, že svietidlo s proklamovanou hodnotou 2 700 K môže mať takmer
3 000 K (2 970 K). Naopak, svietidlo deklarujúce 3 000 K môže emitovať svetlo s farebnou teplotou 2 700 K. V teréne sa ani nedá dostatočne presne rozhodnúť, akú má svietidlo skutočnú náhradnú teplotu chromatickosti.

Čo sa stane, keď sa preukáže (v laboratóriu), že svietidlo má 2 970 K, čo je hodnota prípustná podľa technických pravidiel? Znamená to, že nespĺňa dotačnú podmienku? Bude obec vracať dotácie?

Ak uchádzač prekročí uvedenú hodnotu (deklarovanú farebnou teplotou), stráca bodové zvýhodnenie, jeho šanca na získanie dotácie tak značne klesá. Ak však poslúchne zdravý rozum a prijme stratu zvýhodnenia, je jeho situácia sťažená tým, že sú predpísané aj maximálne hodnoty podľa triedy komunikácie.

Predpokladám, že ich prekročenie znamená definitívne vyradenie žiadosti. Čarovný je fakt, že pri komunikáciách triedy skupiny P je maximálna prípustná náhradná teplota chromatickosti opäť 2 700 K. Ale aj ďalšie maximálne hodnoty sú zvolené pomerne netradične, pri komunikáciách triedy M3 – M6 je prípustná maximálna náhradná teplota chromatickosti 3 500 K – ide o hodnotu, ktorú neponúka žiadny významnejší výrobca.

Je nepochopiteľné, prečo je takáto požiadavka vôbec vznesená. V celom svete sa vyrábajú LED svietidlá s teplotou 3 000 alebo 4 000 K (tých je asi 80 %).

Certifikovať svietidlo pre iný svetelný zdroj je pomerne nákladné. Pokiaľ viem, vykonala to iba jedna zahraničná firma a následne navýšila cenu „ekologických“ svietidiel približne o 60 €. Najrôznejšie „garážové“ firmy sa však nerozpakujú objednať diódy so „správnou“ farebnou teplotou a vložiť ich do svietidla.

K nemu potom bez hanby vydajú vyhlásenie o zhode. Nestojí ich to nič, len pár centov z dôvodu vyššej ceny atypickej diódy a kus papiera. Začína byť pochopiteľné, prečo bola taká požiadavka vznesená…

Vrátim sa však k „zdôvodneniu“ tejto požiadavky. Vo vyhlásení je uvedené, že sa tak deje „z dôvodu ochrany životného prostredia a zdravia ľudí…“. To nie je zdôvodnenie, ale axióma, skôr však demagógia. Neobstojí ani argument, že je to preto, aby sa obmedzila „toxická“ modrá zložka vyžarovaného svetla.

To totiž nižšia náhradná teplota chromatickosti nezaručuje. Tak sa správajú len teplotné zdroje. Žiarenie ostatných svetelných zdrojov sa od ideálnej čiary teplotných zdrojov odchyľuje. Je celkom dobre možné, že svetelná dióda s 2 700 K môže vyžarovať v oblasti modrej zložky spektra viac než tá s 3 000 K. Záleží na výrobcovi, zložení a kvalite luminofora, na konštrukcii svietidla, jeho optike…

Proti požiadavke hovorí aj to, že s klesajúcou náhradnou teplotou chromatickosti klesá aj merný svetelný výkon – o tom som písal minule.

Svietiť len dolu

Ďalšou roky počúvanou je nekompromisná podmienka, podľa ktorej „žiadna časť svetelného toku vyžarovaného svietidlom nesmie smerovať nad horizontálnu rovinu prechádzajúcu stredom svietidla“. Sama definícia je však nepresná – čo je stred svietidla? Istotne sa tým mieni svetelný stred svietidla. Ten sa však od fyzického stredu môže výrazne líšiť.

Za určitých okolností bude svietidlo vyhovovať, ak sa bude hodnotenie vzťahovať k svetelnému stredu, no nebude vyhovovať v prípade, keď sa bude posudzovať vzhľadom na mechanický stred. Tých nepresností a chýb je v spomínaných materiáloch viac.

Treba povedať, že svietidlá vyžarujúce iba pod horizontálu nie sú zárukou minimalizácie nežiaducich účinkov. Kvalitné svietidlá, hoci mierne svietiace aj nad túto rovinu, môžu byť k nočnému prostrediu ohľaduplnejšie. Zdôvodnenie presahuje rozsah tohto textu, ale dá sa nájsť napríklad v [6]. Súvisí to okrem iného s tým, že každé zaclonenie alebo presmerovanie svetla znižuje nevyhnutne mieru jeho využitia.

V súčasnosti je drvivá väčšina svietidiel konštruovaná tak, že ich optická časť je uzavretá plochým sklom. Keď opadne opojenie z vysokého merného výkonu svetelných diód a úspor spotreby v desiatkach percent, nastane návrat ku konštrukciám kvalitných svietidiel – s kvalitnou optikou, využívajúcich na smerovanie svetla reflektory a vypuklé misy. To je cesta ku kvalitnému osvetleniu, zabezpečujúcemu obmedzenie oslnenia (označované tiež za „svetelné znečistenie“), dobrú rovnomernosť osvetlenia, skvelú distribúciu svetla, jeho lepšie využitie aj obmedzenie rušivých vplyvov na nočné prostredie. Napriek tomu by takéto svietidlá boli v rozpore s požiadavkami ekologických aktivistov.

Súčasné svietidlá, ktoré môžu mať dobré vlastnosti, sú vyradené, pretože majú optiku, ktorá v miernom podiele emituje svetlo aj do horného polopriestoru (obr. 2). Svietidlá „budúcnosti“ (prvá lastovička je na obr. 3) tiež nevyhovejú. Aj keď to na obrázku do horného polopriestoru nesvieti vďaka pridanej clone, tú však nemožno zväčšovať nad prijateľnú mieru.

Tridsať percent

Ďalšou požiadavkou je, že „úroveň osvetlenia alebo jasu komunikácie nesmie prekročiť hodnoty požadované normou ČSN EN 13201 o viac ako 30 %“. Ďalšia z mnohých chýb dokumentu, na základe ktorého sa rozhoduje o miliónoch. Žiadna takáto norma totiž neexistuje.

Existujú normy ČSN CEN/TR 13201-1 a potom skupina ČSN EN 13201-2, -3, -4, -5. Ale to je len maličkosť v porovnaní so zásadnými chybami dotačných dokumentov. Nejde pritom len o formálnu chybu. Nesprávna je samotná požiadavka. Jej dodržanie neumožňuje realizovať jednu z mála rozumných možností, ktorú môže priniesť tzv. „smart“ osvetlenie.

Tou je možnosť zvýšiť úroveň osvetlenia v prípade, že na komunikácii dôjde k nejakej výnimočnej udalosti. Môže to byť dopravná nehoda, stavebné práce, zabratie časti vozovky, prepad kanalizácie… Povolených 30 % nie je ani jeden stupeň triedy osvetlenia, pričom tieto stupne sú kvantifikované tak, aby bol zrakový vnem o poznanie lepší.

V princípe je snaha o zníženie príkonu osvetľovacej sústavy bohumilá. Bolo by však oveľa rozumnejšie dosiahnuť to prevádzkovaním osvetľovacích sústav so svietidlami s konštantným výstupným svetelným tokom (CLO, LFC a pod.). To prináša maximálne úspory. Súčasne by sa mala v odôvodnených prípadoch pripustiť prevádzka osvetľovacej sústavy s úrovňou o stupeň vyššou.

Mamon a sláva

Požiadaviek je viac, ale ich analýza by zabrala oveľa viac priestoru, než je k dispozícii v tomto texte. Ale sľúbil som odpoveď na otázku, kto z toho má prospech… Určite to nie je nočné prostredie. To by sa dalo chrániť omnoho účinnejšie inými prostriedkami bez toho, aby sa ohrozovala bezpečnosť ľudí.

Prečo sa teda tak náhle objavil strašiak modrého svetla, prišlo nezmyselné „biodynamické“ osvetlenie či ďalšie neopodstatnené požiadavky? Odpoveď je jednoduchá – mamon. „Biodynamické“ osvetlenie znamená použiť svietidlo s najmenej dvojnásobným počtom diód – menej schopní výrobcovia doň vložia aj dva napájacie zdroje, hoci by postačil jeden. Namiesto jedného svietidla tak predajú dve v jednom obale. Samozrejme, cena je vyššia ako dvojnásobok, je to predsa „biodynamické“ svietidlo!

Iným variantom je ponechať svietidlo tak, ako je, iba časť diód vymeniť za tie „zdravé“. Pochopiteľne, také svietidlo nie je schopné zabezpečiť rovnakú úroveň osvetlenia ako svietidlo s diódami s vyššou náhradnou teplotou chromatickosti. Preto to bagatelizovanie technických noriem, dokonca snaha niektoré normy zrušiť.

V oboch prípadoch sa otvára trh, ktorý by inak nebol, navyše zbavený kvalitnej konkurencie.
Ani dotačná podmienka bodového zvýhodnenia pri použití svietidiel s 2 700 K nie je nepochopiteľná. Ako som už podotkol, „zvyšok“ sveta (až na výnimky) vyrába svietidlá s 3 000 alebo so 4 000 K. Požiadavka na atypickú hodnotu prináša v dôsledku vyradenie zahraničnej konkurencie.

Už marginálna je požiadavka na nulový svetelný tok do horného polopriestoru. Tu je dôvodom skôr neznalosť svetelnej techniky zo strany „expertov“, ktorí vypracovali technické pravidlá kritizovaných dokumentov. Vyradenie konkurencie používajúcej „neekologické“ svietidlá na princípe zrejmom z obr. 2 a 3 je skôr vedľajší produkt. O kvalite „expertov“ svedčí napokon aj to, že striktne požadujú, aby svietidlo nevyžarovalo nad horizontálnu rovinu prechádzajúcu stredom svietidla.

Nikde však nie je zmienka, že to platí pri pozícii svietidla v reálnej pracovnej polohe. Je teda možné svietidlo ľubovoľne vykloniť bez toho, aby sa porušilo dotačné kritérium. Pseudoekologickí aktivisti predstavujú osobitnú kapitolu. A hoci sa tešia často obdivu, dnes dostanú opačný komentár…

Literatúra
1. Maixner, T.: O modrom a bielom svetle. In: TZB HAUSTECHNIK, 1/2020.
2. Jednoduchá osvětlovací příručka pro obce. Ministerstvo životního prostředí a Svaz měst a obcí České republiky, 2017, dostupné online na www.mzp.cz/cz/svetelne_znecisteni.
3. Státní program na podporu úspor energie EFEKT. Ministerstvo průmyslu a obchodu ČR, dostupné online na www.mpo-efekt.cz/cz/programy-podpory/54039.
4. Výzva č. 5/2019: Veřejné osvětlení v CHKO. Ministerstvo životního prostředí, dostupné online www.narodniprogramzp.cz/nabidka-dotaci/detail-vyzvy/?id=72.
5. Metodický pokyn pro žadatele o dotaci na rekonstrukci veřejného osvětlení 2019, dostupné online na https://www.narodniprogramzp.cz/dokumenty/detail/?id=2004.
6. Maixner, T.: Rušivé světlo – část druhá – „ekologická“ svítidla. In: Světlo 6/2005.
7. Modré světlo, jak je to doopravdy, dostupné online na www.modresvetlo.cz.