Gábor Zászlós: Muž, ktorý sadí stromy

Gábor Zászlós: Muž, ktorý sadí stromy

Svoj doterajší životný príbeh prirovnáva Gábor Zászlós k súhre náhod, ktoré veľmi často tvarovali dôležité etapy jeho života. Začínal ako podnikový právnik v Dunajskej Strede, aby ho november ’89 katapultoval do vrcholovej politiky. S rozplynutím revolučnej eufórie sa po ďalšej „súhre náhod“ dostal k jednému z najvplyvnejších maďarských podnikateľov Sándorovi Demjánovi, ktorý mu vo svojej firme ponúkol novú výzvu. Nenasmeroval ho však do Maďarska, ale nechal ho na Slovensku, kde už za Mečiarovej vlády jasnozrivo uvidel sľubnú perspektívu pre zahraničné investície. Gábor Zászlós je už 12 rokov predsedom predstavenstva spoločnosti TriGránit Development Slovakia a má za sebou niekoľko vydarených projektov s prívlastkom výnimočný. Aj to mu prinieslo nomináciu v kategórii Osobnosť architektúry a stavebníctva na ASB GALA večere.

 

Revolúcia prináša rôzne urýchlenia procesov, ale doslova cez noc sa stať poslancom parlamentu a onedlho aj podpredsedom vlády musí byť celkom slušný adrenalín. Ako ste sa s ním vyrovnali?

Nuž, pre podnikového právnika to bol naozaj poriadny skok, ale revolučné zmeny prinášajú aj takéto prekvapenia. Hneď po 17. novembri prišli za mnou Oszkar Világi a László Szigeti, či by som nekandidoval za poslanca. Ja som mal, pochopiteľne, na mysli miestne zastupiteľstvo v Dunajskej Strede. V priebehu debaty však vysvitlo, že oni majú celkom inú predstavu. Vraj by som mal byť poslancom NR SR, ba viac, podpredsedom parlamentu.
 

Vaša reakcia?

Odpovedal som, že potrebujem čas na rozmyslenie. Toho však bolo najmenej. Dnes už viem, že vzhľadom na dynamiku politických rokovaní boli pod obrovským tlakom. S manželkou sme to však v pokoji prebrali a ja som sa stal kooptovaným poslancom a nakrátko aj podpredsedom NR SR.

Raz ste mi spomínali, že v Dunajskej Strede bola vo vašom okolí tá správna rebelská partia…

Na našom sídlisku bolo plno mladých, vzdelaných ľudí, ktorí študovali aj v zahraničí. Schádzali sme sa, vymieňali si zahraničné noviny a časopisy a pri pohári vína sme menili svet. Bolo to skôr v teoretickej rovine. Charakteristické, ale opäť nie výnimočné bolo skôr to, že sme veľa čítali, takmer pravidelne chodili do divadla a na koncerty. Takmer každý z nás mal aj „druhé zamestnanie“, pričom z povahy systému to nebolo a ani nemohlo byť podnikanie. V každom prípade išlo o konkrétnu orientáciu na zvyšovanie príjmu, a teda aj zlepšenie ekonomickej situácie.

Vráťme sa k politike. Zaujímavé boli pre vás voľby v júni 1990, počas ktorých ste kandidovali za Maďarskú nezávislú iniciatívu. Prečo si Vladimír Mečiar vybral za podpredsedu vás, a nie Lászla Nagya?

Oficiálne to zdôvodňoval tým, že potrebuje niekoho na legislatívu. Podľa mňa sa nazdával, že právnik z vidieka bude bezproblémovejší ako psychológ z mesta.

Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Spočiatku to bolo celkom normálne a prijal som aj jeho štýl práce. Ten však bol po nezištnom priateľstve z časov revolučných až priveľmi chladný. Na zasadnutiach sa vykalo, chýbali kamarátske fajčiarske pauzy, jednoducho normálne ľudské vzťahy tam nemali príliš miesto. Spomínam si, ako som raz po polnoci na Úrade vlády SR schádzal po schodoch a uvidel poodchýlené dvere do Mečiarovej kancelárie. Zaklopal som a on prišiel ku mne – len tak, bez topánok. Aj on študoval materiály a rozprávali sme sa, že zajtra nás opäť čaká ťažký deň. Vtedy by bolo normálne, keby ma pozval na pohár vína či štamperlík alebo by urobil čokoľvek, čo by prinieslo do nášho vzťahu iný rozmer. Nič také sa neudialo.

Bol rezervovaný aj k starším členom vlády?

Vtedajší minister financií Michal Kováč mi potvrdil, že ani k nim sa nesprával inak. Často vraj aj dva týždne nekomunikovali. Bolo bizarné, že premiér kontinuálne nediskutoval o zásadnom ekonomickom a finančnom smerovaní krajiny.

Povestné raňajky u Jána Čarnogurského asi všetko poľudštili…

Áno, Jano Čarnogurský na jar 1991 vystriedal vo funkcii premiéra nedôverčivého Mečiara a s ním prišlo oteplenie pracovných vzťahov. Podobne ako Pithart v Prahe aj on zaviedol operatívne raňajky. Každé ráno sme sa u neho stretávali a debatovali o dennom programe. Často sa stávalo, že sme hovorili aj o veciach, ktoré sa netýkali politiky. Ďalším podpredsedom vlády bol totiž Maroš Porubjak, čiže hovorilo sa aj o kultúre. I keď tie „raňajky“ netrvali viac ako 30 minút, spomínam si, že sme diskutovali napríklad aj o Sofiinej voľbe. Človek mal možnosť polemizovať o rôznych, nielen politických otázkach. Toto bolo pre Jána Čarnogurského charakteristické, naopak, u Vladimíra Mečiara to bolo vylúčené. 

Úľava však prišla aj v centrále Strany demokratickej ľavice, kde príchod Jána Čarnogurského veľmi privítali.

Počítali s tým, že bude ctiť zákony a nebudú musieť očakávať represívne opatrenia, ktoré sú bežné po revolučných zmenách. Každý vedel, že jeho právo sa bude riešiť v intenciách ústavných princípov. Tak sa aj stalo, ale aj preto sa rýchlo revitalizovali bývalé stranícke štruktúry, ktoré vedeli, o čom je moc. S odstupom času sa mi naozaj zdá, že sme boli amatéri, ktorí naivne chceli robiť dobro v tom najpoctivejšom zmysle slova a pre krajinu hľadali optimálne systémové riešenia. Napokon, od základov sa menil celý právny a ekonomický systém. Aj dnes som rád, že som mohol byť pri tom.

Ako vyzerá toto dobro s odstupom času?

Hoci išlo o poriadnu hektiku, čaro toho obdobia bolo v tom, že ani novinári nespochybňovali tézy o konaní v záujme krajiny. V politických stranách, ale aj v ďalších oblastiach bolo množstvo neskúsených ľudí. Každý sa však snažil prispieť k spoločenským a politickým zmenám a vytvárať pluralitnú spoločnosť založenú na trhovom hospodárstve. Ďalším pozitívom – aspoň pre to prechodné obdobie – bolo, že vtedy ešte neboli tak jasne štruktúrované lobistické skupiny ako dnes.

S nimi súvisí aj korupcia a klientelizmus. Ako vnímate tieto neduhy v súčasnom Slovensku?

Čo sa týka korupcie v štátnej správe, ani v porovnaní so západnými krajinami nie sme výnimkou. Žiaľ, je to sprievodný jav každej spoločnosti, kde sa „oceňujú informácie“, prípadne konkrétne ekonomické kategórie. Nezabúdajme na veľké kauzy Západu – či už spomeniem Enron, alebo dnes pošta v Nemecku. Aj na Slovensku sú kauzy, ale domnievam sa, že je citeľná neustála výzva permanentného boja proti korupcii. Vytvára sa tak čoraz účinnejší legislatívny rámec, ktorý by mal zužovať mantinely pre korupciu.

Myslíte na daňovú reformu počas druhej Dzurindovej vlády, ktorá upevnila platobnú disciplínu?

Áno. Bol to dôležitý krok na ceste k zníženiu daňového zaťaženia. Ľudia prestali špekulovať, ako obísť platenie daní. Radšej ich zaplatia a majú pokoj. Samozrejme, pri veľkých verejných zákazkách – diaľnice, železnice, pošty, spoje – sa nedá vylúčiť ľudský faktor. Každé rozhodnutie, ktoré závisí od kompetencií úradníka, môže byť zneužiteľné. V tomto smere nás v budúcnosti čaká ešte veľa práce. Kompetentní by sa mali sústrediť na vytváranie legislatívno-inštitucionálnych garancií.

Zostaňme ešte na chvíľu vo vašej nedávnej minulosti. Zdá sa, že voľby v júni 1992 ukončili vašu politickú etapu. Ako ste vnímali rozpad federálneho štátu?

Zo známych dôvodov som rozpad federácie vnímal skôr negatívne. S odstupom času si však uvedomujem, že to bol neodvrátiteľný krok. Pravda, tento môj záver nie je analytický. Skôr je to stanovisko k jednému faktu. Európa však ocenila kultivovaný spôsob rozdelenia, čo určite prispelo k urýchlenému uznaniu SR európskymi krajinami, ako aj svetovými inštitúciami. Súčasnosť vnímame pluralitne, optikou pravicového konzervatívca, liberála, sociálneho demokrata atď. Slovensko dneška sa odlišuje od ostatných stredo- a východoeurópskych štátov svojím dynamickým ekonomickým rastom. Neodlišuje sa občasnými prejavmi xenofóbie, rasovej, národnostnej a inej neznášanlivosti vrátane absencie intenzívnej spoločenskej a inštitucionálnej demokracie.

Z politiky ste však vycúvali veľmi rýchlo. Prečo?

Po prehratých voľbách v roku 1992 som hľadal nové uplatnenie. Našiel som ho na poste obchodného radcu v Budapešti, ktorý podliehal vtedajšiemu Ministerstvu zahraničného obchodu ČSFR. Medzičasom sa však už horlivo pracovalo na demontáži štátu a mňa minister zahraničných vecí Jozef Moravčík telegraficky odvolal.

Nečakali ste to?

Vymykalo sa to štandardným diplomatickým zvyklostiam. Človek musí asi počítať so všetkým, ale vtedy to bolo pre mňa nemilé prekvapenie. Pamätám sa, ako ma tá správa zastihla na výjazdovej ceste v Miškovci a ešte dlho sa mi táto forma zdala veľmi neprimeraná. Navyše, moje deti chodili v Budapešti do školy a chcel som kvôli nim zostať aspoň do konca školského roka. Musel som však odísť. Potom som chvíľu robil na veľvyslanectve ČR, no a onedlho ma vyhľadal Ivan Čarnogurský starší.

Čo vám ponúkol?

Ivan bol vtedy šéfom Hydrostavu, ktorý mal množstvo zahraničných filiálok. Po vodnom diele Gabčíkovo zostal obrovský a kvalitný strojový park, ktorý chceli posunúť do Maďarska. Vytvorili sme Slovensko-maďarský spoločný podnik. Niekedy v lete 1995 sme ponúkali vtedajšiemu šéfovi banky BNP Paribas a neskoršiemu maďarskému premiérovi Péterovi Medgyessymu nejaké nehnuteľnosti zo Slovenska. Ten ma následne poslal za Sándorom Demjánom, šéfom dnešnej developerskej spoločnosti TriGránit, kde som už 12. rok.

Ako vyzeralo prvé stretnutie s Demjánom?

Ponúkal som mu malé nehnuteľnosti na Donovaloch, na čo mi hneď odpovedal, že je to pre neho príliš malé. Jasne však odznela veta: Slovensko ma zaujíma.

Čo to pre vás konkrétne znamenalo?

Mal som mu napísať analýzu o politickom systéme a ekonomickej situácii na Slovensku. Pripravil som mu teda materiál, ktorý sa mu pozdával, a vzápätí sme si podali ruky. Nejaký čas som bol u nich v Budapešti a po krátkom zorientovaní sa v novom prostredí som dostal prvú veľkú úlohu. Hľadali niečo vhodné v Bratislave a ja som im v tom mal pomôcť.

Prečo práve Slovensko? Veď v polovici 90. rokov bolo v zahraničnej izolácii.

Je pravda, že Slovensko vtedy nebolo magnetom pre zahraničné investície. Za vlády Vladimíra Mečiara sa totiž tvorila domáca kapitálovotvorná vrstva, ktorú sprevádzala divoká privatizácia. Pán Demján však aj napriek tomu vytrvalo presviedčal svojich partnerov, že Slovensko má veľkú perspektívu a oplatí sa doň investovať. Nebolo to jednoduché, ale ako sa neskôr ukázalo, bol to správny krok.

Dá sa to pripisovať jeho obchodnému inštinktu?

Nahrala mu aj recesia na západných trhoch a bolo sa treba obzerať po novom odbytisku. Naozaj treba zdôrazniť jeho výnimočný čuch na obchod a veľké skúsenosti v Kanade a Rusku. Pre kazašskú vládu napríklad robil poradcu pri privatizovaní Kamazu.

Vraj už vtedy vyhlasoval, že Slovensko bude ekonomickým lídrom v rámci krajín V4. Je to pravda?

Áno, a ostatný vývoj ekonomickej situácie mu dáva za pravdu. Nedávno to komentoval slovami, že okolité krajiny sa rozvíjajú dynamickejšie ako Maďarsko. Prednedávnom do Maďarska prúdili značné objemy priamych zahraničných investícií. V dôsledku absencie minimálneho racionálneho konsenzu najväčších politických strán sa politická situácia javí ako neštandardná a kapitál je zdržanlivý. Žiaľ, odráža to situáciu v Maďarsku, v ktorej má dokonalý prehľad.

Aká je vaša pozícia?

Po stránke formálnej by sa dala charakterizovať veľmi jednoznačne. Som predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti so všetkými atribútmi, ktoré zákon pre túto funkciu stanovuje. Na druhej strane, podobne ako moji kolegovia v 11 krajinách, kde TriGránit pôsobí, plníme najmä kooperačné, kontaktné a koordinačné úlohy. Neustále sledujeme lokálny trhový segment nášho záujmu. Trh s nehnuteľnosťami v SR vykazuje v ostatných rokoch mimoriadnu dynamiku. Okrem analýz súčasnosti starostlivo sledujeme aj vývojové trendy vo väzbe na absorpčnú vitálnu kapacitu trhu.

Investícia Sándora Demjána sa pretavila do bratislavského Polusu, ktorý sa stal priekopníkom nákupno-spoločenských centier na Slovensku. Prečo ste vsadili na túto štruktúru?

Pán Demján ovláda potenciál nedostatkového trhu a do tohto priestoru priniesol projekt, ktorý tu chýbal. Patrí k zásadám TriGránitu, že nikdy nestavia sólo budovy, ale vždy sa usiluje o výstavbu malých mestských centier, kde sa poskladajú rôzne funkcie.

Na premiére Polusu sa stretla koalícia i opozícia, ale aj podnikatelia rôznych záujmov. Tiež to patrí k obchodným stratégiám?

Zámerom TriGránitu bolo vždy robiť apolitický biznis. Slová Winstona Churchilla o tom, že Anglicko má veľa priateľov, ale ešte viac záujmov, platia aj pre nás.

Ako vyzerala spolupráca s domácimi architektmi?

Demjánova filozofia biznisu sa vždy zakladá na báze korektnosti a vzájomnej výhodnosti. Platí to predovšetkým vo vzťahu k domácim zdrojom, ktoré sa vždy snažíme maximálne zapojiť do nášho zámeru. Tejto filozofie sa držíme doteraz, pričom nikdy neprídeme na samosprávu s hotovým projektom, ale našu koncepčnú predstavu vždy dopredu konzultujeme. Samozrejme, týka sa to aj spolupráce s domácimi architektmi. V tomto smere si vážim architektonického otca Polusu Dušana Fischera, ktorý s našimi partnermi z Kanady viedol siahodlhé boje. Výsledok je verejnosti známy.

Zdôrazňovali Kanaďania ekonomickú stránku projektu?

Áno, sú to komerčnejšie založení ľudia, ktorí projekt vnímajú najmä ako presadenie cieľov investora. Architektov si veľmi vážim, a to nielen pre ich umeleckú dušu, ale aj pre ich uvažovanie v urbanistickom kontexte a ovládanie funkčných architektonických pravidiel. Kultivovanosť a kultúrnosť jednotlivých architektov v mnohom determinuje „tvár“ krajiny, ako aj kvalitu života vo všeobecnom ponímaní.

Polus vám priniesol náskok pred konkurenciou. Ako ste ho zveľaďovali?

Keď ste prvý, je to postavenie sui generis. Polus sa skutočne stal orientačným bodom, ktorý nemá len dimenzie obchodu, ale súčasne kultivuje svojich návštevníkov. Pozičná výhoda bola nesporná, no tá nie je daná naveky. Súčasný konkurenčný tlak je výhodný pre našich klientov.

Nedávna streľba v Poluse podnietila debatu o bezpečnosti v nákupných centrách. Myslíte si, že Bratislavu zasiahli prejavy terorizmu?

Polus je verejný priestor a technicky aj ekonomicky je nemožné, aby sme každého návštevníka kontrolovali, či nemá pri sebe zbraň. Zároveň by to bol zásah do osobnej slobody daného jednotlivca. Určite, fenomén terorizmu je celosvetový problém. Krajiny vynakladajú obrovské prostriedky na boj proti nemu, ktoré by sa mohli využiť oveľa racionálnejšie – napríklad na školstvo, kultúru atď. Hoci Slovensko je súčasťou euroatlantických štruktúr, zatiaľ nie je záujmovým územím teroristických organizácií. Nikdy sa to však nedá vylúčiť, lebo terorizmus je nevyspytateľný.

U vás však tie zbrane určite nekúpia.

To je pravda, TriGránit vylúčil zo svojho sortimentu čo i len športové strelné zbrane a erotické pomôcky. A to vo všetkých 11 krajinách strednej a východnej Európy, kde pôsobí.

Určuje vám centrála aj ďalšie direktívy?

Ani nie. Máme vysoký stupeň samostatnosti. V materskom podniku sa na základe zámerov pripraví projekt, odborné tímy ho veľmi starostlivo posúdia v zásadných reláciách a potom sa naň vyčlenia zdroje. Po odsúhlasení životaschopnosti projektu dostane domáci subjekt prostriedky a hospodári s nimi. Pri tejto výkonnej fáze má domáca jednotka úplnú samostatnosť.

Zostáva na vás aj výber pracovníkov?

K zodpovednostiam projektového riaditeľa pôsobiaceho v danej krajine patrí aj výberové konanie na konkrétne posty. Vzhľadom na to, že sa lepšie orientujem v domácich reáliách a viem, kto je ako pre firmu prínosný, presvedčil som aj kanadských spolumajiteľov, že zo Slovenska vieme kvalitne obsiahnuť celé spektrum činnosti – od organizačnej cez stavebnú až po finančnú zložku. Veď množstvo našich ľudí si túto prácu vyskúšalo aj na trhoch západnej Európy. Osobne považujem túto činnosť za mimoriadne významnú.

V súčasnosti dokončujete Lakeside Park, ktorý sa nachádza neďaleko Polusu. Je ešte trh s kancelárskymi priestormi v Bratislave schopný absorbovať ďalšie desaťtisíce štvorcových metrov?

Domnievam sa, že kvalitné administratívne priestory si ešte stále nachádzajú v Bratislave priestor. V minulosti sme naše priestory prenajímali najmä veľkým zahraničným firmám, dnes už do nich nastupujú aj domáci podnikatelia, ktorí chcú byť v kvalitnejších priestoroch. Aj tu sa nám osvedčil náš zámer, že deklarovaná kvalita sa musí stretávať s reálnymi parametrami. Navyše, všetko je spojené aj s úrovňou a rozmanitou škálou poskytovaných služieb, ktoré sú potrebné na komfortné fungovanie podnikateľského subjektu. Pôsobíme v biznise, ktorý považujeme za beh na dlhú trať. A na nej sa neoplatí prekabátiť klienta.

Stavebná konjunktúra na Slovensku je v plnom rozmachu. Dokedy však potrvá?

Všetko sa odvíja od dynamického hospodárskeho rastu, ale všetci vieme, že po konjunktúre príde kríza. Odhadujem, že stavebný boom bude trvať ešte štyri-päť rokov a potom nastane útlm.

Čo príde potom?

Z hľadiska množstva termálnych prameňov na Slovensku predpokladám, že sa stavebníctvo výraznejšie preorientuje na cestovný ruch – oblasť wellness a nadväzujúce služby, napríklad rôzne športové a voľnočasové aktivity. Zahraničná obchodná bilancia a rozpočet krajiny sú závislé od štyroch-piatich subjektov a naša snaha by preto mala viesť k zníženiu dominantnej roly týchto subjektov.

Kam by sa malo presunúť ťažisko?

K strednej vrstve – tá nesie bremeno rozvoja vnútornej ekonomiky a určuje spotrebu. Japonci napríklad po vojne investovali do školstva a zdravotníctva a urobili to veľmi prezieravo. Podobne by mala urobiť aj súčasná vláda na Slovensku, ktorá má obrovský priestor na svoje manévrovanie. Môže hravo vládnuť, pretože ekonomika je vo veľmi dobrom stave. Bola postavená na rastovú dráhu, ale už teraz by predstavitelia vlády mali myslieť na investície do školstva, základného a aplikovaného výskumu. Počas krízy môžu títo technicky a informatívne viac gramotní ľudia predstavovať potenciál na trhu práce pre produkty s vyššou pridanou hodnotou – a to je už oblasť poznatkovej ekonomiky.

O vás sa vie, že vyhľadávate klasickú kultúru – literatúru, divadlo a podobne. Prečo potrebuje človek pracujúci v pragmatickom svete duchovnejší rozmer – kvôli rovnováhe?

Vo všeobecnosti platí zásada: nič, čo je jednostranné, nie je dobré, zdravé a pre užšiu či širšiu komunitu ani inšpirujúce. Človek má ducha. Má svoje pocity a väzby. Je spoločenský a som presvedčený, že každý potrebuje spätnú väzbu. Bez nej totiž nie sú možné korekcie. Je dobré, keď sa pošťastí dotknúť sa výšin, ale aj hĺbok. Bez týchto skúseností by sme stratili kompas, ktorý je v každom z nás zabudovaný. Potenciálne zakódovanú empatiu, solidaritu a toleranciu by sme nemohli „prevádzkovať“ bez kultúry.

V akej kondícii je vaša Nadácia pre zelený Žitný ostrov? Je to ďalšia alternatíva oproti svetu, kde sa počítajú obraty a zisky?

Je to iniciatíva, ktorú som roky nosil vo svojom vnútri a ktorá je determinovaná mojím úprimným vzťahom k prírode. V súčasnosti je v móde hovoriť o EÚ, svete, globalizácii. To sú témy, ktoré sa teraz nosia a ich interpretácia je vzdelanostne alebo záujmovo individuálna. Po dlhých úvahách a diskusiách som dospel k tomu, že treba niečo aj urobiť. Niečo, čomu rozumieme, na čo máme prostriedky a skúsenosti – a navyše čo bude slúžiť verejnosti. Vybral som si možno rozhodujúce biospoločenstvo v ekosystéme – les.

Čo vás k tejto voľbe inšpirovalo?

Útla knižka francúzskeho autora Jeana Gionoa Muž, ktorý sadil stromy. Činnosť tejto nadácie je zameraná na osvetu – t. j. vzdelávaním posilňovať ekologické myslenie a konanie najmä mladých ľudí. Bude to aj organizovanie, riadenie a výkon výsadby „regionálne“ domácich druhov drevín a kríkov na Žitnom ostrove, kde žijem so svojou rodinou. V spolupráci so samosprávami chceme ponúknuť projekty na „ozelenenie“ celých zón, prípadne aj konkrétnych obytných parkov.

JUDr. Gábor Zászlós (nar. 1951)

Predseda predstavenstva spoločnosti TriGránit Development Slovakia a poradca predsedu predstavenstva materskej maďarsko-kanadskej developerskej skupiny TriGránit. Projekt Polus City Center bol v čase svojho vzniku prelomovým počinom v oblasti developingu nákupno-zábavných centier, v súčasnosti sa spoločnosť venuje najmä administratívnym projektom. Gábor Zászlós vedie spoločnosť od začiatku jej pôsobenia na Slovensku – už 12 rokov – a do jej portfólia patrí okrem Polus City Centra aj Millennium Tower I a II. V štádiu výstavby je projekt Lakeside Park a pripravuje sa výstavba Millennium Tower III. Gábor Zászlós bol po novembri 1989 poslancom NR SR i jej podpredsedom a v rokoch 1990 až 1991 podpredsedom vlády SR.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský

KategórieDeveloperi